Lucius pocítil prudkú bolesť. Šírila sa jeho telom ako predzvesť mučivej temnoty. Rýchlo nadobúdal vlčie kontúry. Nerozumel tomu.
Vlkodlaci sa predsa nemenia kedy sa im zachce. Zaňuchal vôňu čerstvej krvi, ktorá dráždila jeho zmysli. Márne sa bránil rýchlej transformácii. To nie. Dnes predsa nie je spln.
„Otec, čo sa deje ?“ zdesene vyhŕkol Mark. Odpoveďou mu bolo frustrované zavrčanie. V poslednej chvíli stihol uskočiť pred rozbesneným vlkolakom. Rana sa mu pritom poriadne napla, spod obväzu vystreklo pár kvapiek krvi. Obrovská laba ho takmer prirazila k zemi. Pozbieral všetky sily a rozbehol sa do kuchyne. Bola to jediná miestnosť, ktorá mala oceľové dvere, aby ju uchránili pred vlčím vyčíňaním.
V poslednej chvíli ich pribuchol a zahasproval. Počul ako ťažké vlčie telo bolestne narazilo do oceľového povrchu. Mrzelo ho, že otec sa po transformácii prebudí celý modrý, ale nemohol sa predsa nechať roztrhať na kusy. Vedel ako zle príslušníci tohto druhu reagujú na ľudskú spoločnosť.
„Lucius, kam si zmizol ?“ začul hlas svojej matky. Mark si s hrôzou uvedomil, že je celkom bezbranná. Nemohla sa pred ním ubrániť.
„MAMI, UTEČ,“ zvrieskol zdesene. Zachytil ďalšie nepríjemné zavrčanie. Pokúšal sa otvoriť dvere, ale nedokázal ich odtlačiť.
Timea zaregistrovala tmavú siluetu stojacu pri kuchynských dverách. Vlkolak sa prudko obrátil. V jeho zornom poli sa objavila žena odetá v dlhej nočnej košeli. Ako zhypnotizovaný hľadel na to náhle zjavenie. Skôr než stihla čokoľvek urobiť ,pritisol ju k zemi. Cítila dych nemilosrdnej šelmy. Neodvážila sa ani pohnúť. Oči zahalené bolesťou ju uprene pozorovali.
Ostré pazúry nečakane prešli po jej rukách a zanechali na nich hlboké škrabance. Priam nežne oblizol kvapky krvi a nervózne zacvakal zubami. Timea ledva premáhala mdloby. Bola zvyknutá na Luciusa vo vlčej podobe, ale zažívala to len vtedy, keď sa v takom stave ocitla aj ona. Vtedy obaja riadne vystrájali. Teraz ju však zožieral strach.
Mierne sa striasla, keď jej vtisol na pery vlhký bozk. Timea prekvapene zalapala po dychu. Nebolo to vôbec príjemné. Pokúsila sa ho jemne odtlačiť. Protestne zavrčal a zodvihol labu, akoby sa ju chcel udrieť.
„Nie, Lucius,“ prosila ho.
„Prestaň,“ vyprskol Mark. Konečne sa mu podarilo dostať sa von z kuchyne.
Fungy opatrne pozakrýval Bellu. Hľadel na rozkošnú tváričku uväznenú v záplave tmavých vlasov. Dúfal, že pánova dcéra rozjasní ten pochmúrny dom a prinesie im vytúžený pokoj.
„Mami,“ zašepkala podráždene a obrátila sa na druhý bok. Znepokojene otvorila oči. Keď zazrela nad sebou domáceho škriatka vydesene vyskočila z postele.
„Nebojte sa slečna Nortová, tu ste doma, nič vám nehrozí,“ upokojoval ju.
„Ja sa tak nevolám. Som Bellatrix Malfoyová,“ pošúchala si oči, aby sa uistila, že sa jej to nesníva.
„Počkajte tu slečna, zavolám vášho otca,“ odvetil a úslužne sklonil hlavu.
Ron sedel v hrubom koženom kresle. Nechtami škrabal po obnosenej príručnej taške. Nosieval ju zo sebou dosť často, odkedy začal pracovať na ministerstve. Uprel mútny pohľad na pohyblivý obraz mladej ženy zavesený na stene. Veselo mu zakývala a usmiala sa naňho. Mala krásne dlhé vlasy a zvodný pohľad. Jeho malá sestrička. Škoda že ten portrét nemohol odzrkadľovať skutočnosť. Nervózne si prešiel rukou po neupravených vlasoch.
„Opäť si ma prišiel prehovárať, aby som sa rozviedol s Ginny a dal ju do ústavu ?“ vyštekol naňho muž odetí v čiernom habite. Zastal pred kreslom a prútikom mieril priamo na jeho srdce.
„Nie, dnes som neprišiel kvôli tomu, aj keď si myslím, že …“Ron naprázdno preglgol. Nepáčilo sa mu to, ako mu šermoval prútikom pred očami. Občas mal zo sestrinho manžela poriadny strach. Nikdy nedokázal pochopiť, prečo si ho vlastne vzala. Ten muž sa mu nikdy nepozdával.
„Chceš, aby ju tam mohol navštevovať, Potter ?“ nerozhodne mu priložil prútik k spánku. Nemienil mu ublížiť, rád však tancoval na tenkom ľade a provokoval svojho švagra, ktorý mal sklon veľmi rýchlo vybuchnúť.
„Na tom nie je nič zlé. Harry by jej nikdy neublížil, na rozdiel od teba,“ znechutene vyprskol Ron. Začínal strácať trpezlivosť. Nedokázal zniesť pohľad tých hlbokých hnedých očí.
„Pokojne ma obviňuj, mňa tým neurazíš…Musíš si však uvedomiť, že Ginny a ja sa nikdy nerozlúčime. Napriek všetkému ju milujem a pokúsim sa urobiť aj nemožné, aby bola v poriadku. Pokiaľ sa jedného dňa vylieči a bude ma chcieť opustiť, dám jej slobodu.“
„VIEŠ VEĽMI DOBRE, ŽE SA TO NIKDY NESTANE,“ zreval Ron.
„Ľudská myseľ je nevyspytateľná. Nikdy nemôžeš vedieť čo všetko v sebe skrýva,“ jeho hlas bol až zarážajúco pokojný. Nevšímal si jeho výbuch. Nič ho nemohlo odpútať od zistenia, že konečne má späť svoju malú dcérku.
„Chcem ju vidieť,“ snažil sa zhlboka dýchať, aby premohol zlosť, ktorá sa v ňom nahromadila. Vedel, že je schopný ho vyhodiť, pokiaľ nebude krotiť svoj temperament.
Zazrel svoju sestru kráčať po schodoch. Vlasy mala zapletené do dlhého vrkoča. Poskakovala ako malé dievčatko a počítala koľko schodov jej ešte ostáva. V rukách držala plyšového macíka a jemne si ho pritískala k telu, akoby to bolo dieťa.
„Ginny,“ oslovil ju znepokojene. Obišla ho, akoby tam vôbec nebol a sadla si na stôl. Vedľa nej sa zjavil domáci škriatok.
„Pane, vaša dcéra sa prebrala, je trochu rozrušená.“
„ČOŽE ?“ zmätene vyprskol Ron. Vôbec nevedel o tom, že majú dieťa. Nejaké neverbálne zaklínadlo ho zrazilo k zemi.