Blacksabat chlácholivo zapriadol. Dovolil svojej paničke, aby ho jemne pohladila. Tifany sa k nemu nervózne schúlila. Napriek tomu, že ju riaditeľ poslal do postele, nedokázala podľahnúť spánku. Stále pred sebou videla spolužiačkine trasúce sa telo.
Snape a Pomfreyová spoločnými silami vytvorili protijed, ktorý stabilizoval jej stav. Ellie teraz pokojne spala v nemocničnom krídle nadopovaná liečivými elixírmi. Predtým než ju zaplavil spánok, však vyslovila niečo zvláštne. Tifany to stále nedokázala pochopiť.
Zoslabnutý hlas jej stále znel v mysli : „Už nie si až taký odvážny, Riddle ?“ Nechápala, prečo Tom tak veľmi zbledol a utiekol na chodbu. To meno jej nič nehovorilo.
Nervózne si cez seba prehodila habit. Prudko vstala z postele. Blacksabat zarazene cupkal za ňou. Obával sa, že opäť vyvedie nejakú hlúposť.
Tifany zamierila na jediné miesto, ktoré určite nikto nepríde skontrolovať. Vstúpila do večne pokazených záchodov Umrnčanej Myrtly. Po zemi sa opäť valila voda a niekto sťažka vzlykal zavretý v kabínke. Zazrela porozhadzované porozhadzované kúsky pergamenu.
Najviac ju však prekvapilo, keď zazrela Myrtlu vznášať sa pri umývadle. Mierne sa uškrnula a rukou ukázala na ten hrozný neporiadok. Zrejme sa dobre zabávala.
Dvierka na kabínke sa prudko otvorili. Stála v nich Ambra. Tvár mala mokrú od sĺz a v rukách držala nejaký kus papiera.
„Tifany, ja som úplne na dne. Už viac nevládzem,“ vyhŕkla zronene. Prudko klesla na kolená a roztrasene si siahla rukou na brucho.
„No tak, nemôžeš tu ostať. Vezmem ťa do klubovne a dáme si niečo dobré,“ rozhodne sa k nej sklonila a donútila ju vstať.
„Nie, ja chcem zomrieť, už viac nedokážem mlčať,“ váhavo prijala ponúkanú pomoc a nechala sa viesť za ruku. Tifany ju opatrne objala. Nechcela, aby jej vravela také hrozné veci.
„Nevzdávaj sa. Nedovoľ strachu zvíťaziť,“ poradila jej.
„Ja čakám dieťa…“ vydesene hlesla Ambra. Ustúpila od Tifany, akoby sa bála, že ju bude odsudzovať.
Tom sedel v riaditeľni. V rukách zvieral brko a nebadane čmáral po čistom kúsku pergamenu. Kreslenie ho vždy upokojovalo. Tentoraz však len veľmi ťažko nachádzal vnútornú rovnováhu. Načrtol tvár svojej najlepšej kamarátky. Obával sa, že ho bude považovať za netvora, ktorý dokáže chladnokrvne zabíjať.
Nerozumel pocitom, ktoré ho prenasledovali. Pocit viny, vystriedalo kruté uspokojenie. Zo zamyslenia ho prebral Snapeov príchod. V ruke držal flakón s červenou tekutinou. Pod očami sa mu zračili kruhy z nedostatku spánku. Kvôli svojim žiakom opäť prežil poriadne „divokú“ noc.
„Vylúčite ma zo školy, pán riaditeľ ?“ opýtal sa chladne.
„Nie, Tom. Slečna Crouchová mi dopodrobna objasnila, čo sa vlastne stalo. Musím ťa však varovať, že pokiaľ sa budú podobné incidenty opakovať, nebudem mať inú možnosť. Chcem ti však položiť pár otázok. Ak sa však pokúsiš klamať, krutý trest ťa neminie,“ sadol si za stôl a pohľadom sa pozorne zavŕtal do Tomových očí. Chvíľu medzi nimi panovalo vyslobodzujúce ticho. Okamih pravdy sa však nezadržateľne blížil. Obaja cítili, že už neexistuje žiadna iná možnosť.
„Čo si prikázal tomu hadovi ?“ drsne sa opýtal riaditeľ. Nervózne vrhol pohľad na miesto kde mal vytetované temné znamenie. Opäť pocítil nepríjemné mravenčenie.
„Chcel som, aby ju zabil,“ hlesol Tom. Hanbil sa za to, že nedokázal ovládnuť svoj hnev. Nejaká desivá sila v jeho vnútri sa prebudila a nedovolila mu voľne dýchať.
Snape zovrel v rukách nedokončenú skicu, na ktorej sa črtala tvár nevinného dievčaťa. Z toho obrázka vyžarovali potláčané city a vzdor.
„Prečo si ušiel , keď ťa slečna Lestrangeová, nazvala Riddle ?“ nenútene pokračoval Snape. Vôbec nereagoval na desivú odpoveď. Už vopred vedel, že to nebude príjemný rozhovor. Potreboval si však vyjasniť určité veci, aby mohol pochopiť konanie Temného pána.
„Pocítil som hroznú ťažobu, akoby ma niečo zvnútra spaľovalo. To meno mi je veľmi blízke, aj keď neviem s akých dôvodov,“ začal sa nebadane pohrávať s prútikom. Napätie v miestnosti by sa dalo pokojne krájať.
Snape zrazu prudko vstal a vysúkal si rukáv. Temné znamenie na jeho ruke pulzovalo ako živý organizmus.
Tom inštinktívne priložil prsty na rozpínajúcu sa lebku. Náhle zrazu ochladla a znehybnela. Snape prestal pociťovať mučivé pálenie.
„Toto sa deje vždy, keď sa priblížiš k smrťožrútom. Ja poznám dôvod tohto spojenia. Ty si dedičom temnoty.“
„Nie, to nie je pravda ! Ja nie som taký ako on. Nenarodil som sa vďaka kúzlam. Mama nedávala otcovi amortenciu,“ Tom sa náhle zarazil.
Výraz v Snapeovej tvári sa nahle zmenil. Chlad a neprístupnosť vystriedal údiv. Schoval temné znamenie a pomaly sa vrátil na svoje miesto.
„Odkiaľ viete o tejto záležitosti ?“ chcel mu toho povedať, oveľa viac. Nebol si však istý či dokáže prijať pravdu.
„Moje ústa to vyslovili, ale ja si nie som istý odkiaľ to viem. V poslednom čase vôbec nerozumiem svojim vlastným reakciám. Prosím vás povedzte mi, čo to všetko znamená. Potrebujem to vedieť,“ požiadal ho.
„Temný pán si pred mnohými rokmi uvedomoval, veľké riziko, ktoré predstavoval Harry Potter. Vybral si tvoju matku, aby…“ nestihol však dokončiť vetu. Do riaditeľne náhle vtrhol Draco Malfoy.
„Severus, nehnevaj sa. Nemôžeš večne odmietať moje snahy o zmierenie,“ poznamenal podráždene.
„Zmizni, teraz nemám čas na hlúposti…Prísne som ti zakázal vstúpiť do školy,“ jedovato odsekol Snape.
Pozhovárame sa neskôr Tom, choď na raňajky. Máme spolu prvú hodinu a neradím ti meškať,“ odvetil úsečne.
Tom prudko vstal a zamieril k Malfoyovi. Hnusil sa mu, ale musel sa zachovať správne.
„Nemyslite si, že sa zbavíte zodpovednosti. Aj keď vás nenávidím, nemôžem dopustiť, aby Ambra ostala sama s dieťaťom,“ tie slová ho stáli veľa úsilia. Tušil, že jeho otec nebude mať veľkú radosť, keď sa to dozvie. Obával sa, že nedokáže prijať do svojho domu dieťa, ktorému v žilách koluje krv vraha jeho manželky. Vedel, že Ambra bude hrozne zúriť. Nevidel však iné východisko.
„Severus, ja musím niekam ísť. Prepáč mi, ale tentoraz ťa neposlúchnem,“ prudko vybehol z miestnosti, akoby ho prenasledovalo najmenej 30 dementorov.
„Čo ste chceli povedať o mojej matke ? Čo od nej chcel Voldemort ?“ zaplavila ho zvedavosť a nemienil odísť, kým sa nedozvie celú pravdu.
Tušil, že to preňho nebude vôbec ľahké. Tlak na temnom znamení sa opäť znásobil. Snape ledva premáhal ďalší záchvat bolesti. Tie oči nežiadali, skôr nemilosrdne prikazovali. Až teraz keď pred ním stál v jeho mysli sa otvorili spomienky a pochopil, čo tým Temný pán myslel.
„Počas svadobnej noci použil telo tvojho otca. Nebolo to vôbec ťažké, dostať sa do mysle obyčajného mukla. Vykonal isté opatrenia, aby si bol jeho nástupcom, pokiaľ sa mu náhodou nepodarí prežiť. Stále si však synom Henryho Crafta, aspoň po fyzickej stránke,“ bolesť neustále silnela. Tušil, že pokiaľ Tom niečo neurobí, čoskoro sa zrúti na zem.
„NIE, TO JE NEZMYSEL,“ zvrieskol podráždene. Vedel však, že riaditeľ nemá dôvod mu klamať.
Cítila ako ju niekto chytil za ruku. Zmätene sa obrátila. Tom ju bez ďalších dlhých rečí zaviedol, čo najďalej od debatujúcich študentov. Vyvolalo to nepríjemnú vlnu šepotu a všelijakých narážok.
„Á , takže nakoniec je pravda, že Tomík má frajerku ?“ zakričal za nimi Malfoy. Taška sa mu ako na povel roztrhla. Atrament stiekol po nedávno vypratom habite.
Tifany pocítila na perách láskavý bozk. Mierne očervenela, keď si uvedomila, že ich pozorujú všetci spolužiaci. Ona ich však nevnímala. Stávala sa súčasťou sveta, ktorý patril len im dvom.
„Vicky, počuješ ma ?“ zašepkal Barty. Starostlivo sa sklonil k chatrnej posteli. Už niekoľko dní mala horúčku.
Spôsobilo to chladné horské prostredie a neľudské zaobchádzanie. Takisto prežívala hrozný strach, že sa niektorí zo smrťožrútov pokúsi jej ublížiť.
Už niekoľko mesiacov trčali zavretí v akejsi chalupe, obklopení zbesnenými prívržencami Temného pána.
Nejaký špinavý muž nemotorne vstúpil do chalupy. Posmešne si premeral zajatcov.
„Môžeš si odviesť domov tú tvoju ženušku, Barty. Dostali sme príkaz pustiť ťa,“ odvetil jeden zo smrťožrútov. Na tvári sa mu rozhostil hrozivý úsmev.
O 5 rokov neskôr…
„Tif, nebuď taká. Už mesiac za tebou lozí ako psík,“ Ellie Lestrangeová sa nezbedne pomrvila na posteli. S Tifany sa zblížili až po Tomovom odchode zo školy. Ona jediná poznala dôvod jej trápenia a odmietania akýchkoľvek prejavov lásky. Márne sa snažila svoju kamarátku presvedčiť, že prišiel čas ísť ďalej.
Bola sobota a mali pred sebou celý víkend, ktorý mohli stráviť v Rokville.
„Mňa to vôbec nezaujíma,“ Tifany silno zaklapla učebnicu transfigurácie a vyložila si na kolená Blacksabata. Jemne ho hladkala po zamatovom chrbte.. Bol už dosť starý a reagoval o trochu pomalšie ako kedysi. Napriek tomu ho nesmierne zbožňovala. Bol jedinou bytosťou, ktorá mala dovolené sa jej dotýkať.
Už dávno prestala byť malým dievčatkom, ktoré si nevedelo zvyknúť na život v slizolinskej fakulte. Ocitla sa na prahu dospelosti.
„No tak, veď sa len trochu poprechádzate. Nebuď taká neoblomná, “ neprestala do nej dobiedzať Ellie.
Neoblomne pokrútila hlavou. V rukách zvierala pohyblivú kresbu. Vedela, kto jej ju postal. Takisto jej bolo jasné, že by nemala prijať pozvanie na schôdzku.