darklady
"Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné." (Exupéry, Malý princ) Tento blog je zameraný hlavne na fanfiction HP, ale nájdu sa tu aj moje poviedky s mojimi originálnymi postavami. Prajem príjemné čítanie.
V Zajatí snov: XIII. Vyčíňanie magických síl
„Pokojne ustúpte. Je môj. Jedine ja mám právo sa s ním pohrať,“ zlovestne sa uškrnula. Niekoľkominútové mučenie jej určite nestačilo.
„Lea ?“ neveriacky vyhŕkol Garapodo. Nedokázal pochopiť, ako je to možné. Pred ním zrazu stála žena, ktorú nadovšetko miloval. Loxoscelesova matka. V jej tvári sa však už neodrážala nevinnosť ani bolesť. Bola plná zloby a túžby po pomste.
„To meno už nikdy viac nevyslovuj. Žena, ktorá ho používala zomrela, kvôli tebe v deň, keď si jej zničil život,“ odsekla rozčúlene. Vedela, že jej neublíži a nepokúsi sa brániť. Z vrecka vytiahla akúsi fľaštičku a donútila ho napiť sa.
V žalúdku cítil hrozivé chvenie. Zlovestné muky sa mu šírili po tele. Zaplavila ho fialkastá žiara. Starecké telo mučivou rýchlosťou zmenilo. Muž okolo osemdesiatky s dlhou bradou zrazu niekam zmizol. Vystriedal ho asi 40 – ročný muž, vydesene sa obzerajúci okolo seba.
Už dávno si zvykol na život v tele starca, zjednodušovalo mu to mnohé veci a blokovalo nevyhnutné pocity. Lea si neuvedomila, že urobila veľkú chybu, keď ho donútila vrátiť sa do svojej zvyčajnej podoby. Jeho telo teraz reagovalo oveľa rýchlejšie.
Napriek všetkému bol Garapodo stále schopným čarodejníckym majstrom. V knižnici mal vytvorenú aj istú obranu, ktorú poľahky spustil počas procesu premeny. Z políc vyšľahli hrozivé ohnivé úponky a omotali sa okolo temných čarodejníkov a vtiahli ich do iného priestoru. Zaznel hrozivý rev a výkriky. Lea sa pokúsila proti nemu použiť zaklínadlá, Garapodo ich však šikovne odrážal na ňu. Jedno obzvlášť silné ju uväznilo pod regálom plným ťažkých kníh.
„Budeš sa musieť ešte veľa učiť, pokiaľ chceš zvládnuť prebratú moc, nástupkyňa temnoty. Ty tiež nie si bez viny. Nechať vlastné dieťa napospas cudzím ľuďom. To by som nikdy nedokázal urobiť, “ odvetil posmešne. Vedel, že všetko mohlo dopadnúť inak, keby sa nerozhodla ujsť. Chápal však to, že ho zrejme hrozne nenávidela.
„Nepribližuj sa ku mne,“ skríkla rozčúlene.
„Chcem ťa požiadať o odpustenie. Je mi hrozne ľúto, že som sa zachoval, ako ten najhorší podliak. Nemusíš sa báť, nič proti tebe nepodniknem. Môžeš slobodne odísť,“ rukou nahmatal regál a pomocou mágie ho zdvihol. Lea mu však nestihla odpovedať. Upadla do bezvedomia, hneď ako sa dotkla opúchajúceho členka.
Odvrátená strana
Nebadane sa obrátila na druhý bok. Jemná prikrývka sa jej mierne skĺzla z jej ramien. Joja sa za ňou v spánku natiahla. Urobila to však príliš prudko. Celkom nečakane sa ocitla na zemi. Dopad na studenú dlážku jej spôsobil nepríjemné pocity v istých telesných partiách. Rozochvene si okolo seba omotala prikrývku.
„Ako je to možné, že vôbec nezvonil budík ?“ zúfalo si pretrela oči. V miestnosti stále vládla tma. Šteklivé slnečné lúče sa však postupne prebojovávali, cez vlniace sa závesy. Garapodo ju naučil drobné kúzla, bežného charakteru. Lenivo prekrížila prsty a potichu zamumlala krátke zaklínadlo.
Necítila sa dosť silná na čarovanie bez slov. Prekvapilo ju keď k nej prileteli modré letné šaty, ktoré mala z ostrova Tues Mortalis. Ležérne pristáli na jej rukách. Posledná vec, na ktorú si spomínala bol tanec. Od tej chvíle už nevedela, čo sa dialo ďalej.
Vyplašene si obzerala starodávne vyzerajúcu spálňu. Nábytok ladený do hneda, v sebe skrýval všelijaké možné knihy a rôzne magické predmety. Okolo postele boli vyryté akési zvláštne obrazce. Joja spoznala pár základných ochranných symbolov.
Prstom putovala po ombe, mesačnom znaku, ktorý slúžil ako ochrana pred narušiteľmi súkromia. Zazrela aj jarb, guľovitú kresbu znázorňujúcu strážcu snov.
„Dobrá ráno, drahá,“ pobavene odvetil Loxosceles. Na stôl položil nejakú zvláštnu hlinenú nádobu. Spokojne ju vzal do náručia. Na perách pocítila pár horúcich bozkov. Akosi jej zrazu neprekážalo, že sa nestihla obliecť. Šaty ostali ležať na zemi, spolu s prikrývkou. Láskyplne sa k nemu privinula.
„Prečo si nedokážem spomenúť na to, čo sa stalo včera ?“ opýtala sa tlmeným hlasom, keď preniesol svoju pozornosť na krk.
„Premenila si Garapoda na gunára, potom sme mali svadbu a neskôr…Nejde to, pretože si videla podobu mojej duše. Je to veľmi zvláštny stav a ľudskej mysli, chvíľu trvá, kým sa s tým vyrovná,“ trpezlivo vysvetľoval Loxosceles. Aj on mal isté medzery v pamäti. Nebolo to nič neobvyklé u Čarodejníka z odvrátenej strany. Vôbec ho to netrápilo. Bol rozhodnutý, jej to ihneď polopatisticky pripomenúť.
Reálny svet
Nohy sa jej nechtiac podlomili. Ledva sa stihla udržať na klzkom povrchu. Prenasledovali ju. Uvedomovala si, že nemá kam ujsť. Pomocou mágie sledovali, každý jej krok. Vedela však, že pokiaľ sa dostane do knižnice, nechajú ju na pokoji.
Teta Gréta jej určite pomôže. Nedovolí, aby jej niekto ubližoval. Z posledných síl sa zmenila na hmlu a preplazila sa popod hrubými dverami. Prenasledovatelia ostali zarazene stáť. Nemohli vstúpiť do budovy, ktorú obopínala poriadne hrubá magická ochrana. Garapodo počas noci značne vylepšil vonkajšiu ochranu. Jamgir dokázala vojsť, len preto, lebo mala do knižnice vždy zabezpečený neobmedzený prístup.
„Gréta, si tu ?“ zúfalo skríkla Jamgir Galandrová. Ušla od svojej rodiny, aby zabránila neželanému sobášu. Nemienila byť nejakou hračkou, ktorú môžu pokojne ponúkať nepriateľom. Zložila si z hlavy pletenú čiapku a ležérne ju pohodila na veľký pult. Pôsobila dojmom čírej nevinnosti. Za krehkosťou sa však skrývala výbušná povaha a neskrotná túžba nájsť si svoju vlastnú cestu životom.
„Slečna Galandrová, tu už nepracuje. Môžem vám nejako pomôcť ?“ Garapodova mladšia verzia, vykukla spoza pultu. Celú noc nespal. Obával sa, že Lea opäť urobí nejakú hlúposť. Bol pri nej a dával do poriadku jej zranenia. Pre istotu ju však priviazal k posteli. Nemienil riskovať ďalší nepríjemný útok z jej strany.
„No teda, Garapodo. Pristane ti to. Ledva som ťa spoznala. Rodičia ma chcú dostať späť na Odvrátenú stranu. Najali stopárov. Ja však mienim ostať tu. Nedá sa to nejako zariadiť ?“
„Ehm, pokúsim sa. Jamgir, ty si teda vyrástla. Takmer som ťa nespoznal,“ konverzačným tónom poznamenal Garapodo. Námatkovo ju pritiahol bližšie k pultu. Navonok sa tváril, že sa nič nedeje. Ihneď však pochopil, že do knižnice sa opäť dobíjajú nejaké magické sily.