nachádza len žiaľ…
Krásne vyzdobené výklady, množstvo sviečok a veselých vianočných pozdravov. To všetko prinášalo teplo a radosť do ľudských obydlí.
Malý chlapec kráčal spolu s mamou po vyzdobenej Šikmej uličke. Pevne zvieral jej ruku, akoby sa bál, že ho opustí. Jej tvár už dávno nerozjasnil šťastný úsmev. Pripadala mu ako ľadová kráľovná, ktorej sa človek nesmie dotknúť, lebo sa premení na kus nehybnú sochu. Na dlhé svetlé vlasy pomaly dopadali snehové vločky. Zahaľovali ich ako nevestin závoj. Tak veľmi ju ľúbil a túžil po jej láske.
„Mami, kam ideme ?“ spýtal sa ju už najmenej po tretíkrát. Namiesto odpovede mu pevnejšie omotala šál okolo krku a jemne ho pohladila po líci.
„Musíš utiecť a zmeniť si meno, to je tvoja jediná šanca,“ zašepkala podráždene. Nerozumel tomu. Prečo ho žiadala o niečo také. Vedel, že nemá čarodejnícke schopnosti a nikdy nebude chodiť na Rokfort. Napriek tomu však chcel ostať členom rodiny, aj keď žil s sirotinci a jeho vlastný otec vyhlasoval, že zomrel pri pôrode.
Znechutene pustil jej ruku a rozbehol sa preč opačným smerom. Tvár mu skrivila nepekná grimasa. Bežal tak rýchlo ako len vládal. V očiach ho pálili slzy. Prudko vrazil do nejakého muža odetého v hnedom kabáte. Na plecia mu dopadli ruky odeté v kožených rukaviciach.
„Šmária, dávaj pozor maličký. Nemusíš sa báť, zavediem ťa k rodičom,“ veselo poznamenal vysoký obor. Zahľadel sa do sklamaných modrých očí.
„Ja tu nikoho nepoznám…nemám kam ísť,“ odvetil chlapec. Myslel si, že mama ho konečne po toľkých rokoch uzná za syna. Mrzelo ho, že ho vzala zo sirotinca, len preto, aby ho niekam odpratala.
„Neboj, niečo vymyslíme. Ja som Hagrid, hájnik a zároveň aj profesor na Rokforte. Všecko bude fajn. Ako sa voláš ?“ zvedavo si obzeral toho malého nezbedníka. Chlácholivo ho potľapkal po chrbte. Sila toho dotyku ho takmer hodila na okoloidúcu pani. Hagrid ho však rýchlo zachytil.
„Som Jack Springley,“ vyslovil prvé meno, ktoré mu prišlo na rozum. Neodvážil sa použiť svoje pravé meno.
„Pri všetkých hypogrifoch, tá tvár, vlasy a črty tváre. Ty vyzeráš presne ako Malfoy,“ odsekol podráždene. Odkedy „veľavážený“ Lucius Malfoy chcel popraviť Hrdozobca bol priam alergický na celú ich famíliu.
Jack mu prosebne zovrel ruku. Netušil, že sa až tak veľmi podobá na otca, pretože ho ešte nikdy predtým nevidel. Rýchlo si na hlavu natiahol čiapku.
„Pán Hagrid, nehnevajte sa. Ja už pôjdem, len nikomu nehovorte, že ste ma videli.“
Vydesený pohľad nevinných očí ho dokonale zmiatol. Bol príliš malý na to, aby sa sám túlal po preplnených uliciach.
Zrazu sa chrapľavo nadýchol a jeho pery nadobudli modrastý odtieň. Vždy keď sa priveľmi rozčúlil alebo mal strach, ozvala sa nepríjemná nemoc, ktorá ho sužovala. Spadol rovno do jeho náručia.
dddd
Cítil ako ho nejaká ruka prikryla a šepkala mu slová plné povzbudenia. Keď otvoril oči zazrel nad sebou žiariacu postavu. Nežne ho pobozkala na čelo. Zazrel krehkú siluetu dievčiny, ktorá sa naňho usmiala.
„Ty si anjel ?“ opýta sa nežne. Chcel sa jej dotknúť, aby sa presvedčil, že je skutočná. Ona sa však len nezbedne zachichotala. Postupne si začínal uvedomovať realitu. Pri jeho nohách kľačal veľký lovecký pes a pri posteli sa vznášal duch dievčaťa.
„Ó, to určite nie, krpec,“ odvetila posmešne. Bolo na nej však vidieť, že je ten nečakaný kompliment urobil radosť. Preletela tesne cez Hagrida, ktorý trochu strnul a drevo mu popadalo z rúk. Striasol zo seba celú hordu snehu.
„Ech, tam vonku je hrozné počasie. Ledva som sa dostal späť,“ rýchlo pozbieral drevo a priložil ho na oheň. V chatrči opäť zavládlo teplo.
„Som rád, že si v poriadku, Jack. Ak chceš môžeš stráviť Vianoce so mnou. Mal by som však informovať tvoju rodinu. Možno budú mať o teba strach.“
„Nie, nič im nehovorte. Chcú sa ma zbaviť, lebo neviem čarovať. Nechcem o nich viac počuť,“ musel tú pravdu zo seba dostať. Mrzelo ho to, ale nemohol sa večne tváriť, že sa nič nedeje. Na stolík položil šálku s nejakou aromatickou tekutinou.
„Napi sa, pomôže ti to uvoľniť dýchacie cesty. Vypýtal som si to od madam Pomfreyovej, tunajšej zdravotnej sestry. Uvidíš, že ti to pomôže.“
Hneď ako sa Jack napil, pocítil nesmiernu úľavu. Teplý nápoj rozohrial jeho telo.
„Ďakujem, je to veľmi dobré,“ odvetil a statočne sa ponúkol jedným s keksíkov, ktoré Hagrid nechal na tácke. Boli taký chrumkavý, že si na ňom, takmer vylámal zuby. Tesák zrazu naježil srsť a poriadne nahlas zavrčal. Niekto neochotne zabúchal na dvere.
„Okamžite otvorte,“ za dverami stál nahnevaný Lucius Malfoy.
„Och, joj, na Vianoce sa nám sem hrnie pravý čert. Tvoj tatko sa tu určite neukázal náhodou,“ nešťastne zaúpel Hagrid.