Bazilisk spokojne zamľaskal. Už sa nemohol dočkať čerstvej večere. Tom mu nedovolil vraždiť vždy keď sa mu to zažiadalo. Musel si dávať pozor, aby ho nikto neprichytil.
To dievča bolo očividne múdrejšie ako väčšina z jeho obetí. Nedívala sa mu do žltých planúcich očí. Keby to urobila, určite by ihneď skamenela. „Nepočul si čo som povedal !“ jeho pán potvrdil príkaz. Neostávalo mu nič iné len konať. Lucy po prvý raz bola v blízkosti svojho otca. Tom Riddle (Voldemort) stál vedľa vchodu do tajomnej komnaty a tváril sa dosť povýšenecky. Netušil, že odsudzuje na smrť svoju vlastnú dcéru.
Bazilisk sa chystal zahryznúť sa do nej. Čakal, že sa ho bude báť a začne Toma prosiť. Tak to robili všetky obete…
Lucy sa v poslednej chvíli vyhla smrtiacej hadej tlame. Skotúľala sa pod umývadlo. Bazilisk narazil hlavou do steny. Ostala tam poriadne veľká prasklina. „Mne nesmieš ublížiť, mal by si ma poslúchať,“ prehovorila k nemu v parselčine rovnako ako Tom.
Bazilisk sa spôsobne uklonil. Postavil ju na nohy a dovolil jej, aby ho pohladila po hlave. „Pán môj, toto dievča je tiež slizolinov potomok.“
Lucy pristúpila k Tomovi. Ich pohľady sa stretli. Obaja cítili, že majú niečo spoločné.
„Som Tom Riddle a ty si…?“
Neodpovedala mu. Namiesto toho, sa mu prudko vrhla do náručia. Nedokázal ju odstrčiť. Bolo to pomerne netypické správanie vzhľadom na to, že sa ju pokúsil zabiť. Nepozdávalo sa mu, že je tiež potomkom Salazara Slizolina…Teoreticky ani prakticky to vôbec neprichádzalo do úvahy…
„Trochu sa podobáš na moju mamu, ale našťastie nie vo všetkom…“ jemne jej prešiel rukou po tvári. Naozaj mu ju pripomínala, ale len vzdialene. Toto dievča malo v sebe isté prirodzené kúzlo. Niečo čo Merope rozhodne nevlastnila…Keď sa ho dotkla cítil, že má v sebe zvláštnu moc, ktorá ľudom dokáže privodiť príjemné pocity…
„Prestaň s tým, to šteklí,“ Lucy od neho rýchlo odstúpila. A vraj to bol tichý a poslušný chlapec.
„Povedz mi, kto si. Inak ťa k tomu donútim,“ vyštekol rozčúlene. Namieril na ňu prútik.
„Ja som Lucy Riddleová, “ nechcela mu klamať. Bolo by to zbytočné. Tom si ju chvíľu neveriacky premeriaval. Chodil okolo nej a niečo si potichu mrmlal. Potom ju nečakane chytil za ruku.
„Tak poď,“ vzal ju preč z dievčenských záchodov. Spolu kráčali po rokfortských chodbách.
„Túžim byť tentoraz vtieravý ako mráz, tak šepkám poď nech ti zaleziem pod nechty…anjel vzlietol na nočnú, aby strážil túto chvíľu…“ počula spev a hlasnú vravu vychádzajúcu z veľkej siene. Zaujalo ju to.
„Tá pieseň mi hrozne lezie na nervy,“ odsekol podráždene. Ruku jej zovrel o trochu silnejšie, aby jej nenapadlo mu ujsť.
„Je tam nejaká oslava ?“ odvážila sa ho opýtať.
„Sú predsa Vianoce, pre mňa to však nič neznamená, nikdy nedostávam darčeky…“ trpko poznamenal Tom.
„Ty si teda necitlivý. Pokojne by si ma zabil, keď…“
„Tichšie,“ upozornil ju. Pred nimi sa vynoril Zloduch. V rukách držal misu plnú nejakej smradľavej šťavy.
„Á veľactený, muklovský fafrnok Riddle, zase niečo kuje ?“
„Sklapni, Zloduch.“
„Chytaj prefektík – defektík.“ Smradľavá šťava sa roztiekla po zemi. Lucy sa prikrčila. Zloduch mal za chrbtom ďalšiu dávku…Tom ju rýchlo pritiahol k stene. Sáčok plný slizu ich minul, len o kúsok. Pustil ju, a obrátil sa k neposlúšnému poltergaistovi.
„Compedio daemon,“ z jeho prútika vyšľahli sivasté úponky. Uväznili ducha v priesvitnej hmote. Sila zaklínadla ho pripútala k zemi. Lucy sa rozbehla preč. Nikdy by ju ani vo sne nenapadlo, že sa bude po rokfortských chodbách naháňať so svojím otcom…Vždy si želala, aby spolu strávili nejaký čas, ale takto si to nepredstavovala…
Niečo ju zrazilo z nôh. Vytiahla prútik a skríkla : „Petrificus totalus !“ Tom sa meravo poskladal na zem.
Vbehla do knižnice. Dúfala, že Tom nebude až taký nahnevaný, keď kúzlo pominie. Pri jednej z políc zazrela nejaké malé dievča. Triaslo sa ako keby dostalo epileptický záchvat. Keď pristúpila bližšie začula zastretý hlas : Potomkovia sú dvaja, spojení krvou Temného pána…
Jeden z nich je Poslom zla a prináša skazu…
jeden z nich preleje krv druhého a nastolí znovu krutovládu…
Dievča vzalo z police knihu o veštení a ponáhľalo sa preč. Vyzeralo zvláštne akoby ani nevedelo kam kráča…Jej tvár poznala veľmi dobre. Bola to malá Sibyla Trelawneyová…Lucy pochopila, že si práve vypočula nejaké z jej proroctiev. Možno to bol dôvod prečo sa ocitla v minulosti…
„So mnou sa nebudeš zahrávať,“ Tom jej spútal ruky za chrbát. Cítila ako sa jej magické remence bolestivo zarezali do zápästí.
„Prestaň s tým, veľmi to bolí…“ sykla Lucy.
„Lucy si v poriadku ?“ Mel sa nad ňou ustarostene skláňala.
„Áno, nič mi nie je. Tuším sa mi niečo snívalo…“ pozrela na svoje ruky. Ostali na nich červené prúžky. Nie to nebol sen….
„Mami, vstávaj,“ Ginny si prekvapene pošúchala oči. Hlavu mala položenú na stole medzi neopravenými písomkami. Rukami sa opierala o stoličku. Ústa mala celé pokryté atramentom a vlasy jej lietali na všetky strany. Vôbec si nevedela spomenúť ako sa tam dostala…Za uchom si nahmatala brko…
„Čau mami, už som sa nemohla dočkať návratu na Rokfort. Na ministerstve nás dosť dlho vypočúvali…“
„Harriet, dcérka kam si to zmizla ? Všetci ťa hľadali…“ Ginny ju silno vystískala.
„Uniesli ma smrťožrúti. Neviem kto to bol, lebo ma napadli odzadu…“ vyrozprávala jej celú tú príhodu. Samozrejme vynechala tú časť, keď hovorila Robovi, že s ním bude chodiť…
„Mám pre teba skvelú novinku.. Budeš babička.“
Ginny sa začala dusiť. Od ľaku sa sklátila na stôl. Všetky písomky popadali na zem.
„Ja som len žartovala. Len pokojne, nič sa nedeje,“ smiala sa Harriet. Netušila, že to jej mama zoberie vážne.
Bott a Titus sedeli v slizolinskej klubovni. Bola plná až na prasknutie, lebo počasie sa čoraz zhoršovalo. Premočená Mortis im práve doniesla listy od rodičov.
„Vravel som ti, že sa nemáš kamarátiť s Riddleom….ak z teba bude smrťožúrt, tak ani nechoď domov…“ s dramatickým nádychom v hlase prečítal Bott. Skade by ma chcel vyhodiť ? Veď ešte stále nemáme postavený dom.
„Ja tam nemám nič dôležité. Okrem toho, že keď sa vydám po stopách môjho otca zabudne na to ako sa volám a vydedí ma.“ To som vážne zvedavý čo také by mi odoprela. Veď doma nič nemáme.
Bott ešte chvíľu hundral. Náladu mu trochu zlepšilo, zistenie, že z Gringottbanky sa dajú opäť vyberať peniaze a otec mu poslal plný mešec.
„No konečne, minule som ani nemohol zaplatiť za Denného Proroka. Tá sova ma takmer dobodala.“
Titusovi to bolo jedno. V trezore už aj tak nemal ani jeden galeón. Mrzelo ho, že jeho otec nemal ani toľko slušnosti, aby mu aspoň niečo prispel na štúdium.
Rob sa pretisol pomedzi rozrečnených prvákov. Slizolinčania stíchli a obrátili sa k nim. Nejaký prvák mu nedobrovoľne uvoľnil kreslo…
„Počuj Riddle, je to pravda, že tvoji starí rodičia sú muklovia ?“ Rob už dávno vedel, že nie všetci slizolinčania sú na jeho strane. Jedným z jeho najväčších konkurentov bol Peter Simon. Pochádzal z čistokrvnej rodiny, ktorá sa mohla chváliť bezchybným pôvodom. Jeho rodina celý čas ostávala v úzadí. Nezapájali sa do bojov s Voldemortom…
„Áno, náš slizolinský princ nie je taký ako ste si mysleli. Sám Voldemort odporca všetkých muklov si začal so ženou, ktorá …“
„Sectumsempra,“ Rob vykríkol prvé zaklínadlo, ktoré ho napadlo. Jeho spolužiak sa o zvalil na zem s niekoľkými tržnými ranami na tváry a hrudi. Slizolinčanov to nijak nevyviedlo z miery. Cez habit mu začala presakovať krv. Stihol ešte zamávať prútikom a vyslať nejaké zaklínadlo. Nevládal však poriadne zamieriť…Titus dostal poriadny zásah…
Harry sa pohodlne usadil na gauč. Hlava ho poriadne bolela. Len čo dorazili na Rokfort, odchytil si ich minister…
V Heleninom dome sa cítil bezpečne. Nemal kam ísť, preto mu navrhla, aby ostal u nej. Negas sa mu opieral o koleno a nechal sa hladkať. Prihováral sa mu hadím jazykom…Ten malý hadík sa mu začínal čoraz viac pozdávať…
„Harry, ja neviem…to čo si povedal bolo veľmi pekné, ale…“ Helen si sadla do kresla čo najďalej od neho. Podvedome sa ho bála. Vycítila, že s ním niečo nie je v poriadku.
„Nevzďaľuj sa odo mňa…ty vieš kto som…viem, že si to pochopila už vtedy, keď som ťa pobozkal.“
„Áno, ale…“
„Pán profesor, otvorte prosím…“ Bott silno zabúchal na dvere. Blackwood sa objavil vo dverách svojich komnát oblečený v župane.
„Vidím Riddle, že vy ani na okamih nezaháľate,“ chladne si premeral Roba, ktorý prútikom navigoval čarovné nosidlá. Z jedného z nich stále presakovala krv…
„Musím vám pripomenúť chlapci, že nemocničné krídlo by ste mali hľadať inde…“
„Pán profesor, prosím vás. Nechceme mať problémy s riaditeľkou.“
Blackwood ich neochotne pozval dovnútra. „Ale trest vás aj tak neminie,“ naznačil im, aby si sadli.
„Kedže ste neboli dlho v škole trest si odpykáte až v pondelok večer, Riddle a vy tiež Longbottom…musíte sa doučiť zaklínadlo na zastavovanie krvi, ten chudák by vykrvácal, keby dlhšie zostal vo vašej starostlivosti…“
Bott sťažka preglgol. Radšej vyrozprával profesorovi ako sa celý ten súboj odohral…
Blackwood potichu odriekal zaklínadlo a hojil Peterove rany. Chlapec sa po chvíli prebral.
„Počkaj Riddle, ja si to s tebou ešte vybavím…“ hlesol rozrušene. Profesor sa zatiaľ venoval druhému pacientovi… Titus bol celý rozpálený a na tele sa mu objavovali fialové škvrny…
„AKÉ ZAKLÍNADLO STE POUŽILI ?“ zelené oči sa výhražne rozžiarili. Peter začal cúvať k dverám.
„AK OPUSTÍTE TÚTO MIESTNOSŤ BUDEM NÚTENÝ TO OZNÁMIŤ VEDENIU ŠKOLY…“
„Volá sa to aborginea, ale neviem čo to presne spôsobuje…“ rýchlo vysvetľoval Peter.
„VŠETCI IHNEĎ VYPADNITE…“ prikázal im rozzúrený profesor.
„Ale my chceme vedieť čo…“ ozval sa Bott.
„Neskôr vás budem informovať…“
„Počuj Rob, ako je to vlastne s tvojimi starými rodičmi…“ Bott nedokázal premôcť svoju zvedavosť. Bolo už pol jednej, ale ani jeden z nich nevedel zaspať. O Titusovi nemali žiadne správy. Obávali sa, že mu to kúzlo veľmi uškodilo…
„Stretol som sa s nimi, keď boli na v tajnom dome…Zoznámili sa s Voldemortom…“ Malý Rob Riddle rád pobehoval po tajnom dome. Čoskoro spoznal všetky zaujímavé miestnosti. Niekedy mu trochu chýbala spoločnosť iných detí. Ešte nikdy sa neprešiel po ulici. Mohol ísť len do záhrady. Otec mu vždy vravieval, že je to len kvôli jeho bezpečnosti… Vraj má veľa nepriateľov, ktorí by mohli kedykoľvek využiť situáciu.
Vonkajší svet ho však čím ďalej tým viac lákal. Použil levitačné zaklínadlo, aby sa dostal na strom…Pohodlne sa oprel o hrubé konáre a snažil sa dovidieť za ochranný múr, ktorý obklopoval záhradu. Keď sa chcel posunúť na vyšší konár, pokĺzol sa. Do ruky sa mu zabodla trieska…dostala sa hlboko pod kožu…
„Kam si sa vybral, maličký ?“ Strieborná ruka zastavila jeho pád. Červochvost ho prudko schmatol.
„Ja som len…“ vyjachtal Rob.
„Teraz sa tu nesmieš motať, prečo ťa mama nechala samého ?“
„Ešte spí,“ snažil sa mu utiecť. Vedel, že bude žalovať otcovi. Voldemort svojho syna zbožňoval, ale aj od neho vyžadoval slepú poslušnosť.
„ČO to tam máš ?“ Červochvost si prezrel jeho ruku. Zazrel dosť veľkú triesku zapichnutú v jemnej detskej pokožke.
„Pomôžem ti ak chceš…“
„Nie, ja pôjdem za mamou…“
Rob zazrel postavy odeté v čiernych habitoch. Viedli zo sebou štyroch spútaných ľudí. Červochvost sa škodoradostne zaksichtil. Voldemort im sľúbil, že sa budú môcť pobaviť s nejakými zajatcami…Zrejme ich sem doviedli kvôli takzvanej skúške odvahy, ktorá čakala nových smrťožrútov.
„Bella, nezdá sa ti, že sú dosť starí a ošarpaní, veľa toho nevydržia…“
„Temný pán povedal, že máme zobrať len pár kusov. No uvidíme čo s nimi Draco urobí…“ viedla ich do nepoužívanej časti domu. Nebránili sa ani nekričali. Boli totiž pod vplyvom imperiusu.
Helen práve išla do záhrady. Staršia žena s dlhými gaštanovými vlasmi sa k nej smutne obrátila.
„Si to ty, dcérenka ?“
Helen spoznala Juliet Catchovú. Bola to matka pôvodnej Helen Catchovej, ženy, ktorou sa musela stať, aby mohla opäť žiť. Za ňou sa krčil Josh Catch, jej manžel.
„Toto sú tvoji rodičia ? Temný pán to vie ?“ posmešne sa opýtala Bella.
„Čo to má znamenať ?“ Voldemort bol od zlosti celý bez seba. Nepáčilo sa mu, že tá žena sa preriekla akurát pred smrťožrútmi.
„PREČO SI MI O NICH NIČ NEPOVEDALA ?“
„O mojich pravých rodičoch vieš všetko.“
Rob pocítil prudkú bolesť. Jeho ruka začínala poriadne opúchať, celý svet zrazu stmavol…