darklady
"Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné." (Exupéry, Malý princ) Tento blog je zameraný hlavne na fanfiction HP, ale nájdu sa tu aj moje poviedky s mojimi originálnymi postavami. Prajem príjemné čítanie.
Noc temných IV: 1. kapitola Princ zla
Bacuľatou rúčkou nervózne cápal po maminých vlasoch. Drobné srdiečko prudko bilo a v maličkej hrudi.
Hermiona mu pripadala nesmierne krásna. Taká krehká a zraniteľná. V jej očiach bola odvaha zmiešaná so vzdorom. Musel sa veľmi premáhať, aby si zachoval kamennú tvár. Najradšej by ju objal a ochutnal jej pery. Nemohol to však urobiť. Nechcel, aby si myslela, že si s ním môže robiť, čo sa jej len zachce. Takisto nemienil prejaviť žiadne city v prítomnosti smrťožrútov.
„Môj pane, prosím vás o to privilégium, aby som ju mohol osobne potrestať. Nemyslím si však, že je potrebné zabiť ju,“ v duchu tŕpol, čo mu Temný pán odpovie.
„Máš pravdu, Draco. Cruciatus bude stačiť,“ spokojne odvetil Voldemort. Vedel, že dieťa v každom prípade potrebuje svoju matku.
Helen sa ledva pozviechala z postele. Pobyt v Azkabane zanechal na jej kondícií nemalé stopy. Zamierila rovno do stredu smrťožrútskeho zoskupenia. V očiach sa jej zračila zlosť a pohŕdanie.
„Nie, nerobte to,“ vysilene zašepkala. Niekto ju nemilosrdne zatlačil späť do postele. Nedokázala sa brániť. Nad sebou zazrela známu hadiu tvár svojho manžela.
„Teba sa to netýka,“ Voldemort sadol si k nej a nenásytne ju pobozkal. Prekvapilo ho, keď mu odpovedala spôsobom, ktorý ho privádzal do zúfalstva. Veľmi dobre vedela, ako ho má dotýkať, aby v ňom vzbĺkla túžba. Chcela odpútať jeho pozornosť. Cítila, že priam prahne po jej dotykoch. Opatrne sa o ňho oprela a sústredene privrela oči.
Hermiona položila malého do kresla a vrátila sa späť k smrťožrútom.
„Crucio,“ zreval Draco. Chcel to mať čo najskôr za sebou. Zaklínadlo zhodilo Hermionu na zem. Jej telo sa začalo mykať. Hrozne kričala. Žiadnu bolesť však necítila. Po jej tele sa rozlievalo jemné šteklenie, ktoré ju takmer rozosmialo.
Neboj sa, len ďalej krič a tvár sa, že ťa to hrozne bolí. Helenin hlas jej na krátku chvíľu zaznel v hlave. Podarilo sa jej odblokovať pocit bolesti.
„To stačí, Draco. Bude lepšie, keď odtiaľto zmizneme. Všade sa to tu hemží aurormi a nechcem, aby nás opäť prekvapili,“ nenútene mu prikázal Voldemort.
O jeho ruku sa obtrela drobná detská nožička. Smrťožrúti sa zhŕkli okolo postele, v snahe dôkladne si poobzerať najmladšieho syna Temného pána. Všetci boli zvedaví na malého „princa“ zla.
„Má oči presne ako Potter,“ odvetil jeden z nich. Maličký sa škaredo zamračil. Okolo postele sa utvoril akýsi zlatý štít. Ohnivá žiara donútila smrťožrútov kľaknúť si na kolená.
Helen ledva premáhala mdloby. Niečo také vôbec neočakávala. Došlo jej ako sa im podarilo uniknúť z Azkabanu. Ona neotvorila talizman. Urobil to David. Voldemorta to vôbec neprekvapilo. Zdalo sa, že už dávno vie o tom, akými schopnosťami disponuje to dieťa.
„Nebuď, hlúpy, Avery. On je môj,“ zlostne odvrkol Voldemort. Vo vzduchu vyčaroval drobné temné znamenie. Postupne obchádzali všetkých smrťožrútov. Zlovestná lebka sa vyškerila na drobné stvorenie.
David však neprejavil ani náznak strachu. Usmial sa takým zvláštnym spôsobom, z ktorého ľudom behal mráz po chrbte. Natiahol ruku k tomu zlovestnému obrazu a lebka sa mimovoľne rozplynula.
„Ak ešte raz ujdeš, zabijem ťa,“ výhražne zasyčal Draco. Zaviedol ju späť do ich spálne. Hermiona rozčúlene klesla na posteľ. Malý Dereq zaspal, hneď ako ho uložila do postieľky. Už mal pripravenú kompletnú detskú izbu zo všetkým vybavením.
Telo mala úplne stuhnuté a ubolené. Helen síce zabránila tomu, aby pociťovala bolesti, ale nebolo možné obmedziť všetky negatívne účinky kliatby.
„Prečo si odišla ?“ prisadol si na kraj postele a zadíval sa jej do očí. Pred malou chvíľou jej nebadane podstrčil do nápoja sérum pravdy.
„Milujem ťa, Draco,“ zašepkala zmätene. Vôbec to nechcela povedať. Tie slová sa jej však mimovoľne predrali cez pootvorené pery. Začudovane vytiahol z vrecka fľaštičku a skontroloval jej obsah. Zrazu si nebol istý či si ju náhodou nepomýlil z amortenciou.
Hermiona vzala do ruky jeho prútik. Rozhodla sa milému Dracovi oplatiť láskavosť, ktorou ju zahrnul.
„Uväzniť,“ skríkla pobavene. Okolo jej manžela sa ihneď omotali pevné povrazy. Márne sa pokúšal vymotať sa z ich zovretia. Hermiona vzala do rúk fľaštičku.
„Môj milý Dráčik, teraz si budeš musieť dať aj ty. Som zvedavá čo predomnou skrývaš.“ Hermiona si naňho pevne sadla, aby sa prestal mykať.
„Sklapni, humusáčka. K tomu ma nedonútiš,“ zbytočne nadával Draco. Pocítil dotyk roztúžených pier, ktoré ho prinútili zabudnúť, v akej situácii sa ocitol.
Vychutnávala si pocit nadvlády nad „úbohým“ smrťožrútom. Donútila ho otvoriť ústa a pekne prehltnúť pár riadnych dúškov elixíru. Takýto výsluch sa jej začínal páčiť.
„Povedz mi, čo ku mne cítiš ?“ opýtala sa posmešne. Draco sa celý triasol od hnevu aj od vzrušenia. Na krku mu začala pulzovať žila. Snažil sa ovládnuť svoju myseľ, ale elixír ho okamžite zahnal do úzkych.
„Ja ťa tiež ľú…bim,“ s veľkou námahou vyslovil to, čo ho najviac ťažilo. Z vedľajšej izby zaznel Dereqov plač. Dožadoval sa akútnej výmeny plienky. Hermiona nespokojne vstala. Pre istotu Draca omráčila a poriadne pozakrývala. Nemienila len tak ľahko padnúť do jeho rúk.
Bott sa natiahol za kuracím stehienkom. Hneď sa cítil lepšie, keď vyhlásili výsledky skúšok a dozvedela sa, že to zvládol celkom dobre. Pri skúške z transfigurácie omylom premenil MgGonagallovú na obrovskú hubu. Nakoniec ho však s odretými ušami nechala prejsť.
Náhodou štuchol do Titusa. Príbor mu vyletel z ruky a pristál na klobúku riaditeľky MgGonagallovej.
Celá sieň vybuchla od smiechu, keď sladká šťava z kompótu začala tiecť po jej tvári.
„SNAPE, LONGBOTTOM, neviete dávať pozor,“ zvrieskla na nich.
„Prepáčte, pani profesorka,“ zborovo zvolali obaja previnilci. Tentoraz boli chrabromilčania riadne sklamaní. Slizolin ich predbehol o tri mizerné body.
Ginny sa dlho túlala po Rokfortských chodbách. Teraz už poznala meno muža, ktorý kruto zasiahol do jej života. Malcolm Mcnair, Malcolm Mcnair.
Znelo jej v hlave ako desivá ozvena. Nemala dostatok sily, aby sa Harriet opýtala odkiaľ to vie. Prebehla krížom cez Zloducha, ktorý jej nestihol uhnúť z cesty. Ryšavé vlasy za ňou viali ako pokrčená zástava. Zazrela nejakú rozmazanú postavu, ktorá sa k nej prudko obrátila.
„Petrificus totalus,“ šepol nejaký zastretý hlas. Ginny sa zrútila na zem. Prútik je vypadol z ruky. Mienila poriadne vynadať študentovi, ktorý si z nej tak hlúpo vystrelil. Nemohla sa však ani hnúť. Cítila ako ju niečo zdvihlo do vzduchu a odtiahlo do prázdnej učebne.
„Malá Ginny, stále si taká rozkošná, ale zároveň aj nezvládnuteľná. Už ma nepoznávaš ? “ pristúpil celkom blízko. Schmatol ju za vlasy a donútil ju zakloniť hlavu.
„NIE, POMÓC,“ hystericky zrevala Ginny. Ten hlas veľmi dobre poznala. Patril mužovi, na ktorého práve myslela. Nechápala ako sa mohol dostať do Rokfortu. Po toľkých bezpečnostných opatreniach a vylepšeniach bol takmer nedobytný. Prisal sa k jej perám, aby viac nemohla kričať. Potom ju ovanul hrozný chlad a nedokázala viac ostať pri vedomí.
Negas bol celý bez seba, keď uvidel Helen. Opäť prejavil svoje „miláčikovské“ sklony a nechal sa ňou hladkať. Nedokázala zaspať. Bola príliš rozrušená. Spokojne zložil šupinatú hlavu na prikrývku. Nemala veľkú radosť s návratu do temného sídla.
Voldemort sa zdržal v pracovni kvôli nejakým novým správam, ktoré priniesli zvedovia. Bolo jej jasné, že sa zrejme vráti až nad ránom.
Na druhý deň
„Na budúcu sobotu si mama berie Trevora. Očakávam, že ma všetci prídete morálne podporiť,“ odvetil Titus. Hlavu mal položenú na Meliných kolenách. Práve vyškrtol pár zo zoznamu pár bylín, ktoré si stihol zadovážiť v škole, aby mohol pokračovať vo svojom výskume. Rokfortský expres práve trochu prudšie zabrzdil, lebo dovnútra nastupovali aurori, aby vykonali pravidelnú kontrolu.
„Pokiaľ nás stará pustí, tak prídeme,“ odvetil Rob. Bolo známe, že spolu so sestrou museli trčať v sirotinci. Minister im nedovolil ostať u priateľov. Trval na tom, že výchova v takýchto podmienkam bude pre nich prínosom. Nehovoriac, že im zabavili všetok majetok a zapečatili dom.
„Naozaj je riaditeľka taká desivá ?“ opýtala sa Harriet. Obaja Riddelovci väčšinou odmietali hovoriť o tejto kapitole svojho života. Zo žartu objala Roba, aby ho presvedčila, že s ním dokonale súcití.
„To je slabé slovo. No veď uvidíte, keď po nás príde na stanicu. Osobne si nás vzala na starosť, hneď ako zistila, že sme deti Toma Riddlea,“ teatrálne prevrátila očami Lucy a napodobnila jej prekvapený výraz, keď sa prvý raz objavili vo dverách vynoveného sirotinca. Poriadne zagúľala očami a chytila sa za srdce.
„Volám sa Janice Colová. Som riaditeľkou tohoto ústavu už viac než dvadsať rokov. Zdá sa mi, že vaše priezvisko odniekiaľ poznám, mladý muž,“ roztrasene ukázala prstom na Roba. Dokonale napodobnila jej škrekľavý hlas, poznačený alkoholovými posedeniami a mierne sa zatackala.
„Ó Picksey, prestaň mi lízať ruku,“ zmätene pohladila imaginárne prasa. Nervózne sa pozrela na dvere.
Lucy nedočkavo očakávala Bottov príchod. Chcela však vedieť, čo mal znamenať ten včerajší horúce vyznanie lásky. Akosi jej to k nemu nepasovalo. Takisto ju hnevalo, že musí sedieť vedľa Mef Malfoyovej. Bez varovania sa nasáčkovala do kupé spolu s nimi. Bolo im jasné, že bude počúvať všetko, čo si medzi sebou povedia.