Noc temných IV: 7. kapitola Talizman

„Nie, môj pane,“ potohovo odvetil Snape. Opäť upevnil obväz a odstúpil od postele. Nechápal, prečo sa ho Temný pán pýta na niečo také. Nikdy neprejavoval záujem o rodiny svojich smrťožrútov.
„Vtom prípade nebude nikomu chýbať. Chcem, aby si večer všetkých zvolal do hlavnej siene. Uvidíme, kto sa ešte odváži postaviť sa proti mne. Takisto zariaď, aby Ginny opäť nebola zavretá v podzemí. Už viem, kto spôsobil tento hrozný zmätok. Nech ostane u Malcolma. Ja mám teraz oveľa dôležitejšie povinnosti,“ varovne zovrel v ruke znovunájdený prútik. Vyšľahlo z neho pár zelenkastých iskier. Hadia tvár sa priam skrivila od odporu. Nemienil znášať neposlušnosť vlastných ľudí.
„Ako si želáte, môj pane,“ rýchlo odvetil Snape. Tešil sa, že môže odísť. Temný pán v ňom vzbudzoval hrôzu. Cítil v kostiach, že večer budú padať hlavy. Takisto mu akosi nesedel spôsob, akým sa díval na svoju manželku.
„Musím vás však upozorniť, že Helen potrebuje pokoj. Jej stav by sa mohol veľmi zhoršiť, keby prežívala nejaké silné nervové vypätie,“ odvetil potichu. Nečakal však, na jeho odpoveď. Čo najrýchlejšie sa vytratil von.
Voldemort sa vrátil späť k posteli. Trochu odsunul hundrajúceho Negasa a ľahol si k nej. Vedel, že si musí dávať veľký pozor, aby jej nespôsobil ďalšiu zdravotnú ujmu.
„Tuším by si mi mala objasniť pár vecí, drahá,“ odvetil mrazivo. Jemne ju pohladil po tvári a pritiahol sa bližšie k nej. Srdce sa jej prudko roztĺklo. Nepochybne mala strach, že ju nejakým spôsobom potrestá.
„Bol trochu dotieravý, ale nebrala som ho vážne,“ zašepkala Helen. Akosi však stále nestačila s dychom. Prudko sa rozkašľala. Cítila ako sa jej rana pod obväzom trochu napla.
Voldemortove oči sa opäť výhražne zaleskli. Nemienil dopustiť, aby ho smrťožrúti prestali rešpektovať. Helen spokojne klesla do jeho náručia. Napriek všetkému sa jej začali zatvárať oči. Potrebovala veľa spánku, aby jej telo nabralo nové sily.





„No konečne. Kde ste boli tak dlho ?“ zavrčala Colová, hneď ako vošli do sirotinca. Vzala do náručia svoje prasiatko. Zamračene si premerala oboch Riddlovcov. Vždy ich podozrievala, že robia niečo nekalé.
„Tom, čaká ťa pranie a žehlenie. Radím ti začať hneď teraz. Nemysli si, že sa budem starať o tie tvoje otrasné handry,“ demonštratívne mu hodila veľkú červenú zásteru.
Som Rob,“ zavrčal podráždene, keď mu pridala aj poriadnu kopu špinavého prádla. Nasmerovala ho rovno do práčovne. Nestihol sa ani prezliecť. Ledva videl kam kráča.
„Aj vyžehliť, Tom !“ zakričala za ním. Abosolútne ignorovala jeho skutočné meno.
„A ty moja drahá, mi zatiaľ pomôžeš v záhrade. Tie otrasné ruže treba opäť poriadne prestrihať. Vezmi si nožnice a daj sa do toho. Potom pôjdeš k lekárovi s malým Todom,“ ihneď ju zasypala povinnosťami.





„Oveľa radšej by som trčal u otca,“ nahlas poznamenal Rob. Hrozne neznášal domáce práce. Zúrivo šmaril prádlo na zem a chystal sa zapnúť pračku. Nerád pracoval v takých tesných priestroch. Z pračky sa vyvalila voda a poriadne ho ostriekala.
„Potrebuješ pomôcť ?“ opýtal sa prenahne sladký hlások. Rebecca Fletcherová opatrne zišla po schodoch a sadla si na mierne rozheganú stoličku. Pobavene si premerala Riddla, ktorý sa márne snažil zastaviť menšiu potopu.
„Nie, netreba. Ty si mi už pomohla viac než dosť, mukelka,“ odvrkol zlostne. Opäť kopíroval Voldemortovo správanie, aby sa zbavil neželanej návštevníčky.
Vôbec si nespomínala na ranný zážitok. Rob ľutoval, že ju opäť nemôže takto postrašiť. Poriadne mu liezla na nervy a nemal chuť sa s ňou zaoberať. Lucy mu sľúbila, že Harriet nič neprezradí.
Nemienil riskovať ďalšie podobné nedopatrenia. Podarilo sa mu pračku obrátil do takej polohy, aby voda prestala vytekať. Ihneď pochopil na čo, je tam to veľké železné vedro. Rýchlo začal šaty triediť na dve kôpky.
„Mukelka ? Také slovo nepoznám. Ty musíš byť asi parádne nahnevaný, že som ti dnes vliezla do sprchy. Čím to asi je ?“ odvetila provokatívne.
„Sklapni, hlupaňa. Takto sa ponúkaš všetkým zverencom pani Colovej ?“ naschvál ignoroval jej otázku. Rýchlo vytiahol zo skrinky prací prášok. Nemienil s ňou rozoberať túto tému. Samozrejme, že sa mu po fyzickej stránke celkom pozdávala. Nedokázala však zaplniť akúsi pomyslenú ranu, ktorá mu bránila v hlbšom fyzickom kontakte. Takisto nemienil viac pokúšať osud.
Lucy mu naznačila, že Harriet hrozí veľké nebezpečnostvo. Sľúbil jej, že dohliadne, aby bola spokojná.
Prekvapilo ho, keď Rebecca vstala a bez slova opustila práčovňu. Prudko za sebou zabuchla dvere. Dúfal, že ho už viac nebude otravovať. Hrozne sa tešil na stretnutie s Harriet. Snáď sa jej podarí prebudiť jeho ľudskú stránku opäť k životu.




Hlavná sieň sa postupne zapĺňala smrťožrútmi, ktorí si držali predlaktia. Tváre mali skrivené od bolesti. Voldemort poriadne zúril a mienil im dať jasne najavo, kto je pánom situácie. Všetci si medzi sebou šepkali.
„Bella, nemyslím si, že je to dobrý nápad…“ vyjachatal Ron, keď ho priviedla do šumiaceho kruhu. Keď na druhom konci miestnosti zazrel Draca s Hermionou, hneď ho prešla chuť na podobné stretnutia.
„Nemaj obavy, maličký, tebe nikto neublíži,“ zaševelila mu do ucha. Pritisla ho bližšie k sebe a venovala mu obzvlášť lačný bozk. Ron sa mierne uškrnul, keď si všimol ako Hermiona zbledla.
To máš za to, že spávaš s tým hnusným Malfoyom. Pomyslel si rozčúlene. Radšej svoj pohľad orientoval na Bellu, ktorá ho posadila do kresla a prisadla si na operadlo.
Zjavne nemala také obavy, ako niektorí smrťožrúti, ktorí mali hlavy sklonené k zemi a nervózne gestikulovali rukami. Dvere sa náhle otvorili a do miestnosti vstúpil Severus Snape, doprevádzaný chlapcom, ktorý mu bol nesmierne podobný. Všetky pohľady sa preorientovali na Titusa. V jeho očiach bol život a túžba niečo dokázať. Šepot náhle ustal.
„Mám vám oznámiť, že Davison zmizol z povrchu zemského. Už ho viac neuvidíte,“ chladne odvetil Snape. Na tom mužovi mu nijak zvlášť nezáležalo. Vravel to pokojne, akoby prednášal nejakú obyčajnú látku na hodine. Niektorým smrťožrútkam poriadne ovisli kútiky, keď zistili, že im už nebude robiť spoločnosť.
Mef poriadne vypúlila oči, keď zazrela Titusa. Spokojne obišla celý rad smrťožrútov a zamierila k nemu. Zvedavo odhrnula rukáv jeho habitu. Mierne zhíkla, keď zazrela temné znamenie. Ostatní smrťožrúti sa k nim mimovoľne obrátili.
„Nemajte obavy, už zaňho máme skvelú náhradu,“ nemotorne vtiahla Titusa dovnútra kruhu.
„Ďalší prijatý bez obradu ? To bude tuším rovnaký miláčik, ako Helen,“ posmešne odsekol Raven Kayn, pomerne mohutný muž so zjazvenou tvárou. Bolo o ňom známe, že vždy povie, všetko čo má na srdci. Smrťožrúti mu u Temného pána odhadovali pomerne krátku službu. Čierne vlasy mal voľne rozpustená na pleciach a v rukách zvieral prútik.
„Teba sa to netýka,“ opovržlivo odvrkol Snape. Chystal sa ho usadiť nejakým poriadnym kúzlom, keď však okolo jeho tváre niečo zasvišťalo, radšej sa stiahol nabok. Postava odetá v čiernom habite sa prudko vymrštila dopredu.
„Crucio,“ mučiace zaklínadlo nemilosrdne zasiahlo svoj cieľ. Raven sa mätal ako divý, bolesť drásala všetky jeho zmysli. On však premáhal výkriky bolesti. Bol príliš hrdý, aby prejavil akúkoľvek slabosť.
Červené oči schované pod vysokou kapucňou, nespokojne prebehli po zoradených prívržencoch. Prudko zrušil kliatbu a začal sa prechádzať pomedzi kruh, ktorý v návale očakávania trochu zredol.
„Nezvolal som vás sem, aby ste hodnotili môj súkromný život. Takisto ma nezaujíma váš názor na spôsob, akým som prijal Titusa,“ hadia tvár sa pohŕdavo napla.
„Nemá cenu sa o niečo pokúšať, keď z vašej strany narážam na odpor. Mnohí z vás už neveria v schopnosti Temného pána. Potajomky ma nazývate Potter. Cítim to z každého vášho pohľadu,“ naokamih zmĺkol a vychutnával si účinok svojich slov. Vo vzduchu opäť zaznamenal všadeprítomný pocit viny.
Napäté ticho prerušil krik nejakej ženy.
„Nie, nenúť ma. Ja tam nechcem ísť,“ Ginny zúfalo dopadla na kolená k Voldemortovým nohám. Voldemort takmer zabudol na to, že kázal Malcolmovi, aby ju priviedol do hlavnej siene. V jej očiach sa zračil vzdor a pohŕdanie.
„GINNY,“ zúfalo vykríkol Ron. Vôbec netušil, že jeho sestra sa nachádza v tajnom dome. Hermiona takisto podišla dopredu, aby sa dostala k nej. Draco ju však schmatol za ruku.
„Čo chceš, Riddle ?“ vyprskla nahnevane.
Ron a Hermiona naraz pokrútili hlavami. Vedeli, že niečo také Voldemort nedokáže len tak prehltnúť.
„Levicorpus,“ zvrieskol Voldemort. Ginny ostala vysieť dolu hlavou. Habit sa jej prudko nadvihol a odhalil spodné prádlo. Smrťožrúti vrhali zvedavé pohľady na svojho pána. Ani jeden z nich netušil, čo chystá.
„Ubezpečujem ťa, že sa naučíš nazývať ma menom, ktoré mi prináleží,“ odvetil mrazivo.
„Nie, prosím, neubližuj jej,“ zhrozene skríkol Ron. Nemohol sa dívať na niečo také hrozné.
„Môj pane, mám nápad, ktorý sa vám určite bude pozdávať. Verím, že to uspokojí vaše túžby po odplate,“ vyzývavo odvetil Malcolm. Vystúpil z radu a podišiel k Voldemortovi.





Titus sa vrátil domov neskoro v noci. Cítil ostrú bolesť v ruke, akoby v nej mal zaseknutú obrovskú žeravú triesku. Vedel, že bude chvíľu trvať, než si koža zvykne na temné znamenie.
Po špičkách sa zakrádal k svojej izbe. Nechcel, aby Lee zistila, že bol príliš dlho vonku. Mohla by mu klásť nepríjemné otázky. Asi ťažko by jej vysvetlil, že sa vracia zo schôdze smrťožrútov.
Keď došiel do svojej izby, vôbec sa nezdržiaval odložením habitu do skrine. Takisto si neobliekol ani pyžamu. Nemal na to dostatok síl ani chuti. Rozopol si plášť a rýchlo vkĺzol do postele. Na stole zazrel flakóny naplnené elixírom. Svetlo vychádzajúce z nich vrhalo slabé tiene po stenách. Potešil sa, že Mel dovarila jeho pokus a mienil sa jej za to neskôr poďakovať.
„Čo je ?“ rozospato zamumlal akýsi hlas. Titusovo srdce urobilo riadne salto. Začínal si myslieť, že si v tme pomýlil izbu. Opatrne si posvietil na posteľ prútikom. Izba bola nepochybne jeho. Postava v posteli vrhla vyplašený pohľad na zelenú lebku vyškierajúcu sa na mierne sčervenanom predlaktí. Takisto ju zrejme znepokojil pohľad na takmer nahého Titusa.
„TY SI SMR… ?“ neveriacky zajačala Mel. Musel jej rýchlo zapchať ústa, aby nezobudila celý dom. Potešilo ho, že ju našiel vo svojej posteli, ale akosi nechápal čo tam vlastne robí. Takisto si mohla vybrať vhodnejší okamih.
„Upokoj sa, láska. Všetko ti vysvetlím,“ teraz ju nemienil nikam pustiť. Nechcel, aby to náhodu začula mama. Bola by schopná ho bez milosti vyhodiť z domu. Pritlačil ju bližšie k posteli a čakal, kým sa vyzúri. Blízkosť jej tela ho poriadne znervózňovala. Zaplavila ho túžba po dotykoch. Musel sa však ovládnuť. Mel bola už aj tak dosť vykoľajená. Hádzala sa v jeho náručí, ako ryba chytená v sieti.
„Teraz ťa na chvíľu pustím, ale musíš mi sľúbiť, že neurobíš škandál. Mama ma zabije, keď ťa tu nájde a zistí, čo sa stalo. No tak, dôveruj mi,“ požiadal ju nežne. Opatrne ju pustil a odsunul sa od nej trochu ďalej.
„Prečo si to urobil, Titus ? Čím ťa presvedčil ?“ vyhŕkla sklamane.
„Neplánoval som to. Temný pán ma postavil pred hotovú vec. Keby som odmietol zabil by ma a zasiahlo by to aj moju mamu a otca. Nemohol som sa proti nemu postaviť,“ cítil, ako sa k nemu Mel sklonila a pobozkala ho. Keď videla tetovanie, hrozne ju to zasiahlo. Obávala sa, že ho stratí presne ako rodičov. Ron a Hermiona sa niekam vyparili a nechali ju samú.





Voldemort opatrne zovrel v rukách fľaštičku s elixírom. Nebolo mu jasné, čo presne sa stane, keď vypije jeho obsah. Titus mu objasnil, že jeho vynález mu prinavráti len podobu, ktorú už raz vlastnil. Nemohol však viac znášať tie šialené premeny. Potterova tvár mu pripomínala všetko, čo prežil, vrátane bolestivého spojenia s jeho dušou.
Už mu viac nemohol ublížiť. Stal sa súčasťou jeho bytosti. Mrzelo ho, že si ho kedysi vyvolil, ako možného nepriateľa.
Horká chuť elixíru mu poriadne prečistila hlavu. Vedel, že to zaberie až o niekoľko hodín.


„Vodu, prosím,“ zanietene zašepkala Helen. Zranenie jej ešte nedovolilo vstať, bola však hrozne smädná.
„Auguamenti,“ zašepkal Voldemort. Pohár sa rýchlo zaplnil čestvou vodou. Opatrne jej ho podal.
„Ďakujem, Vol…“ Helen od ľaku pustila na zem pohár. Keď zazrela jeho tvár, nevychádzala z údivu. Planúce oči opäť silno zažiarili. Bolo jej jasné, že je to on, ale niečo také absolútne nečakala.

Zpět na hlavní stranu blogu