darklady
"Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné." (Exupéry, Malý princ) Tento blog je zameraný hlavne na fanfiction HP, ale nájdu sa tu aj moje poviedky s mojimi originálnymi postavami. Prajem príjemné čítanie.
Prekliaty mágII. 6. kapitola Qwer
„Nie som informovaný o rodinnej histórii. Vyrastal som u ľudí, ktorí nemali nič spoločné s mágiou,“ pokojne odvetil Lucien. Pomaly pristúpil k telu a prstom priložil na obhorenú lebku. Nebolo to vôbec príjemné, musel sa však uistiť, či tú osobu naozaj pozná. V mysli sa mu sformovala tvár. Bola spätá s tými najhoršími spomienkami na štúdium.
Spomenul si na údery magickej energie, ktoré ho neľútostne šľahali po odhalenom chrbte. Počul smiech ostatných učňov. Jeden z nich ho zúrivo sotil na dlážku. Kopal doňho až kým neupadol do bezvedomia.
Lucien sa prudko nadýchol. Tie spomienky si už dávno nepripúšťal. Vedel, že niektorí mágovia dokážu byť nesmierne krutí a nechcel sa stať jedným z nich.
„Bol to Elehgar, jeden z mojich bývalých spolužiakov,“ odsekol pohŕdavo. Nerád spomínal na časy, keď bol obeťou starších učňov mágie. Keď Lilo zistila, čo sa deje všetkých vinníkov okamžite vyhodila. Len jeden z nich unikol tomuto trestu, lebo pochádzal z vplyvnej čarodejníckej rodiny patriacej k Veľkej rade mágov. Toto zoskupenie riadilo ich činnosť a snažilo sa zabrániť nezmyselným bojom. Znechutene odsunul prst z jeho hlavy.
Pevne chytil Enedeu, ktorá mala opäť problémy s koordináciou a ustúpil čo najďalej od tela. Nechápal, odkiaľ sa tam zobral ten chlapec a prečo ho niekto zabil. Takisto ho zaujímalo kam sa podela Lilo. Jeho babička nezvykla vraždiť svojich bývalých študentov.
„Lucien, cítim sa zle. Krúti sa mi hlava,“ znepokojene zašepkala Enedea. Ostala bezmocne visieť v jeho náručí.
„Namiesto obviňovania, by ste mi mali pomôcť. Moja… priateľka potrebuje ošetrenie,“ Lucien si všimol, že hrozne zbledla a jej pery nadobudli fialový odtieň. Nemienil dopustiť, aby sa jej niečo stalo. Cítil, že srdce jej tlčie o trochu pomalšie než by bolo vhodné.
„Vytvoríme kruh, aby sme sa mohli dostať do nášho mesta, “ odvetil podráždene. Mágovia ho okamžite obklopili. Lucien vstúpil do stredu kruhu spolu s Enedeou. Začali sa otáčať vo zvláštnom rytme. Nakoniec spojili svoje ruky a vytvorili akúsi pomyslenú bránu. Lucien ostal v strede, lebo k nim nepatril a nepoznal ani ich otváracie zaklínadlo.
Vnímal pulzovanie mágie vychádzajúcej z ich tiel. Upokojovalo ho to. Vedel, že majú potrebné vedomosti, aby pomohli jeho priateľke. Už ju viac nedokázal nazvať iným slovom. Priestor a čas sa náhle skĺbili do jednej priamky.
Lucien pocítil ako jeho telom niečo prudko myklo a vsotilo ho to do otvárajúceho sa stredu akejsi tmavej hmoty. Nemal rád tento spôsob cestovania. Necítil sa dobre, keď bol príliš dlho oddelený od pevnej pôdy. Okolo neho sa mihali všelijaké pokrútené obrazce. Mágovia ho však viedli, preto sa nebál, že zablúdi.
„Lucien, čo sa deje ?“ Enedea sa cítila veľmi nepríjemne.
Mala pocit, akoby ju zrazu niekto ponoril do beztvarej hustej masy, kde nebol žiaden život, jedine pravidelne sa opakujúci kolobeh akýchsi tichých hlasov a poletujúcich vecí.
„Neboj sa. Sme v prestupnej bráne medzi jednotlivými priestormi. Nič nám tu nehrozí. Na tomto mieste neexistuje čas. Tu nikto necíti bolesť. Dokonca na tomto mieste človek nemôže ani skutočne zomrieť,“ zašepkal jej do ucha Lucien. Držal ju pevne, aby mu náhodou nespadla. Nechcel si predstavovať, čo by sa stalo, keby ju musel hľadať v takom tesnom priestore. Občas ňou zatriasol, aby nestratila vedomie.
„Dávajte pozor, Sorrel, v meste sa opäť deje niečo zlé, strážcovia brány nás odmietajú pustiť. Budeme musieť prejsť cez Hadiu rieku,“ zašepkal mág. Bol odetý v sivom kabáte. Zavalitá postava sa ledva vznášala v temnom priestore. Volal sa Alexitus a patril k nižšie postaveným členom Veľkej rady mágov. Napriek tomu bol však oveľa viac naklonený novým mágom. Neposudzoval ich podľa toho, do akej rodiny patrili.
Lucien mlčky prikývol. To miesto sa mu vždy hnusilo. Nedokázal pochopiť, prečo si ako druhý vchod do svojho mesta zvolili rieku, v ktorej žije Qwer. Okrídlený had s tromi hlavami nepatril práve k najpríjemnejším spoločníkom.
Keď Lucien šiel na výber učňov, ktorý sa konal v Čarove, hlavnom sídle všetkých mágov, Ower ho schmatol za plášť a takmer utopil v rieke. Všetci učni postávali na mostíku a prizerali sa ako sa ho snaží stiahnuť pod vodu. Rýchlo zahnal obavy a sústredil sa na Enedeu, ktorá začínala byť poriadne nepokojná. Hadia rieka v nej zrejme takisto vzbudzovala obavy.
„Ideš prvý !“ panovačne mu prikázal Engapor a prudko ho posotil dopredu. Lucien ledva udržal rovnováhu. Zacítil ako sa tma náhle trhá, jasné svetlo mu zažiarili do tváre. Ocitol sa na úzkom mostíku.
„Vydrž, láska moja. O chvíľu budeme v bezpečí,“ prekonal strach z vratkého mostíka. Nemal čas čakať, kým ostatní mágovia vyjdú z prázdnoty. Tušil, že to nemôžu urobiť naraz kvôli stabilite toho hnusného mosta. Ak by sa naňho postavili viacerí, okrídlený had by opäť robil problémy. Keď Lucien začul nepríjemný šum starodávnej rieky, rýchlo vykročil vpred. Z vody sa vynorila škaredá fialová hlava, dlhý rozdvojený jazyk oblizol Lucienov plášť.
„Ten utopený, “ posmešne zasyčal had a omotal časť svojho ťažkého tela okolo pevných pilierov. Zelenkasté oči si zvedavo premerali dievča, ktoré držal na rukách. Zahatal im cestu na druhú stranu. Cítil, že je vážne zranená. Napriek tomu, že povrchové rany nebolo vidieť.
„Teraz nemám čas na hlúposti, Qwer. Okamžite uhni z cesty,“ pohŕdavo odsekol Lucien. Ihneď však zmiernil tón svojho hlasu, keď si uvedomil, že nemá dostatok čarovnej moci.
„Tvoja malá má zranenie od Airontových tvárí. Zasiahli ju ich nedočkavé ruky. Viem, že ťa hľadajú. Túžia po tvojej moci. Budeš mi musieť dôverovať, pokiaľ ju chceš zachrániť,“ Qwer znepokojene prižmúril oči a vytiahol sa trochu vyššie na most. Sklonil svoju šupinatú hlavu.
„Vylez, Utopenec. Táto rieka ti prinavráti tvoju silu a vytrhne maličkú zo spárov smrti. Vtedy som tebou pohŕdal, lebo som ťa nepoznal. Nevedel som, že patríš k mojej minulosti,“ vyzval ho. Lucien cítil, že jej srdce začína biť oveľa slabšie. Pomaly pristúpil k hadovi, zošmykol sa po jeho šupinatom tele. Dotyk chladnej vody ho najprv trochu zarazil.
Potom však pocítil nesmiernu úľavu. To čo predtým považoval za rieku smrti sa zmenilo na nádej. Všetka únava z neho opadla. Cítil, že aj Enedea začína byť oveľa spokojnejšia. Do tváre sa jej vracala farba a objímala ho oveľa silnejšie. Voda bola nesmierne hlboká. Nemuseli mať však žiadne obavy, sedeli na haďom tele, ktoré ich bezpečne udržiavalo nad vodou.
„Akú minulosť máš na mysli ?“ po dlhej chvíli mlčania sa opýtal Lucien. Na hornej časti mosta zaregistroval pohyb ostatných mágov. Opatrne pohladila hada, ktorý sa za tie roky očividne zmenil. Inak by ho asi neprijal s otvorenou náručou.
„Si dieťa Salazdera, preto ťa vždy budú obviňovať a podozrievať. On dokázal urobiť mnohé veľké veci pre náš svet, ale zároveň sa aj vyžíval v krvi a mučení. Každý kto ho vyzval na súboj, bol odsúdený na istú smrť. Nikto z mágov ho nemohol poraziť…Na kolená ho však dostalo dievča bez čarodejníckych schopností. Mal by si poznať svoje korene, inak nedokážeš čeliť zradným tváram. Teraz však bude lepšie, keď im zmizneš z očí. Dokážu sa dostať aj do sŕdc tých namyslených mužov, neochránia ťa pred nimi,“ Lucien zacítil ako sa telo hada prudko zdvihlo. Prekvapilo ho však, keď had nezamieril k mostu. Začal plávať kamsi na druhú stranu. Lucien počul krik mágov nemal však možnosť im odpovedať. Qwer im akurát stihol zamávať obrovským chvostom. Nevrlo na nich zasyčal, aby ich nenapadlo použiť nejaké zaklínadlá. Lucien pocítil potrebu dozvedieť sa všetko o mužovi, s ktorým ho porovnávajú.
„Môžeš nám o ňom povedať niečo viac ?“ opýtala sa Enedea.