darklady
"Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné." (Exupéry, Malý princ) Tento blog je zameraný hlavne na fanfiction HP, ale nájdu sa tu aj moje poviedky s mojimi originálnymi postavami. Prajem príjemné čítanie.
Prekliaty mágII: 1. kapitola Duel
Mladý mág znepokojene kráčal po rozvetvených chodbách starodávneho kaštieľa. Čierny habit jemne zašuchotal, keď vstúpil na točité schodisko.
Nedávno dovŕšil šestnásty rok života. Na jeho tvári sa však odrážal neúprosný boj s temnotou. Rukou pevne zovrel zábradlie. Nerád sa vracal domov. Utekal z miesta, v ktorom sa vždy cítil dobre. Dôvod pochovaný hlboko v jeho duši.
Neúnavne pokračoval v štúdiu mágie. Jeho želanie stať sa čarodejníkom sa splnilo. Zložil prísahu.
Nad hlavou mu preletel kŕdeľ netopierov. Ledva sa im stihol vyhnúť. Jeho kroky automaticky zamierili k izbe schovanej na konci chodby. Silou vôle sa donútil kráčať opačným smerom. Otec mu poslal súrnu správu, aby sa okamžite vrátil domov. Nemohol ho nechať čakať.
„Musíš zabudnúť, Lucien. Pochop, že je to nemožné…“ zašepkal Zirzaw. Lenivo vystrčil hlavu z hlbokého vrecka. On jediný poznal tajomstvo, ktoré trápilo Prekliateho mága. Celkom vybledol, keď si uvedomil, kam chcel Lucien ísť. Trochu ho škrabol ostrými nožičkami, aby sa spamätal.
„Áno, ja viem. Musím sa ovládať,“ drsne odsekol Lucien. Donútil ho schovať sa späť do vrecka. Nemal rád, keď mu pripomínal, jeho slabosť.
Zamieril rovno do otcovej čarodejníckej dielne. Na stole sa leskla obrovská kniha s rozďavenými ústami. Po stránkach pobehovali magické znaky rozdelené do tenkých radov. Zrážali sa a navzájom vytláčali z riadkov. Lucien sa pre istotu nenaučil čítať bludné písmo. Obával sa, že ho to opäť privedie k zlu.
Vonku sa rozvaľovala magická hmla. Počas tohoto smutného obdobia sa šírila do všetkých končín, ako jedovatá záplava. Ľudia pociťovali nesmiernu úzkosť a strach, vždy keď boli nútení do nej vstúpiť. Mágovia pred sebou vláčili štíty, aby sa ochránili pred zlými spomienkami. Na záclone sa zjavil drobný čierny pavúk. Starostlivo spriadal priezračnú sieť.
„Otec, kde si !“ nervózne zvolal Lucien. Nemal chuť sa dlho zdržiavať v príbytku svojich rodičov. Oveľa radšej sa s priateľom Mrkom túlal po krajine.
„Ahoj, Lucien,“ zašepkala nejaká tmavá postava. Ten hlas v ňom vyvolal príjemnú triašku. V rukách držala celý stoh byliniek. Do nosa mu udrela ich aromatická vôňa.
Enedea síce nebola čarodejnica, ale veľmi rada sa zaoberala zberom rastlín. Mala na sebe odeté, nič neprezrádzajúce šaty z bezvýrazného sivého materiálu. Okolo krku sa jej však leskol drobný amulet v tvare slzy. Napriek tomu ho zaplavila túžba. Enedea nebola jeho pokrvnou sestrou. Ukázalo sa totiž, že ani on nemal nič spoločné so Sorrelovcami. Vyrastali však spolu. Lucien vedel, že ho berie len ako „brata“, prinajlepšom ako dôverného priateľa. Mrk sa mu zdôveril, že už dlhšiu dobu sa snaží získať si jej srdce. To boli dôvody, pre ktoré musel Lucien opustiť dom svojich rodičov. Nechcel ostať v jej blízkosti, aby neupadol do pokušenia. Nenabral odvahu niekomu povedať o svojom trápení.
Vydal zo seba len nezrozumiteľný pazvuk. Od istého času nebol schopný, normálne sa s ňou pozhovárať.
Neprítomne sklonil hlavu a zahľadel sa na svoje topánky.
Enedea pomaly pristúpila k nemu. Vtisla mu na čelo nežný bozk. Lucien sa prudko nadýchol. Snažil sa zachovať si rozvahu, keď ho jemne pohladila po chrbte.
„Už veľmi dlho sme neboli spolu. Prečo si prišiel tak neskoro ? Samuel a Freyala sú na zasadaní mágov,“ odvetila Enedea.
„To nie je možné. Otec mi predsa poslal odkaz, že so mnou potrebuje nutne hovoriť,“ až ho zamrazilo pri pomyslení, že s ňou ostane celkom sám. Zirzaw ho opäť mierne švacol do boku.
Lucien zaregistroval nepatrný pohyb pri okne. Pociťoval zvláštnu úzkosť, akoby mu niekto práve prikladal k telu nôž. Bezmyšlienkovite schmatol Enedeu a rýchlo ju vtiahol pod stôl. Nad nimi začal vybuchovať hotový ohňostroj iskier. Sklá v oknách hlasno zarinčali, keď sa spustila magická ochrana domu.
„Lucien, ty si predsa mág. Nie je to rozumné schovávať sa, ako malé decko,“ vystrašene vyhŕkol Zirzaw. Roztriasol sa tak prudko, až Lucien cítil vo vrecku slabú vibráciu.
„Nepočúvaj ho, ostaň tu,“ zajačala Enedea. Vôbec sa jej nepozdávalo, že luster sa náhle divoko rozkýval. Uprostred laboratória zazrela tmavú postavu.
„Všemocný Prekliaty mág sa schováva za ženské sukne ? Nechápem ako mohla takáto padavka zavraždiť môjho syna,“ lenivo zatiahol úlisný hlas. Patril mužovi, ktorý Lucienovi naháňal hrôzu.
Vedel, že ho čoskoro vyhľadá, kvôli smrti Tobiena. Bola to ďalšia nepríjemná skúsenosť, ktorá Luciena dosť poznačila. Prvý raz zabil človeka. Bolo to síce v sebaobrane, ale aj tak mu to občas privodilo nepríjemné nočné mory. Vedel, že sa to spája s negatívnou stránkou mágie. Akosi sa však nevedel vyrovnať s takýmto osudom.
„Ja som mu nechcel ublížiť…“ zúfalo zvolal Lucien. Rýchlo vyliezol spoza masívneho stola a postavil sa zoči – voči protivníkovi. Obával sa, že jeho pozornosť nejakým spôsobom upúta Enedea. Nechcel, aby sa jej niečo stalo.
„Toto nebola odpoveď mága. Takéto niečo zo seba vypustí len uplakané decko.“
Lucien nevnímal jeho posmešky. Sústredil sa na kúzla, ktoré sa proti nemu určite chystá použiť. Zvažoval svoje možnosti a potichu čakal, kým urobí prvý krok. Nebolo rozumné rýchlo vyprovokovať útok.
„Tvoje reči pre mňa nič neznamenajú, Bersalaq. Nezabúdaj s kým hovoríš. Som synom Pána Tmy,“ sebavedome odvetil Lucien. Tesne okolo líca mu prešlo slabé kúzlo. Na rukách mu naskočili akési hnusné vyrážky. Takéto detské triky ho naozaj vedeli poriadne vyprovokovať.
Lucien sa pozorne zahľadel na koberec. Mienil mu to oplatiť rovnakou mincou. Z kvietkovaného ornamentu sa zdvihol hustý pichľavý porast a rýchlo sa začal ovíjať okolo Bersalaqa. Zachvátila ho nepríjemná páľava. Nohy mal ako v ohni. Tŕne mu spôsobovali nepríjemné svrbenie.
Z jeho očí vyšľahol sivastý blesk. Lucienovo kúzlo sa náhle prerušilo. V poslednej chvíli pred sebou stihol vytvoriť tenučkú ochrannú väzbu. Prudko dopadol na zem a v nohe sa mu ozvalo nepríjemné prasknutie. Ledva potlačil slzy bolesti. Kúzlo objavilo trhlinu v ochrane a zasiahlo ho do kosti. Bodavá bolesť mu zatemnila zmysli. Nedokázal sa poriadne sústrediť.
„Trpíš, maličký, to ešte nič nie je. Budem ťa nemilosrdne mučiť, pokiaľ nevypustíš dušu…“ postava sa nepriateľsky uškrnula a vyslala na Luciena ďalšiu kliatbu.
„Nie, to nedovolím,“ Enedea sa hodila pred neho. Vzlykla od bolesti a zosunula sa na zem.
Keď Lucien zazrel jej nehybné telo, pocítil zvláštny tlak v očiach. Mierne sa roztiahli a nadobudli desivý červený odtieň. Bersalaq vydesene civel na červenkastý záblesk, ktorý ho prudko zasiahol do hrudníka.
„Enedea, prosím ťa, povedz niečo ? “ zúfalo sa k nej sklonil. Uľahčene si vydýchol, keď na tvári pocítil jej dych.
„Idem sa pozrieť na toho dotieravého ničomníka. Zatiaľ sa nehýb. Tá noha vyzerá dosť zle,“ odvetil Zirzaw. Rýchlo vyskočil z jeho vrecka a ponáhľal sa k nepriateľovi.
Lucien ju opatrne vzal do náručia. Bezmyšlienkovite zmenšil aj poslednú vzdialenosť medzi nimi a pobozkal ju. Nikdy predtým, ešte nič podobné neurobil. Myslel si, že ostane v bezvedomí a nič si nevšimne.
Ona však práve v tej chvíli, otvorila oči. Na perách pocítila ďalší hrejivý dotyk. Ešte nikdy nezažila nič také povznášajúce.
„LUCIEN, čo to robíš ?“ zašepkala rozrušene. Nebola si istá, ako má zareagovať na niečo také. .
Lucien sa pohľadom vpíjal do jej očí. Enedea ostala bez pohybu sedieť na dlážke.
„Zabudneš, zabudneš,“ potichu mrmlal Lucien. Zaklínadlo postupne nadobúdalo čoraz väčšiu intenzitu. Pomaličky zahalil túto spomienku, tak aby do nej nedokázala nahliadnuť. Nevládal zniesť jej odmietnutie. Vedel, že bude oveľa lepšie, keď si na ten bláznivý okamih nebude pamätať.
Zirzaw si znepokojene premeral svojho pána. Tušil, že nebude dobré, keď dlho ostanú v príbytku rodičov. Lucien bol od istého času hrozne smutný a podráždený. Vnútorný boj ho príliš zožieral a nedovolil mu voľne dýchať.