darklady
"Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné." (Exupéry, Malý princ) Tento blog je zameraný hlavne na fanfiction HP, ale nájdu sa tu aj moje poviedky s mojimi originálnymi postavami. Prajem príjemné čítanie.
3. kapitola Čary sa prebudia z dlhého spánku...
31. prosinec 2006 | 13.00 |
Rozjasnia tie oči, čo smútok ich sprevádzal…
„Mali by sme to oznámiť Malfoyovcom. Amnézia patrí k závažným ochoreniam,“ navrhla Poppy. Práve pomocou prútika zaceľovala ranu na jeho hlave.
„Nie, prosím, zabijú ma. Ja som sa len bránil,“ zhrozene vyhŕkol Jack. Radšej si ani nechcel predstavovať, čo by s ním urobila mama, keby to zistila.
„Nikto ti neublíži, kým si so mnou. To nedovolím,“ blažene zašepkal Lucius. Sklonil sa k nemu a pohladil ho po vlasoch. Jack sa zhrozene mykol. Niečo také vôbec neočakával. Otcovo správanie ho začínalo znepokojovať.
„Ty vieš, kto som ?“ odsekol znepokojene. Obával sa, že je to len nejaká hra na odpútanie pozornosti.
„Samozrejme, že áno. Si môj malý syn, s ktorým sa chystám stráviť Vianoce,“ spokojne odvetil Lucius.
Hagrid pohŕdavo odfrkol. Vôbec Malfoyovi nedôveroval. Len pred malou chvíľou chcel Jackovi ublížiť a teraz sa zrazu hrá na vzorného otecka.
„Myslím, Poppy, že bude lepšie, ak ho zatiaľ necháme tu. Možno sa mu pamäť vráti ľahšie, keď vyhovieme, jeho želaniam,“ po chvíli urputného premýšľania odvetil Dumbledore.
„Pán riaditeľ, pre všecko na svete toto mi nerobte,“ zhrozene si premeral nevinne sa tváriaceho Malfoya.
„To je prekrásny stromček, Hagrid,“ pochválil ho Jack. Pred sebou mal kopu ozdôb, ktoré rovnomerne povešal na konáre. Celý sa zamotal do dlhých ozdobných reťazí.
„Počkaj, chlapče, hneď ťa vyslobodím,“ odvetil Hagrid. Opatrne odstránil reťaze z tela svojho nového kamaráta. Najprv síce ľutoval, že sa nechal od riaditeľa tak rýchlo presvedčiť. Keď však videl šťastný úsmev na tvári toho dieťa, vedel, že sa rozhodol správne.
Kým sa obaja trápili s ozdobovaním, Lucius sedel na stoličke. Jemne hladkal Tesáka a pochlipkával liečivý odvar od školskej sestry. Zmocňovali sa ho zvláštne pocity. Spomenul si na malého chlapca, ktorému kedysi zakázali cítiť. Vtedy začal nenávidieť Vianoce…
„Lucius, nebuď smutný, priniesla som ti darček,“ malé dievčatko odeté v tenkom kabátiku, pristúpilo celkom blízko k nemu. V rukách červený balíček. Dlhé hnedé vlasy jej splývali na pleciach. Vložila mu ho do rúk a s napätím očakávala jeho reakciu.
„Ďakujem ti, Nell. Mrzí ma to, ale ja pre teba nič nemám. Musel som veľmi rýchlo odísť z domu, aby ma ocko nevidel,“ opatrne odbalil papier. Potešilo ho, keď zazrel z dreva vystrúhaného dráčika. Ten darček si cenil viac než, všetky poklady sveta. Sklonil sa k nej a objal ju. Po prvý raz mal pocit, že na ňom niekomu záleží. Niečo ho však silno odhodilo. Zazrel záblesk zeleného svetla. K nohám mu dopadlo meravé telo.
„Nie,“ skríkol zhrozene. Na lícach mu vytryskli slzy.
„Malfoy, nikdy nesmie plakať,“ silné ruky zatriasli malým telíčkom. Márne sa snažil potlačiť bolestný povzdych. Mal len šesť rokov a nevedel nič o živote, ktorý ho čakal.
„Nebudeš sa predsa zahadzovať s nejakou mukelkou. To ti nedovolím. Odhoď tú haraburdu a okamžite poď domov,“ cítil ako ho matka nemilosrdne postrčila dopredu. Posledný darček od svojej kamarátky si starostlivo popchal pod šaty.
„Otec, čo ti je ?“ Jack neveriacky hľadel na trasúceho sa muža. Malfoy náhle spadol zo stoličky a dostal poriadny záchvat, ledva sa mu ho podarilo prebrať.
„Mama ju zabila, ona to naozaj urobila,“ vykríkol vydesene. Bezvládne sa oprel o Jacka a nechal sa viesť až k posteli.
„To sa ti len zdalo. Neboj sa,“ tíšil ho.
Hagrid sa vrátil okolo polnoci a priniesol im veľmi chutnú večeru rovno z Rokfortu. Lucius ihneď trochu pookrial, keď mu Jack dovolil, aby sedel vedľa neho a celý čas sa ho snažil rozveseliť.
Hagrid si medzi nimi pripadal trochu stratení. Tí dvaja si veľmi rýchlo padli do oka. Jack nakoniec od únavy zaspal na Luciusových kolenách.
V tej chvíli pocítil pravú silu Vianoc. Nebol si istý, koľko času prejde, kým mu Jack dokáže plne dôverovať. Bol však vďačný aj za malú chvíľu šťastia, ktoré mu poskytlo dieťa hľadajúce lásku.
Koniec
„Mali by sme to oznámiť Malfoyovcom. Amnézia patrí k závažným ochoreniam,“ navrhla Poppy. Práve pomocou prútika zaceľovala ranu na jeho hlave.
„Nie, prosím, zabijú ma. Ja som sa len bránil,“ zhrozene vyhŕkol Jack. Radšej si ani nechcel predstavovať, čo by s ním urobila mama, keby to zistila.
„Nikto ti neublíži, kým si so mnou. To nedovolím,“ blažene zašepkal Lucius. Sklonil sa k nemu a pohladil ho po vlasoch. Jack sa zhrozene mykol. Niečo také vôbec neočakával. Otcovo správanie ho začínalo znepokojovať.
„Ty vieš, kto som ?“ odsekol znepokojene. Obával sa, že je to len nejaká hra na odpútanie pozornosti.
„Samozrejme, že áno. Si môj malý syn, s ktorým sa chystám stráviť Vianoce,“ spokojne odvetil Lucius.
Hagrid pohŕdavo odfrkol. Vôbec Malfoyovi nedôveroval. Len pred malou chvíľou chcel Jackovi ublížiť a teraz sa zrazu hrá na vzorného otecka.
„Myslím, Poppy, že bude lepšie, ak ho zatiaľ necháme tu. Možno sa mu pamäť vráti ľahšie, keď vyhovieme, jeho želaniam,“ po chvíli urputného premýšľania odvetil Dumbledore.
„Pán riaditeľ, pre všecko na svete toto mi nerobte,“ zhrozene si premeral nevinne sa tváriaceho Malfoya.
„To je prekrásny stromček, Hagrid,“ pochválil ho Jack. Pred sebou mal kopu ozdôb, ktoré rovnomerne povešal na konáre. Celý sa zamotal do dlhých ozdobných reťazí.
„Počkaj, chlapče, hneď ťa vyslobodím,“ odvetil Hagrid. Opatrne odstránil reťaze z tela svojho nového kamaráta. Najprv síce ľutoval, že sa nechal od riaditeľa tak rýchlo presvedčiť. Keď však videl šťastný úsmev na tvári toho dieťa, vedel, že sa rozhodol správne.
Kým sa obaja trápili s ozdobovaním, Lucius sedel na stoličke. Jemne hladkal Tesáka a pochlipkával liečivý odvar od školskej sestry. Zmocňovali sa ho zvláštne pocity. Spomenul si na malého chlapca, ktorému kedysi zakázali cítiť. Vtedy začal nenávidieť Vianoce…
„Lucius, nebuď smutný, priniesla som ti darček,“ malé dievčatko odeté v tenkom kabátiku, pristúpilo celkom blízko k nemu. V rukách červený balíček. Dlhé hnedé vlasy jej splývali na pleciach. Vložila mu ho do rúk a s napätím očakávala jeho reakciu.
„Ďakujem ti, Nell. Mrzí ma to, ale ja pre teba nič nemám. Musel som veľmi rýchlo odísť z domu, aby ma ocko nevidel,“ opatrne odbalil papier. Potešilo ho, keď zazrel z dreva vystrúhaného dráčika. Ten darček si cenil viac než, všetky poklady sveta. Sklonil sa k nej a objal ju. Po prvý raz mal pocit, že na ňom niekomu záleží. Niečo ho však silno odhodilo. Zazrel záblesk zeleného svetla. K nohám mu dopadlo meravé telo.
„Nie,“ skríkol zhrozene. Na lícach mu vytryskli slzy.
„Malfoy, nikdy nesmie plakať,“ silné ruky zatriasli malým telíčkom. Márne sa snažil potlačiť bolestný povzdych. Mal len šesť rokov a nevedel nič o živote, ktorý ho čakal.
„Nebudeš sa predsa zahadzovať s nejakou mukelkou. To ti nedovolím. Odhoď tú haraburdu a okamžite poď domov,“ cítil ako ho matka nemilosrdne postrčila dopredu. Posledný darček od svojej kamarátky si starostlivo popchal pod šaty.
„Otec, čo ti je ?“ Jack neveriacky hľadel na trasúceho sa muža. Malfoy náhle spadol zo stoličky a dostal poriadny záchvat, ledva sa mu ho podarilo prebrať.
„Mama ju zabila, ona to naozaj urobila,“ vykríkol vydesene. Bezvládne sa oprel o Jacka a nechal sa viesť až k posteli.
„To sa ti len zdalo. Neboj sa,“ tíšil ho.
Hagrid sa vrátil okolo polnoci a priniesol im veľmi chutnú večeru rovno z Rokfortu. Lucius ihneď trochu pookrial, keď mu Jack dovolil, aby sedel vedľa neho a celý čas sa ho snažil rozveseliť.
Hagrid si medzi nimi pripadal trochu stratení. Tí dvaja si veľmi rýchlo padli do oka. Jack nakoniec od únavy zaspal na Luciusových kolenách.
V tej chvíli pocítil pravú silu Vianoc. Nebol si istý, koľko času prejde, kým mu Jack dokáže plne dôverovať. Bol však vďačný aj za malú chvíľu šťastia, ktoré mu poskytlo dieťa hľadajúce lásku.
Koniec