Beta - reader : Tonksová
„Nie, nechajte ho,“ malý tmavovlasý chlapec sa zúfalo prevaľoval na posteli. Práve sa mu sníval veľmi zvláštny sen. Počul nejakého muža kričať od bolesti. Videl telo zmietajúce sa na špinavej dlážke. Opäť mal horúčku, ktorá ho nemilosrdne prikovala k posteli.
„Otec. Ten podliak opäť niekoho trápi. Uniesol nejakú ženu. Nechcem ho vidieť už nikdy viac,“ nenávidel tie vidiny, ktoré ho pripravili o možnosť zblížiť sa s ostatnými deťmi v domove. Všetci ho považovali za čudáka a vyhýbali sa mu. Pritískal si k sebe jedinú hračku, ktorá mu patrila.
Malý drevený koník s riedkou hrivou, ktorému chýbala jedna noha bol jeho jediným priateľom. Nikdy si od nikoho nevzal žiadnu novú hračku, neplakal ani sa nesmial, akoby vôbec nebol schopný navonok prejaviť svoje city. Flegmatickým postojom k okoliu občas ľudí vyvádzal z miery.
Dvere na jeho izbe sa pomaly odchýlili. Vychovávateľka so sebou priviedla peknú ženu s dlhými svetlými vlasmi. Mala aristokratické črty a pôsobila dojmom upravenosti a chladnej elegancie.
„Čo tu chcete ? Nechajte ma spať,“ zahundral Nathaniel. Vôbec nemal náladu na návštevy. Mrzuto si k sebe pritisol obitého dreveného koníka.
Narcissa spokojne podišla k posteli. Podarilo sa jej z vychovávateľky vypáčiť pár zaujímavých informácií.
„Ahoj, maličký. Chcela by som sa s tebou len trochu pozhovárať. Ako sa voláš ?“ opatrne podišla k posteli, aby si ho mohla lepšie poobzerať. Mal útlu postavu a pod očami sa mu črtali nepekné kruhy. Jemná detská pokožka nadobúdala belasí odtieň. Hneď ako sa dotkla jeho ruky, pocítila v sebe akúsi zmenu. Jeho pohľad bol taký čistý. Mala pocit, akoby sa tie sivé nevýrazné sivé oči ponorili hlboko do jej vnútra.
„Som Nathaniel Black,“ odvetil chrapľavým hlasom. Okolo hrdla mal omotaný obklad, lebo zas nevládal poriadne rozprávať. Celú noc vykrikoval nejaké nezmysli, z ktorých všetkým obyvateľom domova behal mráz po chrbte. Jeho predkovia nepatrili k starodávnej čarodejníckej rodine Blackovcov, bola to len zvláštna zhoda mien.
„Chcem, aby ste odtiaľto odišli. Ja nie som ten, ktorého hľadáte,“ vyhŕkol zlostne. Nepozdávala sa mu pomstychtivosť skrytá v jej očiach. Cítil, že vykonala niečo zlé. Túžila po smrti nejakého nevinného človeka. Opatrne ho pohladila po tvári.
Draco jej nesmierne chýbal. Takisto sa nedokázala zmieriť s tým, že ju Lucius opustil.
Potrebovala mať pri sebe opäť syna, ktorého by mohla zahŕňať láskou a pozornosťou. Naďalej mala veľa dostatok finančných prostriedkov. Pomocou peňazí si mohla dovoliť otvoriť cestu k rýchlej adopcii. Dostanem späť všetko čo si mi vzal a ty ma budeš prosiť, aby som sa nad tebou zľutovala. Okamžite zahnala spomienku na svojho bývalého manžela. Stále to pre ňu bolo nesmierne bolestivé. Nevenovala pozornosť vrtochom toho chlapca. Opatrne si prisadla na kraj postele. Naznačila vychovávateľke, aby odišla.
„To vôbec nie je rozumné, Nathaniel nie je veľmi spoločenský,“ Eleanora Wintertonová si narovnala hrubé okuliare, ktoré jej neustále padali. Skúmavo sa zahľadela na svojho zverenca. Vždy, keď do sirotinca prišli nejakí ľudia a mali záujem o adopciu, akoby zázrakom ich priťahoval tento nezvyčajný jedinec. Keď však ostali s ním dlhšiu dobu osamote, väčšinou veľmi rýchlo opustili detský domov. Nechcela prísť aj o túto pomerne bohatú dámu, ktorá vyzerala dosť seriózne na to, aby mohla dať domov niektorému z „normálnejších“ detí.
„Mali by ste uvažovať o nejakom inom dieťati. Nechcem vám radiť, ale…“
„Som rada, že sa mi snažíte pomôcť. Ja by som však bola uvítala, keby ste mi dovolili vytvoriť si vlastný názor,“ pohŕdavo odsekla Narcissa. Vyčarila na tvári pomerne jedovatý úsmev, ktorý naznačoval, že ak okamžite nezmizne, bude jej musieť pomôcť. Nenápadne strčila ruku do vrecka a dotkla sa prútika, aby uvoľnila svoj hnev. Nemienila ho použiť. Niečo také by ju vyšlo poriadne draho, chcela si len pripomenúť aký je to pocit mať moc nad ostatnými. Inštinktívne si prešla rukou po dlhých svetlých vlasoch.
„Neboj sa, môj malý. Nechcem ti ublížiť. Si celý rozpálený a potrebuješ, aby sa o teba niekto staral,“ prihovárala sa mu láskavým hlasom.
Silná bolesť putovala jej telom. Po tvári jej stekali kvapôčky potu. Hermiona prudko trhla ťažkými magickými reťazami. Ruky ju hrozne boleli, po okovách ostávali na jej zápästiach hlboké ryhy. Vždy keď sa pokúsila pohnúť, prežívala hrozné muky. Ledva premáhala bolestné záchvevy, ktoré sprevádzali túto pomerne nepohodlnú polohu. Bola pripútaná k stene ako nejaký nebezpečný zločinec.
„Prečo ste ma sem zavreli ? Odpovedzte !“ skríkla rozrušene. Zúrivo sebou mykala. Nemienila sa len tak ľahko vzdať. Zavreli ju do nejakej cely, ktorá bola studená a desivá ako hrobka. Napriek tomu si však nedovolila vyroniť ani jedinú slzu. Vedela, že na to čakajú, aby ju mohli ponížiť a vysmiať sa jej.
„Mlč, hlupaňa,“ vyštekol nejaký ostrý ženský hlas. Počula, ako niekto otvoril dvere. Po schodíkoch sa k nej náhlila nejaká žena. Dlhý čierny habit zašuchotal, keď sa ponáhľala k nej. Bola to mladá žena s dlhými ryšavými vlasmi.
„Ginny, to nemôžeš myslieť vážne ! Zbláznila si sa ?“ takmer jedným dychom zo seba vysypala Hermiona. Očakávala, že v tom nehostinnom podzemí stretne Narcissu a nie jednu zo svojich najlepších priateliek. Hneď si však všimla, že s ňou čosi nie je v poriadku.
Na rukách držala nejaké dieťa, zahalené do zeleného kusu látky. Hermiona nevedela ako vyzerá. Ginny ho držala tak, aby nemala možnosť poobzerať si ho. Potichu sa mu prihovárala a opatrne ho kolísala.
Bezmocne sledovala svoju priateľku. Oči mala mŕtve a vyprahnuté, akoby ju ovládala nejaká neviditeľná sila. Imperius alebo nejaký elixír. Kto mohol niečo také urobiť ? pomyslela si Hermiona.
„Blázon je ten, kto sa odváži vzdorovať Pánovi. Pridáš sa k nám alebo zomrieš v tomto väzení, Malfoyová ? “ pohŕdavo odsekla Ginny. Na jej tvári sa mihol diabolský úsmev.
Hermiona sa podvedome strhla. Ešte si nestihla zvyknúť na to meno. Pripadalo jej hrozne cudzie. Ak by si však mala vybrať, radšej by v tejto chvíli ležala v Luciusovej posteli. Bolo to oveľa menej hrozivé, ako toto desivé predstavenie.
„Stále mi nie je jasné, o akom pánovi hovoríš ? Snáď nemáš na mysli Vol…“ nedokázala dokončiť načatú vetu. Zmocnili sa jej tie najhoršie obavy. Spomenula si, ako jej Harry rozprával o noci na cintoríne, keď Červochvost do kotlíka vhodil zoslabnutého Temného pána.
Dieťa v jej náručí sa znepokojene pomrvilo. Mŕtvolne bledá ručička sa prudko vymrštila, v ruke zvierala akýsi miniatúrny prútik.
„Ešte nie, maličký. Je príliš slabá a ľahko by mohla upadnúť do bezvedomia,“ pošepkala mu Ginny.
Hermiona zhrozene zhíkla, keď podišla bližšie k nej. Žalúdok sa jej prudko zdvihol.
„Nerozčuľuj môjho synčeka,“ panovačne poznamenala Ginny. Pritisla si ho bližšie k sebe, perami sa jemne dotkla jeho čela. Hermiona zdesene pokrútila hlavou. Nemohla sa na to dívať. Pripadalo jej to nesmierne odporné.
„To nie je tvoje dieťa,“ pokúšala sa ju presvedčiť. Nemohla sa ani pozrieť na to zošúverené stvorenie.
„Prosím ťa. Nedovoľ mu, aby ťa opäť ovládol. Chcel ťa predsa zabiť. Už si nespomínaš ?“ prudko sa napla v reťaziach.
„Dám ti pár hodín na rozmyslenie. Možno ťa poteší, keď ti čakanie na smrť spríjemní tvoj drahý manžel. On už nemá žiadnu šancu na záchranu. S radosťou ho zabijem, pretože odvážil vzdorovať môjmu jedinému synovi,“ odvetila Ginny zmeneným hlasom. Z úst jej uniklo pár slov v haďom jazyku. Až teraz si všimla podstatnú zmenu v držaní tela a istý zvláštny smútok, ktorý vyžaroval z jej bytosti.
„Myslela som si, že ľúbiš Harryho. Chcela si predsa naňho počkať,“ naschvál preťahovala čas, aby sa o tej bytosti dozvedela viac. Nikdy predtým sa neocitla pred niečím takým.
„Nie, už nikdy viac. Ja nie som schopná milovať nejakého muža,“ Ginny sa pohŕdavo uškrnula. Na tvári sa jej objavil výraz, ktorý akosi nepristal k jej podobe. Oči mierne zvlhli.
Hermiona pochopila, že to už viac nie je to milé dievča, ktoré chodilo s Harrym. Začínala mať vážne podozrenie, že je to niekto úplne iný. Možno prízrak z dávnej minulosti.
„Kto si ? Mám právo vedieť, čo sa stalo s mojou priateľkou,“ vydesene poznamenala Hermiona. Nedostala však žiadnu rozumnú odpoveď.
Do cely vstúpili dvaja zahalení čarodejníci. Za sebou ťahali muža, ktorý bol očividne omráčený. Pomocou kúzel ho pripútali k protiľahlej stene. Svetlé vlasy mu voľne viseli na chrbte. Jeden z čarodejníkov vytiahol prútik a zamrmlal zaklínadlo. Muž sa zachvel a pomaly zdvihol hlavu. Keď uvidel Hermionu, ktorá bola takisto pripútaná k stene, na tvári sa mu rozhostila úľava zmiešaná s obavami.
„Lucius,“ zašepkala vystrašene. Vyzeral naozaj príšerne. Pod okom sa mu črtala škaredá modrina a telo mal celé pokryté ranami, akoby ho niekto brutálne zmlátil.
„Ty nie si Weasleyová. Tá malá by sa neodvážila urobiť niečo také. Temný pán je v tejto podobe nesmierne bezbranný, vyzerá to tak, že vôbec nedokáže premýšľať. Pochybujem, že by ju v takomto stave dokázal ovládnuť,“ trpko skonštatoval Lucius.
„Mýliš sa, môj zradný priateľ,“ chladný hlas vychádzajúci z úst „dieťaťa“, rozdúchal v Hermione ďalšiu vlnu strachu. Malý tvor sa prudko zdvihol. Červené plápolajúce oči sa zabodli do tiel uväznených v reťaziach.