darklady
"Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné." (Exupéry, Malý princ) Tento blog je zameraný hlavne na fanfiction HP, ale nájdu sa tu aj moje poviedky s mojimi originálnymi postavami. Prajem príjemné čítanie.
Noc temnýchIII 29. kapitola Zničujúci plameň
„Prepáč mi, ale všetci sme boli vo veľkom nebezpečenstve,“ vrhol zúfalý pohľad na matku, ktorá zbledla ako krieda.
„Mami, čo ti je ?“
Helen sa mierne zapotácala. Oči sa jej naraz zavreli a stratila vedomie. Nebolo to nič neobvyklé vzhľadom na veľké nervové vypätie, ktoré prežívala, keď sa dozvedela o útoku na Rokfort. Poslednou kvapkou bola táto nepríjemná hádka. Voldemort ju ledva stihol zachytiť. Pritiahol ju bližšie k sebe, aby sa ubezpečil, že je v poriadku.
„Helen, počuješ ma ?“ opýtal sa rozrušene. V jeho očiach sa mihol strach. Nikdy by si nepomyslel, že raz si ho tak veľmi podmaní nejaká žena. Celý život pohŕdal láskou a vysmieval sa do očí ľuďom, ktorí sa pre ňu dokázali obetovať. Harryho duša všetko skomplikovala. Teraz však pochopil pravý význam toho slova. Keď sa Helen pohla a pozrela sa naňho, pocítil čosi ako kratučký záblesk šťastia. Tie pocity však veľmi rýchlo zakryl Smrtihlavov vplyv.
„Nič mi nie je. Bola to len prechodná nevoľnosť. Vám dvom však radím, aby ste prestali robiť hlúposti. Inak vás budem musieť potrestať,“ veselo poznamenala Helen.
Dusná atmosféra veľmi rýchlo pominula. Voldemort vyčaroval svojim hosťom pohodlné kreslá. Všetci sa uchýlili do pracovne, kde ich nikto nesmel bezdôvodne rušiť.
„Toľko vásss je,“ vyjašene zasyčal Negas. Nevedel ku komu sa má skôr uchýliť. Položil svoju hadiu hlavu na Harrietino koleno. Blažene privrel oči, keď ho začala jemne hladkať. Nezapájala sa do rozhovoru medzi Voldemortom a jeho rodinou. Zväčša sa zhovárali o tom, čo budú robiť, keď náhodou neotvoria Rokfort. Harriet bola hrozne unavená. Ani si neuvedomila, kedy jej hlava klesla a zaspala.
Do pracovne vtrhol jeden zo smrťožrútov. „Môj pane, neviem ako je to možné, ale tí hlupáci z ministerstva objavili tento úkryt. Vyzerá to tak, že niekto nás zrad…“
zrútil sa na zem. Celú miestnosť osvetlili zaklínadlá. Rob rýchlo stiahol Harriet a Lucy na zem.
Rufus Scrimgeour odhodlane prekročil jeho telo. „Zatýkam vás, pán Potter alebo skôr Lord Voldemort.“
Aurori, ktorí sa vydesene krčili za ním, mierili prútikmi na Temného pána. Očividne boli veľmi prekvapený, že ho vidia. Ministrove reči ich ešte väčšmi zmiatli. Na chodbe bolo počuť zvuk boja a narážanie rôznych kliatob.
„Radím vám, aby ste nekládli odpor. Máte pár sekúnd na rozmyslenie. Potom budú nasledovať prútiky. Vašej rodine sa nič nestane, ale vy nemôžete ostať na slobode.“
Voldemort vyčaroval striebristý štít. Kliatby sa od neho odrazili smerom k nim. Scrimgeour sa im ledva vyhol. Pár aurorov však tlaková vlna odhodila nabok.
Do miestnosti však vošli smrťožrúti a nastal poriadny zmätok. Zaklínadla lietali po celej miestnosti. Smrťožrúti však vyhrávali.
Scrigeour využil chvíľu, keď Voldemorta zasiahla kliatba. Rob síce zmieril jej účinky, ale aj tak mu spôsobila nemalé problémy. Celá ministerská výprava sa odmiestnila. Helen, Lucy, Harriet a Rob zmizli spolu s nimi.
„FRIDRICH, POĎ SEM,“ zajačala Luna. Bott vystrúhal nepeknú grimasu. Neznášal, keď ho mama volala krstným menom. Zamračene vyšiel zo svojej dočasnej izby. Ich dom ešte stále nebol postavený. Vyzeralo to tak, že ešte dlho potrvá kým odídu zo Snapeovho domu.
Luna mu vtisla do rúk zakrvaveného Roya. Práve ho vytiahla spod prevráteného Vianočného stromčeka. Mal dorezanú celú tvár.
„Na chvíľu ho podrž, musíme ísť k Mungovi. V kolene má zabodnutú nejakú sklenenú ozdobu. “
Roy reval akoby ho z kože drali. Rozčúlene sa mykal v jeho náručí. Vzlykal od bolesti a nedobrovoľne sa túlil k bratovi.
„Vydrž, maličký. To nič nie je,“ upokojoval ho Bott, kým Luna márne hľadala prútik. Takto si Vianoce strávené v rodinnom kruhu nepredstavoval.
„Helen Riddleová, ste obvinená zo smrťožrútstva, zatajovania informácií a podporovania muža, známeho ako Temný pán,“ Rufus Scrimgeour ju nešetrne sotil na stoličku z reťazami. Spútali ju, akoby bola tým najhorším zločincom. Celý súdny tribunál sedel na svojich miestach v podzemnej súdnej sieni. Len čo im minister objasnil celú situáciu opustili stoly plné dobrôt a vyhlásili núdzový stav.
Lucy, Harriet a Rob sedeli celkom vpredu. Strážil ich jeden z aurorov.
Rufus Scrimgeour jej nadvihol rukáv a ukázal všetkým temné znamenie.
„Chcete popierať, že patríte od organizácie zvanej smrťožrúti ?“ opýtal sa priamo.
„Nie, ale…“ Helen sa márne snažila niečo povedať. Minister ju po celý čas nepustil k slovu. Rozsudok bol vynesený v hrozne krátkom čase.
Helen cítila ako jej po tvári začali stekať slzy, keď minister oznámil verdikt : „Ste vinná v plnom rozsahu. Odsudzujeme vás na doživotný pobyt v Azkabane. Strácate všetky rodičovské práva na svoje deti. Tento trest sa však môže zmeniť pokiaľ sa váš manžel rozhodne dobrovoľne vydať do rúk ministerstva, budete prepustená.“
„MAMA JE NEVINNÁ, ONA NIČ NEUROBILA,“ kričala Lucy a márne sa pokúšala vytrhnúť z rúk strážcov.
O niekoľko mesiacov neskôr…
Helen nežne pokolísala svoje najmladšie dieťa. Pobozkala ho na bledé líčka. Dávala si pozor, aby ho nezmáčala od sĺz. Zelené oči neveriacky zažmurkali. Nepáčilo sa mu, že mamička je taká smutná. Potreboval cítiť jej dotyk.
„Si taký krásny, David. Veľmi ťa ľúbim. Nechcem, aby mi ťa vzali. Tu však nemôžeš ostať. Väzenie nie je vhodné pre teba Tvoj ocko na nás už asi zabudol,“ ledva premáhala žiaľ, ktorý sa jej zmocnil. Do nosa jej udrel zvláštny pach. Začula zmučené výkriky. Cez mrežu zazrela oheň, ktorý sa rýchlo šíril smerom k celám. Niekto si zrejme želal, aby jej syn živý opustil Azkaban.
David sa srdcervúco rozplakal. Cítil, že smrť k nim naťahuje svoje desivé pazúry.
„OTVORTE,“ skríkla Helen. Kvôli dymu a zmätku ju však nikto nepočul. Hrubé dvere zachvátil oheň. Poriadne si popálila ruku o dvere.
Cúvla do tmavého kúta a pred sebou rozprestrela talizman. Uprostred neho sa vytvorila priezračná trhlina. Helen do nej odhodlane vliezla.