NTIV 14. kap. Horcrux 5. časť(koniec kapitoly)

Nechcel ich vystrašiť. Nemal v úmysle spôsobiť im utrpenie. Boli deťmi muža, ktorého nepovažoval za vhodného pre svoju dcéru. Napriek tomu ich chcel lepšie spoznať.

"Mama nám o vás nič nepovedala. Okrem toho naši starý rodičia sa volali Catchovci," tmavovláska k sebe pevnejšie privinula dieťa. Inštinktívne cúvla pred tým desivým zjavením. Malý ostal úplne pokojný. Natiahol rúčku smerom k tom záhadnému stvoreniu.

"Helen vám to neskôr určite vysvetlí. Napriek zmenám, ktorými prešla som stále jej otcom. Dohliadnem, aby sa ste tu boli spokojní. Prišiel som vás naučiť pár užitočných vecí. Rob, ukáž mi svoj prútik," poznal meno svojho vnuka. Veľmi rýchlo dokázal získať potrebné informácie.

Riddle váhavo podišiel k nemu. Nerád sa vzdával spoľahlivej čarodejníckej pomôcky. Ostražito sledoval ako Cherok pomaly obracal prútik a niečo si mrmlal popod nos. Maličký zaujato sledoval tú zvláštnu postavu.

"Výborne. Je presne taký ako som očakával, tak teraz si ho vezmi. Nesmieš sa ho dotknúť. Použi svoju myseľ," neočakával, že to zvládne na prvý raz. Vyžadovalo si to pevnú vôľu a dostatok sústredenia. Vycítil, že ten chlapec prechádza zložitým obdobím. Stále nemal dostatok síl, aby sa odpútal od zlých spomienok.

Sústredil svoj pohľad na prútik. Vpíjal sa do dreveného povrchu. Pocítil nepríjemný tlak v očiach. Prútik mierne poskočil, ale Cherok ho bez problémov udržal v rukách. Rob sklamane odvrátil zrak.

"Po dlhšom tréningu to určite zvládneš. Ver svojmu srdcu, povedie ťa," vrátil mu prútik spolu z nejakou zelenkastou knihou. Tenká väzba v sebe skrývala umenie, ktoré kedysi dávno veľmi dobre ovládal.

Chlad sa šíril napätým telom. Oči pohltené temnotou náhle ožili. Jasné svetlo vychádzajúce z desivých útrob vzbudzovalo v okoloidúcich hrôzu. Nikto sa neodvážil vkročiť do tmavej uličky.

Jemný vánok zdvihol do vzduchu pár odpadkov, ktoré sa povaľovali na chodníku. Z orgovánového kríka sa šírila omamná vôňa.

Démon ležiaci na starých novinách sa opatrne pohol. Drapľavé pazúry pozorne ohmatali hlbokú ranu.

"Medailos, pomôž mi," zachrčal zlovestne. Slabší démon sa nezapojil do boja so smrťožrútmi. Okamžite začal predstierať nemohúcnosť. Čo najrýchlejšie sa ukryl na bezpečné miesto. Bol to rafinovaný spôsob ochrany pred mocnejšími nepriateľmi.

Akási zapáchajúca handra pomaly vypadla z kontajnera. Z odpadkov sa náhle vynorili bledé ruky. Špinavé telo sa neochotne vysúkalo spod neusporiadanej kopy rôznych predmetov.

"Niekedy je lepšie ustúpiť, pane," na tvári mladšieho démona sa zjavil kŕčovitý úsmev. S ľahkosťou zdvihol Smrtihlava, akoby to bola len obyčajná gumová hračka.

"Zradcovia si vždy nájdu dostatok výhovoriek," napriek týmto slovám neľutoval, že ho má pri sebe. Potreboval každú schopnú ruku, aby dokázal poraziť Temného pána. Pochopil, že sa veľmi mýlil, keď si myslel, že ho ľahko porazí. On neustupoval. Nemienil robiť žiadne kompromisy. Takisto bol ochotný riskovať životy iných, aby dosiahol svoj cieľ.

"Pokúsim sa nás odtiaľto dostať. Budeš mi však musieť poskytnúť svoju moc," Smrtihlav pevne zovrel jeho plecia. Na chvíľu pocítil prúdenie živej energie.

"Opatrne! Táto schránka je veľmi krehká," varoval ho Medailos. Nemienil dopustiť, aby mu spôsobil nejaké zranenia. Vedel, že ľudské telo dokáže byť nesmierne citlivé na bolesť. Napriek tomu si však nevedel predstaviť pohodlnejší spôsob existencie.

"Pokiaľ mieniš priveľmi vzdorovať, dostanem chuť posilniť sa iným spôsobom. Si predsa plný životodarnej krvi," provokatívne sa zahľadel nadrobnú žilku pulzujúcu na bledom krku.

"Neprovokuj ma. V tejto chvíli som silnejší ako ty," na zdôraznenie svojich slov pritlačil démonovu hlavu k hustým kríkom. Tá mučivá vôňa ho úplne ochromila. Na rukách mu okamžite navreli bolestivé vyrážky. Za normálnych okolností by Medailosa rozpučil ako otravný hmyz. Tentoraz bol však vďačný,že vôbec dokáže premýšľať. Rýchlo zaboril pazúr do krehkej kože a pomaly do seba nasal kúsok jeho magickej sily. Sústredil každú čiastočku svojej existencie. Na malú chvíľu zmizli a zjavili sa v starom sklade plnom nepotrebných harabúrd.

"Je čas prebudiť Nigror.Jedine ona si bude vedieť poradiť s Temným pánom," v očiach sa mu zjavila dychtivosť. Už dávno sa pohrával s možnosťou, že ju privedie späť do sveta ľudí pomocou temnej mágie.

"Nie, to je veľmi nebezpečné. Môže nás oboch zabiť," Medailos zúfalo položil na zem svojho spoločníka. Po chrbte mu náhle prebehol mráz.

"Vždy myslíš na svoju vlastnú kožu. Pokiaľ ju dokážeme ovládnuť, nič sa nám nestane. Poznám úbožiaka, ktorý nám v tomto prípade dobre poslúži," odvrkol Smrtihlav.

"Helen, nenechávaj ma tu samého," opatrne zotrel z jej tváre stopy po slzách. Pociťoval silné spojenie, ktoré ho nútilo prežívať s ňou všetky pocity. Vedel, že mu nedôveruje a to oslabovalo ich spoluprácu. Pochopil, že spôsobil veľa zbytočnej bolesti.

"Musssíte byť trpezlivý, môj pane. Potrebuje viac časssu," Negas sa práve vrátil z dlhej prechádzky po dome. Túžil po troche odpočinku. Voldemort ho opatrne vzal k sebe. Spokojne vyplazoval jazyk a túlil sa k nemu.

"Nie, nechcem..." potichu zamrmlala Helen. Prudko stiahla prikrývku. Kolenom sa nechtiac dotkla svojho manžela.

"Zabijem ťa," zašepkal nejaký hlas. Spoza závesu vyšla zhrbená postava.