darklady
"Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné." (Exupéry, Malý princ) Tento blog je zameraný hlavne na fanfiction HP, ale nájdu sa tu aj moje poviedky s mojimi originálnymi postavami. Prajem príjemné čítanie.
Prekliaty MágII: 5. kapitola Vek nevinnosti
„Nechajte ju !“ zreval Lucien. Črty tváre mu náhle stvrdli. Únava sa zmenila na neutíchajúci hnev. Obrátil sa k útočiacim tváram a nahlas skríkol slová v nejakom neznámom jazyku. Každé z nich malo svoju hĺbku a skrytú podstatu, ktorá otvárala brány temna. Prevaľovali sa vo vzduchu ako predzvesť hrozivej odplaty. Vietor náhle zafúkal silnejšie a tváre stuhli v nemom úškľabku. Po stenách sa začala šíriť silná magická energia. Lucien vzal Enedeu do náručia a rýchlo sa náhlil k východu. Nemal čas rozmýšľať nad desivým kúzlom, ktoré sa plazilo po stenách.
„Nie, netrestaj nás,“ žobronili pohybujúce sa obrazy. Úponky sa k nemu stále naťahovali. Cítil však, že postupne ochabujú. Srdce mu prudko tĺklo. Mal pocit, akoby z neho vyprchávalo veľké množstvo energie. Zúfalo vyliezol z jaskyne. Jediná vec, čo ho nútila nepodľahnúť bolesti bola zúfala túžba dostať Enedeu z toho nebezpečného miesta. Poháňala vpred jeho zoslabnuté nohy. Cítil, že ešte stále krváca, ale nemohol sa zastaviť. Obával sa, že by už viac nedokázal pokračovať.
„Lucien, čo mi to urobili ? Nevládzem sa hýbať,“ hystericky zajačala Enedea. Vedel, že začína upadať do šoku.
„Len pokojne, som tu s tebou,“ Lucien v duchu poriadne ľutoval, že zanedbal štúdium liečiteľstva. Tento predmet ho nikdy ktovieako nebavil. Pochytil pár základných vecí, ale nedokázal vyliečiť vážnejšie zranenia. Rýchlo rozprestrel na tráve malú deku a opatrne siahol na gombíky a šnúrky na jej šatách. Mierne očervenel, keď musel odhaliť jej chrbát. Opatrne si ostré škrabance.
„Zatvor sa,“ potichu zamrmlal zaklínadlo, ktoré spôsobilo hojenie drobných rán. Nemal dostatok síl použiť nejakú vyššiu formu mágie. Škrabance mierne očerveneli. Nahradila ich celistvá pokožka.
„Pôjdeme k Lilo. Býva tu neďaleko. Opäť sa utiahla do ústrania a prestala prijímať nových žiakov,“ Lucien neodolal a jemne ju pohladil. Nemienil sa jej dotýkať nejakým nežiadúcim spôsobom. Desil sa svojich vlastných reakcií na blízkosť tela milovanej osoby. Rýchlo odtiahol ruku, akoby sa popálil.
„Určite to musí vyzerať hrozne, radšej sa už oblečiem,“ Enedea sa znepokojene zavrtela. Nevadilo jej Lucienov dotyk. Nemienila mu však dávať žiadne zbytočné nádeje. Nebola si istá tým, čo vlastne cíti. Pripadalo jej zvláštne myslieť na Luciena ako na človeka, s ktorým strávila noc. Horšie bolo, že by v tom chcela pokračovať. To si však v žiadnom prípade nechcela priznať.
„Nehýb sa. Ja to urobím,“ sklonil sa k nej a rýchlo pozapínal jej šaty. Keď videla, že je nič nehrozí, nepokúšala sa protestovať.
Lucien si ľahol na zem a pomaly vdychoval čerstvý vzduch. Potreboval nabrať trochu energie a upokojiť rozbúrené telesné pochody. Jemne privrel oči a snažil sa vybaviť si tvár svojej bývalej majsterky a takisto aj babičky v jednej osobe.
Pokúsil sa jej poslať telepatickú správu, ale nedokázal to. Všetku mágiu vstrebala jeho obrana. Pripadal si hrozne slabý a bezmocný.
„Mal som pocit, akoby tie tváre poznali. Lákali ma k sebe, akoby čakali, že ich vyslobodím,“ pri tej predstave sa mu bolestne zovrel žalúdok. Bál sa ich. Prinútil sa do hlbokého nádychu, ktorý v ňom prebúdzal stratenú rovnováhu.
„Nezáleží mi na tom, že ťa prenasledujú. Ostanem s tebou,“ keď sa pokúsila vstať nohy sa jej podlomili. Dopadla na kolená. Pomaly vstal a pristúpil k nej. Napokon sa im predsa len podarilo urobiť pár spoločných krokov. Lucien dával pozor, aby Enedea opäť nespadla. Netrvalo dlho a podišli k biednej chalupe, ktorú Lilo používala ako dočasné útočisko. Okamžite zacítil chuť spáleniny.
„Lucien, tam na zemi niečo leží, “ zdesene poznamenala Enedea. Zazrela nejaké špinavé čižmy pokryté blatom.
„Prekliaty mág, tentoraz som naozaj rád, že vás vidím,“ postava s veľkými šupinatými ušami im pomaly zastala cestu.
Lucien spoznal Engapora, jedného zo skúšajúcich, ktorý mu udelili čarodejnícky diplom. Nikdy mu nebol príliš priaznivo naklonený a protestoval proti tomu, aby mohol ukončiť výuku.
„Vedel som, že máte niečo spoločné s útokom na Veľkú radu mágov. Pokúsili ste sa znovu nastoliť moc Salasdera. Kúzlo, ktoré ste použili v jaskyni nás takmer zmietlo z povrchu zemského,“ pohŕdavo si ho premeral a zúrivo stisol pery.
Pomocou mágie očistil svoj odev. Teraz pred ním stál v zelenom kabátci, ktorý lemovali akési podlhovasté pásy. Z chatrče vyšli ďalší mágovia. Tušil, že sa deje niečo čudné.
„Nikomu som nič nespravil. Vy sa určite mýlite. Teraz som sem prišiel. Kto je vlastne Salasder ?“ pohŕdavo sa spýtal Lucien. Nemal ani potuchy o čom to vlastne hovorí. Také meno ešte nikdy nepočul. Pochyboval o tom, žeby jeho zaklínadlo malo takú moc. Zmĺkol, keď z domu vyniesli zhorené telo.