Vo dverách sa zjavila Dinira. Zadychčane sa chytila za bok. Hneď ako v kuchyni zazrela Zabudnutý almanach, bolo jej jasné, za kým sa Smrtihlav vyberie. Biely talizman sa objavil vo vzduchu.
„Dinira, neverím tomu, že si sa dala na stranu zla ?“ znepokojene ustúpil. Talizman sa roztvoril pred Voldemortom a malým tak aby sa k nim nemohol priblížiť.
„To je len moja vec,“ odsekla podráždene.
„Vrátiš sa späť dobrovoľne alebo ťa budem musieť prinútiť…“ varovne roztvorila knihu a opatrne zhužvala pár predných strán.
„Skôr či neskôr dostanem to čo chcem,“ rýchlo sa stratil v tme. Voldemort ledva dokázal prehovoriť.
„Mala si príležitosť zbaviť sa ma, tak prečo si ju nevyužila ?“ nepoďakoval jej za záchranu. Napriek tomu, že sa ich vzťah dosť zlepšil, stále nad nimi visela skrytá hrozba. Voldemort všade videl len nepriateľov. Pochyboval o tom, že by jej na ňom záležalo keď sa k nej správal ako k zajatkyni. Niektoré veci sa skrátka nedajú odpustiť…Nikto mu nikdy nepomohol bez toho, aby na to mal nejaký zištný dôvod…
Helen pustila knihu na zem. Znepokojene pristúpila k Voldemortovi. Niekedy mu vôbec nerozumela. Vyzeralo to, akoby sa hneval, že mu pomohla.
„Odpovedz !“ prikazoval jej.
„Nechcem sa ťa zbaviť…“ Sklonila sa k nemu a nežne ho pobozkala. Malý Rob pre istotu uchmatol Voldemortov prútik. Na chvíľu pristúpil na jej hru, počas bozku sa mu podarilo zľahka preskúmať jej myšlienky. Zistil čo by ho čakalo, keby sa nechal zvábiť Smrtihlavom… dosť nešetrne sa od nej odtiahol.
„Dnes nemám náladu zaoberať sa hlúposťami.“ Vstal z kresla, vzal Robovi svoj prútik a vyšiel von. Helen si sadla na jeho miesto…Znepokojene zložila hlavu na operadlo…
„Harry, Harry počuješ ma ?“ Harriet mu mávala rukou pred očami. Mal taký zastretý pohľad akoby bol námesačný.
„Čo sa deje ?“
„Môžeš ísť na chvíľu so mnou. Chcem sa s tebou porozprávať. Ja som Harriet, tvoja dcéra…teda vraveli mi, že to nie je pravda, ale v papieroch je to tak uvedené…“
„Áno, viem kto si. Rob mi o tebe rozprával.“ ubezpečil ju Harry. Poslušne šiel za ňou. Ron a Hermiona stáli čo najďalej od Roba. Túto malú schôdzku zrejme zvolala Harriet. Hneď uhádol, že sa niečo deje.
„Zavolala som vás sem, lebo chcem vedieť čo by ste povedali na to, keby som chodila s Robom ?“
„Harriet to nemyslíš váždne, Ginny bude hrozne zúriť, ale možno to nie je až taký zlý nápad…“
„RON, TY SI ZOŠALEL, ON JE PREDSA VOLDEMORTOV SYN ! GINNY NEBUDE ZÚRIŤ ONA DOSTANE ZÁCHVAT. Hermiona veľmi dobre vedela, aký má Ginny názor na všetko čo sa týka Riddleovcov. Niet sa čomu čudovať, keď ju Voldemort chcel zabiť v tajomnej komnate.
„Ona sa o tom nemusí dozvedieť. Ja náhodou nie som proti…Ak s ním naozaj chceš chodiť nemám žiadne námietky…“ uzavrel debatu Harry.
„No tak dobre, budem s tebou chodiť.“ slávnostne vyhlásila Harriet. Opatrne sa k nemu pritiahla, ale keď videla ako sa Hermiona tvári rozhodla sa, že si maznanie nechajú na neskôr.
Profesor Blackwood skontroloval hotový odvar. Nenašiel na ňom žiadnu chybu. Dosiahol správny odtieň presne tak ako bolo uvedené v recepte. Chuť bola tiež primeraná. Opatrne do ňho ponoril odmerku a vzal si ďalšiu dávku. Titus a Mel sa ho pýtali na čo to vlastne potrebuje, ale on im neodpovedal. Radšej ich poslal preč. Ten elixír slúžil na zmenu osobnosti, nielen celkového vzhľadu, ale aj správania a zvyklostí. Potreboval ho, aby zakryl svoju pravú totožnosť. MgGonagallová by nebola vôbec nadšená, keby zistila kto sa skrýva pod maskou učiteľa elixírov. Od začiatku bola proti tomu, aby pracoval na Rokforte. Nepozdávala sa jej, že nevie o koho ide. Meno Augustus Blackwood vzniklo len pred niekoľkými rokmi. Minister mágie bol však neúprosný. Argumentoval tým, že je to skvelý odborník, ale masku si nezloží, lebo má zničenú tvár…Ustúpila, ale nikdy ho neprestala pozorne sledovať…
Elixír si mohol pokojne pripraviť aj sám, ale bolo lepšie nechať ho pripraviť študentom. Ak by sa im náhodou nevydaril možno by prišiel o život. Bolo mu to jedno… Zložil si masku, kým elixír zaberie chcel sa aspoň raz dotknúť svojej tváre…
Celkom zabudol na to, že nechal otvorené dvere. Profesorka Weasleyová vošla dnu.
„TO NIE JE MOŽNÉ,“ zdesene vykríkla, keď uzrela jeho pravú tvár. Nebola znetvorená, patrila človeku, ktorého poznala zo školských čias…
Umrnčaná Myrtla sa vznášala nad záchodovou misou v tretej kabínke.
„Len si plač, tak ti treba,“ posmievala sa zhrbenej dievčenskej postave. Lucy sedela v kabínke oproti nej a potichučky vzlykala. Mala toho akurát dosť. Nielenže na ňu nakričala Mel, ale aj ostatní spolužiaci sa k nej správali ako k handre. Niekto dokonca roztrhal maminu fotografiu, našla ju ležať na zemi spolu s polámaným rámom. Mala tam aj menšiu fotku svojho otca, ešte v časoch keď chodil na Rokfort. Samozrejme, že o tom nikto nevedel. Povedala, že je to jej brat. Nikto o tom nepochyboval. Rob a Tom boli fyzicky navlas rovnakí. Akurát, že Tomov obraz nebol práve nadšený tým, že sa nachádza v spálni chrabromilčaniek. Neustále sa mračil, ako keby ich chcel všetkých zavraždiť…Aj jeho fotku zhodili na zem, ale tuším sa ju báli roztrhať…
„Nebuď ku mne krutá…ja som ti nič nespravila…“
„Ty síce, nie ale tvoj drahý otecko ma zabil práve tej kabínke, v ktorej teraz reveš…V tomto záchode je totiž vchod do tajomnej komnaty…teraz tam nie je nič zaujímavé…“
„Och, to ma mrzí. Môj otec zabil veľmi veľa ľudí. Vraj zavraždil aj nejakého Cedrica Digorryho…“
„Ó, áno to bol fešák. Vôbec nebol taký hanblivý ako Harry. Mal však smolu…bol na nesprávnom mieste v nesprávnom čase…“
„Myrtla a ty vieš ako sa dá dostať do Tajom…“ Vrtošivý dievčenský duch vletel rovno do jej kabínky.
„VIEM, ČO BY SOM NEVEDELA…ALE TEBE TO NEPREZRADÍM…“
„To preto, lebo to nevieš. Len sa vyťahuješ.“
Myrtla do nej urazene štuchla. Lucy mierne stuhla, keď jej telom prešla Myrtlyna ruka…
„TO SA EŠTE UVIDÍ. Choď k tomu umývadlu, ktoré má na kohútikoch hady, ale pochybujem, že sa ti to podarí otvoriť.“
Lucy sebavedome vyšla z kabínky. „Pôjdeš so mnou ?“
„No jasné. Už som tam bola veľa krát, ale vždy sa tam rada vraciam. Pôsobí mi nesmierne potešenie vidieť pozostatky toho odporného plaza.. Mňa žiadne kúzla nezastavia…som predsa duch…“
Lucy si podrobne obzrela umývadlo. Myrtla prekvapene cúvla, keď začula tú strašnú hadiu reč.
„Netvár sa tak. Mne sa to hrozne páči, ale nemôžem tak rozprávať. Chrabromilčania by to nepochopili…“
„Si si istá, že ťa zaradili do správnej fakulty ?“
„Nuž ja neviem…triediaci klobúk vravel niečo v tom zmysle, že jeden člen rodiny Riddleovcov v slizoline úplne stačí…“
Lucy si sadla na okraj dlhej rúry a spustila sa dolu. „Tak čo ideš alebo nie ?“ Myrtla letela za ňou…
Skvele sa zabávala. Už dávno nebola na takej znamenitej kĺzačke. Neprekážalo jej ani to, že dopadla na kopu zvieracích kostí.
„Ako je vôbec možné, že VEĎ- VIEŠ- KTO ti nepovedal, kde je vchod ?“
„Nestihol to urobiť. Ja som sa narodila až po jeho smrti. Rob to síce vie, ale nechcel mi prezradiť všetky detaily. Bál sa, že sem vleziem…“
„Vau, to je nádhera !“ S úžasom hľadela na obrovskú komnatu. Prezerala si mohutnú sochu Salazara Slizolina. Myrtla na toho zadubeného starca vyplazila jazyk. Jeho ústa ostali otvorené a mierne vyvrátené. Zrejme mu niekto zasekol sánku.
„Tak by som to rozhodne nenazvala…“
V jednom z hadov, ktoré zdobili miestnosť sa niečo zalesklo. Lucy vsunula ruku do rozďavenej tlamy. Vytiahla z nej čierne hodvábne vrecúško. Objavila v ňom päť fľaštičiek s čírou tekutinou. Vo vrecúšku našla aj kúsok pergamenu. Na zožltnutom papieri bol narýchlo načmáraný odkaz :
V týchto fľaškách sú uchované všetky spomienky, ktoré som získal o Merope Gautovej. Môže ich nájsť, len potomok z mojej krvi. Ak si ich chceš pozrieť nebudem ti v tom brániť, ale v žiadnom prípade nesmú opustiť túto miestnosť.
Lord Voldemort
slizolinov potomok
Na druhej strane bol napísaný návod ako sa dajú spomienky otvoriť.
„Tuším by sme sa už mali vrátiť…“ navrhla Myrtla.
„Nie, ešte nie. Najprv si chcem pozrieť čo tu zanechal ocko. Merope ? To bola tuším moja stará mama…ani Rob o nej takmer nič nevie…“ Vzala fľaštičku označenú číslom jeden a strčila ju späť do hadej tlamy na miesto kde mal schválne odlomený zub. Vo vzduchu sa zjavilo zvláštne sivé plátno…pomaly sa na ňom začala objavovať nie veľmi pohľadná tvár mladého dievčaťa… Lucy si vyčarovala pohodlné kreslo, poriadny balík s pukancami a niečo šumivé na pitie…
„To je ako televízor, už dávno som nevidela niečo také…“
„Pozri Myrtla, to je môj pradedo Marvolo. Aspoň viem po kom som zdedila takú oslňujúcu krásu…tuším máme rovnaký nos…“
„Navaľ večeru, čo si nepočula už som hladný !“ skríkol Marvolo.
„Sestrička je akási pomalá, mám jej pomôcť ?“ opýtal sa Morfin. Automaticky siahal po prútiku.
Merope rýchlo doniesla všetko potrebné. Celá sa triasla. „Prepáčte otec, rúra sa pokazila.“ Morfin sa rýchlo pustil do jedla.
„Ty naničhodná hlupaňa, si čarodejnica, nepotrebuješ tie muklovské haraburdy…“ oboril sa na ňu otec.
Merope čo najrýchlejšie zmizla z ich dosahu. Vybehla z chatrče a sadla si rozheganú lavičku. Nenávidela tú starú chajdu, otec aj brat sa k nej správali ako k slúžke…Veľmi často na ňu používali cruciatus.. Jej telo sa ešte stále nespamätalo z dlhého mučenia. V špinavých rukách poťažkala objemný Slizolinov medailón.
„Nenávidím ich, nenávidím seba…prečo som sa nemohla narodiť ako niekto iný…oni ma aj tak nechcú…“
Vbehla do lesa, musela sa uchýliť na miesto, ktoré poznala jedine ona. Roztrasené nohy ju odniesli až k jazierku, do ktorého sa chodievala kúpať. Netrvalo jej dlho kým vykĺzla zo šiat. Boli veľmi jednoduché a ľahko sa rozopínali.
Medailón ju na krku jemne pošteklil. Nehľadela na svoj odraz vo vodnej hladine. Radšej slastne privrela oči a vkĺzla dnu. Bol to jeden z mála čarovných prameňov, ktorý blahodárne pôsobil na každého kto potreboval pomoc, cítila ako sa je pomaly vracajú sily.
Zavrela oči a predstavovala si, že býva v dome bohatého statkára…Možno keby neboli taký chudobní otec by sa k nej správal oveľa láskavejšie…
„Ja som čarodejnica. Nie som žiadny šmukel ako to o mne vravia.“ Sústredila všetky svoje sily. Podarilo sa jej preniknúť do mysle nejakého zvieraťa. Úplne si ho podrobila.
Pod sebou zazrela štyri štíhle nohy. Kôň bol na tom rovnako ako ona. Tiež musel poslúchať. Cítila dotyk jazdca na jeho chrbte. Práve ho nútil, aby zrýchlil, aj keď on si skôr želal spomaliť. Naschvál sa mu vzoprela. Kôň sa postavil na zadné a zhodil ho na zem. Hlavou narazil na niečo tvrdé…po čele sa mu plazil pramienok krvi.
„Tak ti treb…“ Merope ho spoznala. Bol to Tom Riddle, statkárov syn, ktorý ju vždy ignoroval.
„Ja som to nechcela…nechcela som mu ublížiť…“ Rýchlo vyliezla z vody. „Ale otca by to určite potešilo…“ Vedela, že nebol ďaleko. Jej schopnosti nemali až taký veľký dosah. Nie, prosím ja som nechcela…nech nezomrie…nech nezomrie…
Spomienka sa prerušila. Lucy pojedla všetky pukance.
„Ja chcem vedieť, ako to bolo ďalej…nariekala Myrtla.
„Až zajtra. Už je veľa hodín. Musím ešte spratať ten neporiadok čo mi tam narobili spolužiačky…“
„Lucy, mám tu pre teba niečo sladké od domácich škriatkov,“ Mel vošla do spálne. Takmer stúpila na rozmliaždený rám.
„Nie je tu, asi sa išla vyplakať.“
„Sofia, to si spravila ty ?“ Prútikom poklopkala po ráme, ktorý sa vzápätí vrátil do pôvodnej podoby. Fotka však bola roztrhaná na drobné kúsky…
Sofia Bearová rýchlo prevrátila ďalšiu stránku Čarodejnice. Jej rodičia sa tiež stali obeťami jedného z útokov smrťožrútov. Medzi ňou a Lucy večne prebiehali nejaké konflikty.
„Jasné, že áno. To rozmaznané decko si nič iné nezaslúži. Ty by si nemala byť na jej strane. Ona sem nepatrí. Počula som ju v spánku syčať…“
„Asi sa jej len niečo snívalo. Nemôže za to.“
„A ty si tiež taká istá, ako ona. Viem, že sa vláčiš so Snapeom, že sa nehanbíš takto nás…“ Mel to už nemohla vydržať. Opäť sa v nej nahromadila zlosť. Vychmatla jej z ruky časopis a roztrhala ho…
„ČO TO ROBÍŠ ? Prestaň !“ Keď jej ho chcela vziať Mel ju zrazila na zem.
„NEOPOVÁŽ SA TO NIEKOMU POVEDAŤ…“
„Čo to má znamenať ? Už ste načisto potratili rozum,“ karhala ich MgGonagallová. Obe dievčatá stáli v riaditeľni. Mel mala na oku poriadne veľký monokel a Sofia skrývala za chrbtom vykĺbenú ruku...Poppy jej ju musela napraviť. Nemohli ich od seba dostať. Profesorka Weasleyová niekam záhadne zmizla. Neostávalo im nič iné, len zavolať riaditeľku.
„Strhávam 60 bodov Chrambromilu za také nehorázne správanie. Od vás by som nečakala, že sa necháte tak ľahko vyprovokovať slečna Weasleyová.“
„Mrzí ma to. Už sa to viac nestane,“ prisľúbila Mel.
„A ďalších 10 za ničenie osobného majetku…láskavo si uvedomte, že Lucy je vaša spolužiačka, rešpektujte jej veci. Tú fotku jej budete musieť niečím nahradiť…“ obrátila svoj prísny pohľad na Sofiu.
„Áno, ale…“
„Ak ešte niečo vyvediete obe ostanete po škole. To som ešte nezažila, aby sa chrabromilské dievčatá navzájom mlátili.“
„Kade terasss ?“ Negas čakal na jej pokyny. Veľmi si ju obľúbil a navrhol jej, že ujde spolu s ňou.
Helen už aj predtým objavila slabé miesto cez, ktoré „utekala“ od Voldemorta. Tušila, že ani tento dom nebude úplne nedobytný. Podarilo sa jej natrafiť na trhlinu v magickej ochrane. Bol ňou nepríjemne zapáchajúci kanál. Niečo jej vravelo, že ten smrad jej len maskovanie, ktoré malo za úlohu zakryť tajný východ.
„Stoj, kam si myslíš, že ideš ?“ zreval Draco. Odkedy od neho odišla Hermiona a dozvedel sa aký osud ho čaká nemienil sa len tak ľahko vzdať svojho posledného tromfu.
„Nehýb…“ nestihol dokončiť zaklínadlo. Niečo ho tvrdo zasiahlo do chrbta.
„Negas, poď rýchlo…“ Helen vošla do kanála a hadík sa súkal za ňou. Chvíľu trvalo kým sa Draco spamätal.
„MNE NEUTEČIEŠ !“
Helen bežala tak rýchlo ako len vládala. Zo smradu, ktorý sa šíril okolo nej jej bolo na zvracanie, radšej ani nechcela vedieť čo týmto kanálom zvyčajne preteká. Rôzne kliatby narážali do stien…Počula ozvenu jeho krokov. Blížil sa k nej.
„VZDAJ SA…možno by si mi poslúžila lepšie ako tá mukelka…“
Helen nevedela nájsť nijaký otvor, ktorým by sa dostala von, ale vycítila, že tam niekde musí byť. Negas vyceril drobné zúbky. Bol pripravený brániť ju za každú cenu.
„Ty sssi mi pomohla, teraz budem užitočný ja…hľadaj cessstu ja ho zatiaľ zabavím…sssom predsssa jedovatý…“
Len čo sa Draco objavil pri nich, Negas sa mu zahryzol do ruky.
Helen zbadala nejaký otvor, ktorý bol dosť široký, aby sa cez neho poľahky dostal človek, zakrýval ho ťažký zelený príklop…
Dracovi sa podarilo striasť zo seba hadíka.
„Necháššš ju…“ Negas znovu zaútočil, tentoraz sa trafil do lýtka. Draco bol omámený z jedu, ktorý začínal pomaly účinkovať. Helen otvorila príklop.
„Negas, vylez…“ ešte nikdy neodchádzal s takou radosťou. Helen cítila ako ju niekto násilne schmatol za krk. Draco bol úplne nepríčetný. Stisol ho tak silno, až jej vyhŕkli slzy.
„Ja zomriem, ale ty tiež…“ Dusila sa. Snažila sa ho od seba odtisnúť, ale sily jej rýchlo ubúdali…