Noc temnýchIII: 10. kapitola Riddleovo dievča

Tvárila sa, že číta knihu, ale nešlo jej to. Rovnako ako Mel ani ona sa nemohla sústrediť, prešli už dva strašné týždne odkedy nikto nevidel ani Roba, ani Harriet.
„NIČ SA NEVYRIEŠI ! MOŽNO ČOSKORO NÁJDU MŔTVOLU MOJEJ SESTERNICE A TY MI TU TVRDÍŠ, ŽE VŠETKO BUDE FAJN,“ nechcela na ňu kričať, uvedomovala si, že ona za to nenesie zodpovednosť. Musela si však na niekom vybiť vnútorné napätie.
„Čoskoro sa vrátia, uvidíš...“
„Je tu toľko prázdneho miesta…to snáď ani nie je možné…nikto o nich nič nevie…moja mama o otec sú tiež…“ Mel sa rozbehla preč. Vytrielila von tak rýchlo, že si ani neuvedomila, kedy vyslovila heslo. Hnusilo sa jej všetko, strava, ľudia, hrozivé správy. Strach jej nedal spávať. Všetko čo mala rada bolo zrazu preč…okrem jedného človeka, ktorý by ju možno mohol pochopiť…Pošmykla sa. Filch zrejme nedávno umýval dlážku, zletela na zem a poriadne sa udrela…
„Mizerné decko, čo nedávate pozor, chcete si rozbiť hlavu…“ zahundral Filch. Namiesto toho, aby jej pomohol vstať pohrozil jej metlou.
„Prepáčte, nevedela som...“ ledva sa jej podarilo vstať.
„ZMIZNITE,“ zrúkol na ňu Filch. Ako vždy bol „dobre“ naladený.
„Vy nikdy nič neviete, ale celé to tu zašpiniť to vám ide jedna radosť…Pani Norisová “ zjojkol Filch. Mel sa podarilo priľahnúť jeho milovanú mačičku. Kým ju Filch kriesil, znepokojene postávala pri stene.
„AKO STE SA OPOVÁŽILI ZAÚTOČIŤ NA MOJU MAČKU ?
„NEÚTOČILA SOM NA ŇU…“
Skoro sa s ním pustila do hádky nebyť profesora, ktorý zastal a podišiel k nim :
„Čo sa to tu deje ?“ Volal sa Augustus Blackwood a bol novým šéfom Slizolinu a zároveň aj profesorom elixírov. Chodil oblečený v dlhom bielom habite a na tváry nosil čiernu masku…Všetkých hneď upútali olivovozelené oči, ktoré boli nepochybne dielom mágie. Vyžarovalo z nich tajomné čarodejné svetlo. Akurát toto jej ešte chýbalo, aby sa dostala do problémov práve s ním.
„ONA TAKMER PRIZABILA MOJU MAČKU ! “ jedoval sa Filch.
„Strhávam 10 bodov Chrabromilu za rozpučenú mačku…“ veselo poznamenal Blackwood.
„Dávajte si pozor kam kráčate, slečna Weasleyová.“
„Vďaka za varovanie…mimochodom, koľko bodov strhnete Riddleovi za dve vraždy ? Alebo tiež bude zakrývať pravdu pod maskou ?“
Veselosť sa z jeho hlasu razom vytratila. „Pomôžete pánu Filchovi s upratovaním, keď skončíte zastavte sa v učebni elixírov…“





Mel vošla do učebne elixírov. Za celý svoj život nezažila také hĺbkové a namáhavé upratovanie. Filch ju donútil vytrieť pavučiny z Veľkej siene. Bolo ich tak veľa, že do nich takmer zalepila. Umývala dlážku, až kým sa mu nezdala dosť čistá, pričom ju skúmal s bielou rukavicou. Nejaká tretiačka sa dostala na ošetrovňu, lebo začala nekontrolovane zvracať. Vraj jej niekto do jedla primiešal zvracačku a Mel to musela celé spratať pod hrozbou, že Chrabromil príde o 100 bodov. To by jej spolužiaci neodpustili. Zo všetkého najviac túžili predbehnúť slizolinčanov. Dúfala, že bude robiť niečo pričom sa dá sedieť.
„Titus ?“ prekvapilo ju, že v miestnosti nie je sama. Titus Snape práve vyšiel z Blackwoodovho kabinetu a rozčúlene hodil tašku na lavicu. Niečo ho asi poriadne napálilo. Zrejme tiež nebol vo svojej koži.
„Ahoj, Mel,“ jasne jej dal najavo, že sa na ňu hnevá. Odkedy zmizla Harriet ani raz neboli spolu. Viackrát sa vyhovorila, že sa s ním nemôže stretnúť.
„Čo sa stalo Snape, si akýsi nevrlý ?“ podpichla ho. Nemohla si dovoliť povedať viac, keďže profesor Blackwood mohol každú chvíľu vyliezť zo svojej nory.
„Dostal som príkaz vyrobiť nejaký špeciálny elixír a ty mi vraj máš pomôcť,“ odvrhol urazene. On by to pokojne zvládol aj sám.
„Možno ti ho na chvíľu dovolím pomiešať, ale nečakaj, že všetko nechám na teba.“
Kým vyťahoval zo skrine prísady, Mel pozorne študovala recept.
„Zlaté oko…no to znie zaujímavo….Kto je Polovičný Princ ?“ o takom tvorcovi elixírov ešte nikdy nepočula. Titus príliš silno stlačil jeden z flakónov. Trochu si pri tom poranil ruku. Krv slabo vystrekla z drobnej reznej ranky.
„Môj otec…“ Vždy keď si na ňho spomenul tvár sa mu skrivila od zlosti. Nenávidel ho a nechcel o ňom hovoriť. Mel sa ďalej nevypytovala. Vedela, že mu to spôsobuje bolesť.
„Musím ti niečo vysvetliť. Mrzí ma, že som sa ti vyhýbala, ale určite si si všimol aká atmosféra vládne medzi slizolinčanmi a ostatnými fakultami… Je veľmi ťažké odísť bez toho, aby si to nikto nevšimol.“ V momentálnej situácii to považovala takmer za nemožné. Na chodbách stále niekto striehol…
„Zatiaľ si nikto nič nevšimol. Všetci sa orientujú na Harriet a Roba. Oni dvaja tiež nemajú ani potuchy, že spolu chodíme.“
Opatrne pristúpili k sebe. Stále zvažovali či je to vhodné. Jeden bozk vystriedal ďalší…“ V kotlíku vyloženom na katedre začala nebezpečne vrieť voda.
„Ech, asi by sme sa mali sústrediť na prácu…“ Mel sa neochotne vymanila z jeho náručia a šla urobiť poriadok s kotlíkom.





„Nevyšlo to, určite som niečo pokazil ?“ Harriet neočakávala, že Riddleov hlas bude počuť aj v nebi, alebo že by bola uvrhnutá do pekla ? Opatrne sa pohla. Nad ňou zrejme prebiehal nejaký rozhovor.
„Na prvý pokus to bolo výborné…“ pochválil ho Harry, „Ani ja by som to nespravil lepšie.“
Rukou sa obtrela o nejakú studenú stenu. Začínala jej byť poriadna zima. Vtedy si uvedomila, že ešte stále žije. Bolo to pomerne príjemné zistenie. Podarilo sa jej odklopiť ťažké viečka. Ležala na zemi na nejakom provizórnom lehátku. Práve chcela niečo povedať, ale upútal ju prenikavý vreskot :
„TY SI SA S NÍM VYSPALA ? AKO SI MOHLA.“
„Och Ron, pochop ja som to nevedela…“ plačlivo vyhlasovala Hermiona.
„Ocko, tuším by si mal ísť za nimi,“ poznamenal Rob.
„Áno, máš pravdu, aby sa nám tu náhodou nepozabíjali.“
Rob sa obrátil k Harriet. Lomcovali ním výčitky svedomia. Nechcel ju stratiť. Už pár nocí nemohol poriadne spávať. Stále mal pred očami tú strašnú chvíľu, keď si myslela, že ju chce zabiť…Videl ako sa trasie. Pritúlil sa k nej.
„NECHAJ MA, NENÁVIDÍM ŤA,“ zavrčala Harriet. No pre ňho to v tej chvíli boli tie najkrajšie slová na svete. Veľmi sa tešil, že opäť môže počuť jej hlas. Zúfalo sa mykala. Nechcela ostať tak blízko pri ňom, nemohla si niečo také dovoliť…Hlavne nie potom čo mu povedala…
„Nie je to tak ako si myslíš. Nezasiahla ťa smrteľná kliatba…nikdy by som neohrozil tvoj život…bol to len trik…volá sa to hromadná ilúzia…bola to dosť veľká fuška vsugerovať to všetkým, ale Harry mi s tým pomohol. Nevedel som, že ťa tam privedú…“
„Nemohol si ma varovať, že to nie je naozaj…“ jedovala sa Harriet.
„To nešlo, musela si tomu veriť, aby to vyzeralo presvedčivo…A čo sa týka citov nejako rýchlo meníš názor najprv ma miluješ a potom nenávidíš…“
„Skôr než začneme takúto debatu zaujímalo by ma, kde to sme a koho si nazval otcom ?“
„Asi si zle rozumela. Nič také som nepovedal. Sme v jaskyni, do ktorej nás zaviedol Harry…je to celkom dobrý úkryt…Smrťožrúti nás už niekoľko dní márne hľadajú, Hermiona je tu tiež s nami. Včera sa nám podarilo skontaktovať sa s ňou…“ rýchlo vysvetľoval Rob.
„Stalo sa toho toľko, že by som ti to mohol rozprávať aj niekoľko dní…keď sa nám podarí dostať späť moju mamu, vrátime sa späť na Rokfort…bez nej si so Smrtihlavom aj tak neporadíme….“
Harriet sa k od neho prudko odtiahla. Obávala sa, že keď to neurobí teraz, neskôr to už nedokáže.
Rob sám sebe sľúbil, že keď všetko dobre dopadne a Harriet sa preberie povie jej niečo na čo by sa neodhodlal ani Voldemort.
„Aj ja ťa ľúbim. Chcela by si so mnou chodiť ?“





„Harry, ja som to vážne nechcela…on ma oklamal…“ Hermiona sa mu splašene vrhla do náručia. Ronovi sa podarilo dostať ju z Malfoyovho domu. Po požití protilátky si na všetko spomenula…
„Mám sa tešiť z toho, že si si užívala s Dracom ?“ nahnevane vyprskol Ron.
„Buď taká dobrá a nechytaj Voldyho…teda Harryho…“ poriadne sa preriekol.
Harry jemne pohladil Hermionu. Keď ho oslovil Voldy celkom sa zosypala : „ASPOŇ TERAZ SI ZO MŇA PRESTAŇ UŤAHOVAŤ… MALFOY MI TAM NAMIEŠAL AMORTENCIU SPOJENÚ S NEJAKOU ĎALŠOU GEBUZINOU…VOLAL MA NANCY….JA SOM SI NA NIČ NESPOMÍNALA…“
„Prepáč mi, láska moja. Nechcel som byť k tebe taký krutý, viem, že tá špina to urobila naschvál…“ Hermiona opatrne pristúpila k Ronovi. Zatiaľ to vyzeralo nádejne.
Harry ich radšej nechal o samote. Počiatočný drastický konflikt bol zažehnaný. Dúfal, že si to spolu vyriešia v pokoji…Bol veľmi šťastný, že mohol Robovi ukázať aká je pravda…Stále sa však obával čo sa stane s Helen. Tak veľmi ju chcel mať pri sebe… Hlava ho silno zabolela, z mysle sa mu začala vynárať spomienka…Smrtihlav ho už raz takmer dostal…


„Ocko,“ malý Rob k nemu bez váhania pribehol. Odhodlane mu vyliezol na kolená. Celý deň nemal ani chvíľu pokoja. Smrťožrúti ho stále s niečím otravovali a správy, ktoré prichádzali s čarodejníckeho sveta neboli vôbec priaznivé…Vrhol pohľad na prázdne miesto, v ktorom kedysi ležala Nagini. Odkedy prišiel aj o ňu jeho duša sa nesmierne scvrkla…Oslabilo ho to, aj keď si to nechcel priznať. Drobné telíčko sa k nemu dôverčivo pritúlilo.
„Stalo sa niečo ?“ opýtal sa namrzene. Nebol si istý či je mu to príjemné. Trvalo dosť dlho, kým mohol niečo precítiť. Napokon sa predsa len dostavil pocit spokojnosti…
„Chcel by som vedieť ako to dopadlo s Tomom,“ nesmelo odvetil Rob. Voldemort mu začal rozprávať o svojej minulosti. Všetko to však podal trochu inak, akoby to bola len rozprávka…
„A prečo vlastne nechceš, aby ťa tak volali, nie je to škaredé meno ?“ ďalej do ňho dobiedzal malý. Keby mu túto otázku položil nejaký smrťožrút hneď by dostal poriadnu dávku cruciatu…V poslednom čase ich trestal dosť často, niekedy aj preto, že sa odvážili hlasnejšie dýchať…
„Tom, o ktorom som ti rozprával nikdy neexistoval. Vymyslel som si ho. Pravda o ňom by sa ti určite nepáčila. K tomu menu sa viažu spomienky na odmietnutie vlastnej krvi…také niečo sa neodpúšťa…“ Zo svojho rozprávania totiž vynechal vraždy, mučenie a iné nepríjemné záležitosti, ktoré ho postretli.
„Ja ťa nikdy neopustím, mám ťa rád,“ Tie slová pre ňho neznamenali o nič viac ako prísahy vernosti od smrťožrútov. Nemohol ich pochopiť. Malý sa znepokojene pomrvil. Nikdy si nebol istý ako otec zareaguje. Voldemort ho mlčky pozoroval. Pripadalo mu to, akoby sa díval do zrkadla…On však nikdy nepovedal otcovi, že ho má rád. Prvé slová, ktoré vyriekol v jeho prítomnosti boli avada kedavra. Nevedel, akoby mal na to odpovedať. Maličký sa po chvíli uspokojil aj s jeho mlčaním. Aspoň raz dosiahol, aby jeho otec stratil reč. To sa zvyčajne nestávalo.
„Nehnevaj sa na mňa…“ Rob zazrel zvláštny čierny obrazec. Inštinktívne vycítil, že to neznámená nič dobré.
„Ocko, čo je to ?“ prstom ukázal na zvláštnu hmotu. Voldemort to nevedel. Rýchlo siahol po prútiku.
Čierny obrazec sa zhmotlil do ľudskej podoby. Keď ho zasiahol záblesk zeleného svetla, ostal nepohnuto stáť.
„Mágia je mocná, ale ja som mocnejší…“ tvor sa lačne oblizol. Konečne spoznal bytosť, ktorá bola rovnako neľútostná ako on. Tento čarodejník mal rozhodne čo ponúknuť Smrtihlavovi. Mátalo ho však to dieťa. Nemohol k nemu pristúpiť. V jeho krvi bolo čosi známe, čoho sa nesmel dotknúť. Svojou prítomnosťou chránil Voldemorta pred jeho lákadlami.
„Kto ti dovolil sem prísť ?“
„Mňa zatiaľ ešte nikto nevyhodil. Môžem ti dať všetko čo si len zažiadaš…zajtra už nemusí existovať žiaden Fénixov rád ani Harry Potter, môže sa v posteli prebudiť mŕtvy, môže sa udusiť vlastnými slinami. “
Voldemort postrehol, že malý je veľmi znepokojený. Srdce sa mu prudko rozbúchalo… Naučil sa nepodceňovať malé deti. Sám sa presvedčil, že sa to nevypláca.
Smrtihlav začínal byť netrpezlivý. Pridlhé váhanie ho provokovalo rovnako ako Voldemorta.
Nepozdávalo sa mu ani to, že ten čudný tvor získal nad ním kontrolu…Istým spôsobom prenikol cez jeho obranu. Opatrne zložil svojho syna na zem. Rob však ostal stáť pri ňom. Nemohol sa brániť, bol bezmocný…
Smrtihlav sa k nemu priblížil…Bol rozhodnutý napiť sa z jeho krvi…mohla mu poskytnúť moc, ktorú tak dlho hľadal…

Zpět na hlavní stranu blogu