darklady
"Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné." (Exupéry, Malý princ) Tento blog je zameraný hlavne na fanfiction HP, ale nájdu sa tu aj moje poviedky s mojimi originálnymi postavami. Prajem príjemné čítanie.
4. kapitola Vnútorný nepriateľ
1. prosinec 2009 | 14.40 |
Po hrozne dlhom čase pridávam ďalšiu kapitolu k Čarovnej krajine... Príbeh Daphne a Quentina pokračuje...
Beta- reader: Tonksová
Daphne si veľmi rýchlo zvykla na svoje nové postavenie. Pre všetkých bola len bláznom. Strateným dievčaťom na pokraji šialenstva.
Nové povlečenie a posteľ, ktorá bola oveľa krajšia ako tie, ktoré doteraz poznala. Vlastná izba ďaleko od študentov. Výhľad na tmavú hladinu jazera. Daphne stála pri okne a dívala sa. Ruku mala položenú na okennom ráme. Opatrne sa oňho opierala. Sledovala pohyby zúrivej vŕby. Videla v nich istú postupnosť. Zhypnotizovane civela aj na pohybujúce sa postavy. Ľudia vchádzali a vychádzali. Život sa nezastavil a nepočkal, kým sa preberie. Všetko sa neúprosne hnalo vpred.
Dokonca ani on neostával rovnaký. Stal sa z neho oveľa starostlivejší človek, oveľa vášnivejší. Obrátila sa k nemu. Videla ho, ale nevnímala. Cítila, že sa na ňu už dlho uprene díva. Videla ho cez akúsi oponu plnú pochybností. Obávala sa, že už nikdy nedokáže prehovoriť. Možno práve kvôli nemu. Tá druhá žena, o ktorej občas hovoril. Stála medzi nimi ako priepasť. Nedokázala ju prekonať. Nemohla sa s tým stotožniť. Ona bola zdravá, neznalá mágie a minulosti. Cítila, že mu nie je úplne ľahostajná. Preto odmietala urobiť akýkoľvek pokrok. Sedela v Čarovnej krajine. Nesnažila sa rozbiť bariéru. Prestala s tým bojovať. Úplne podľahla svojmu strachu. Postupne sa objavovali trhliny. Dostávala sa z toho, aj keď si to neželala. Začínala chápať, prečo k tomu došlo.
"Daphne, ty ma počuješ. Vieš, že sa s tebou rozprávam. Nemala by si ďalej mlčať. Je to veľmi nebezpečné. Už takmer rok si nič nepovedala, bojím sa o teba," Quentin ukázal na miesto vedľa seba. Chcel, aby si sadla. Váhavo ho poslúchla. Len matne si uvedomovala, čo od nej žiada. Chytila ho za ruku. Ďalej sa dívala pred seba a prekrížila si nohy. Nechcela s ním hovoriť, aj keď všetko v nej kričalo, aby sa k nemu ozvala. Bojovala proti tomu silnému tlaku. Spod rukáva vykuklo smrťožrútske tetovanie.
"Je mi jedno, čo sa stane. Budem na teba dávať pozor. Nemusíš sa báť, že ťa kvôli niečomu odsúdim. Viem, že si odišla. Bola si niekde celkom sama. Už si v poriadku, tak nebuď tvrdohlavá.
Mne to môžeš povedať," zakryl si tetovanie a trochu pevnejšie stisol jej ruku.
Daphne ho prudko objala. Privinula sa k nemu. Áno, prechádzala sa. Na pár dní aj odišla z Rokfortu. Už dlhší čas jej telo naznačovalo, čo musí urobiť, aby mala možnosť vrátiť sa do normálneho stavu. Bol to prirodzený proces, ktorý nemohla zastaviť. Zrazu ho cítila a videla. Vrátila sa do sveta, tak nečakane, až ju to trochu zabolelo. Cítila ako sa bariéra rúca. Jej pocity sa náhle uvoľnili, tlak pominul. Niečo sa zmenilo, niekde tam vo vnútri. Nevedela, čo presne to bolo.
"Prepáč," odvetila zachrípnutým hlasom. Ešte chvíľu sa k nemu túlila. Potom rýchlo vstala a opäť sa presunula k oknu.
"Chcela som ti niečo povedať, ale bála som sa, že ma pošleš preč. Rada by som ostala s tebou," slová z jej úst plynuli dosť ťažko. Musela sa poriadne sústrediť, aby nepovedala niečo neprípustné.
"To by som neurobil. Tiež som si na teba zvykol. Budem rád, keď ostaneš,"
Jedna zo spomienok náhle vyplávala na povrch. V jej mysli sa začali objavovať nové obrazy.
Prechádzala sa po kabinete profesora elixírov. Bola s ním dosť často. Robila mu spoločnosť. Dívala sa ako pripravuje elixíry a neprítomným pohľadom prechádzala po jeho tele. Dospela do takého štádia, že dokázala piť čaj. Bol to dosť veľký úspech, vzhľadom na to, že držanie pohára a pitie si vyžadovalo veľké úsilie. Predtým sa párkrát obliala. Cítila trpkú chuť toho nápoja. Samozrejme, bol poznačený elixírom. Musel jej niečo dávať, ale nechcel, aby bola pod kontrolou liečiteľov. Lyžičkou si miešala nápoj a dávala pozor, aby sa ani kvapka nedostala na jej habit. Dokončil a prichytil ho sove na nohu.
Quentin práve písal nejaký list. Sovu mal položenú na stole, aby to mohla okamžite doručiť. Na stole mal rozložené vzorky, ktoré sa chystal oznámkovať. Piatacke aj prvácke práce boli označené menovkami.
"Tuším tento rok VČÚ z elixírov neurobí nikto. Všetky sú na úrovni trola," začínal sa naozaj obávať, že v šiestom ročníku nebude mať žiadnych študentov. Práve hodiny na tejto úrovni mal omnoho radšej. Väčšinou mu ostali študenti, ktorí sa o predmet naozaj zaujímali. Bol ochotný im dať pár tipov. Vyžadoval od nich disciplínu a rád potrestal aj Slizolinčanov, keď sa im veci vymkli z rúk.
Jedna z prváckych vzoriek mu explodovala v ruke. Okamžite mu naskočili poriadne pľuzgiere. Pomocou prútika okamžite uzavrel flakón. Ruka ho poriadne pálila. Pľuzgiere sa čoraz zhoršovali. Quentin ju rýchlo ošetril. Pre istotu si nasadil aj dočasný obväz.
"Lynch to opäť prehnal s pichliačmi dikobraza. Tie dnešné deti naozaj nevedia čítať," ostatné vzorky už bral do rúk oveľa opatrnejšie.
Daphne ho mlčky pozorovala. Dívala sa, ako opatrne hodnotí čoraz horšie práce. Jedna zo vzoriek začala po otvorení dymiť. Potom z nej vyšľahol prudký plameň. Začínala chápať, prečo je práca profesora elixírov taká náročná.
Vstala a pustila hrnček. Takmer si obarila obe ruky. Sklonila sa a zobrala jednu z väčších črepín.
"Daphne?" opýtal sa neisto.
Zahnala sa po ňom. Tesne minula jeho tvár. Bola zúrivá, kričala a pokúšala sa ho zasiahnuť. Chytil jej ruku. Zatlačil ju späť do kresla a pripútal jej ruky.
"Reparo!"
"Máš so mnou len starosti. Mohla som ti ublížiť," odsunula sa od neho. Tá spomienka ju dosť rozrušila. Aké krásne bolo nemyslieť, nemusieť nič riešiť. Celý svet jej bol vzdialený a nepodstatný.
"Nie, situáciu som mal úplne pod kontrolou. Okrem toho tie tvoje výbuchy neboli až také strašné. Dá sa to zvládnuť," díval sa na tú spomienku spolu s ňou. Dúfal, že sa nedostanú aj k niečomu horšiemu.
"Pokúsim sa byť trochu normálnejšia. Môžem opäť robiť aj elixíry? K tomu by som sa chcela vrátiť."
"Áno, ale len pod mojím dozorom," vážne vyhlásil Quentin.
O pár hodín neskôr...
"Môže byť niečo horšie ako moje rozhovory s neexistujúcimi ľuďmi? Dokonca som začala byť agresívna. To predsa nie som ja," rukami si prešla po tvári. Dotkla sa aj svojich vlasov. Potiahla sa za ne, aby sa ubezpečila, že vôbec dokáže niečo urobiť úplne vedome.
"Áno, oveľa horšie. Nikomu som o tom nehovoril, ale pred pár dňami sa tetovanie zmenilo. Opäť ma pálilo, bolo živé ako predtým. Kontaktoval som pár ľudí z minulosti a všetci mali podobný problém," jeho tvár sa zmenila, keď hovoril o tých veciach. Vyzeral vystrašene a ruky sa mu mierne chveli. Daphne ho ešte nikdy nevidela takého rozrušeného.
"Nikto iný nemôže spôsobiť pálenie. Iba on. Preto to nedáva zmysel, lebo on tu už nie je," zdalo sa, akoby o tom nebol úplne presvedčený.
"To je naozaj desivé. Naozaj nikto iný nemôže spôsobiť to pálenie, napríklad pomocou svojho tetovania?" opäť sa prisunula bližšie k nemu.
"Nie, okrem toho, nikto by nepokúšal osud. Veci, týkajúce sa Pána by mali byť navždy zabudnuté. Nevieš, aký strašný bol. Aké ohavnosti dokázal páchať bez najmenšieho záchvevu svedomia. Problém je v tom, že pálenie nie je jedinou vecou, ktorá ma znepokojuje. Kontaktoval som väčšinou len tých, ktorí boli vo väzení. Chcel som sa pozhovárať aj s oslobodenými, ale nikto sa mi neozval. Ani so sídla Malfoyovcov nikto nereagoval na môj odkaz. Sú vystrašení. Vedia, že sa niečo deje a nechcú mi to povedať," uľavilo sa mu. Konečne sa o tom mohol s niekým pozhovárať. Riaditeľ bral jeho slová do úvahy, ale zatiaľ to považoval len za nepotvrdenú informáciu. Momentálne prebiehalo tajné pátranie, na ministerstve boli pre istotu prijaté výnimočné bezpečnostné opatrenia.
"Horcruxy boli zničené. Potter to všetko dokončil..." Daphne radšej ani nehľadela na profesora elixírov. Cítila ako z neho vyžaruje strach. Bál sa a vôbec sa to nesnažil zakryť.
"Áno, ale duša ako celok je nesmrteľná a nikto nevie, čo sa deje tam na druhej strane. Čo sa stalo s tým kúskom, ktorý bol v ňom. V jeho tele. Ten predsa nikto nezničil. Len zomrel ako všetci. Nikto netuší, čo sa stane s človekom, ktorý si dušu takto zničil. Existuje istý magický obrad, ktorý by prebudil k životu aj samotného diabla, keby to bolo potrebné... Niekto ho vykonal, našli sa stopy. Nikto o tom nehovorí, ale niečo sa na tento svet vrátilo a my ani nevieme, či je to naozaj on. To je zatiaľ len ďalšia nepotvrdená informácia."
"Dúfam, že to nie je pravda," ľahla si k nemu a rukami stisla vankúš. Aj ona už poznala veci, o ktorých sa mu ešte neodvážila nič povedať.
Daphne sa túlala v blízkosti Hagridovej chalupy. Les ju vôbec nedesil. Mala strach z iných vecí. Možno aj sama zo seba.
Napriek tomu, že sa už prebrala, nevzdala sa svojich nočných prechádzok. Už počula len hlasy a to nebolo až také strašné. Zhovárala sa s nimi. Ich svet bol opäť vzdialený. Mohla sa usmievať, mohla plakať. Reagovať na všetky vonkajšie podnety nebolo až také namáhavé. Postupne sa stávala tajomným dievčaťom z Rokfortu. Kolovali o nej rôzne príbehy. Niektorí ju považovali za ducha vďaka tomu, ako rýchlo sa im vždy dokázala stratiť z očí.
Bála sa zajtrajška. Každého nového dňa. Nikdy si nemohla byť úplne istá, tým koľko má času. Ako dlho ešte bude môcť kontrolovať svoje činy.
Pred ňou sa náhle otvorila Čarovná krajina. Tentoraz to však neovládala ona. Uvidela tmavé postavy. Mali masky, špicaté kapucne a dlhé čierne habity. Skutočnosť alebo predstava? To nedokázala rozoznať. Už nie.
"Sú tu!" Daphne hrozne kričala. Nikto ju nedokázal utíšiť. Pobiehala po chodbách Jej nárek dokonca na chvíľu vystrašil aj ducha Zloducha.
Zmietala sa. Udierala do stien. Ruky jej začali krvácať, ale ona neprestávala.
"Sú tu! Sú tu!" neustále to opakovala. Študenti sa z nej vysmievali. Ustupovali z cesty a poklepkávali si po čelách.
Daphne medzi nimi pobehovala. Odstrkovala ich od seba a kričala čoraz hlasnejšie.
"Oni si pre nás prišli! Už prišli!" podarilo sa jej dostať až na vrchol astronomickej veže. Nikto ju nebral vážne.