Noc TemnýchIV 11. kapitola Bojím sa ťa dotknúť

Použil neverbálne zaklínadlo, ktoré veľmi rýchlo zakrylo jej telo novými obväzmi.
„Nie, Severus. Tá žena mala pravdu. Zober prútik a zabi ma. Bude to tak lepšie,“ bez strachu sa zahľadela do jeho očí.
Pristúpil k nej a nešetrne ju postavil na nohy. Obrátil ju k sebe tak, aby mu mohla hľadieť do očí. Nechcel, aby upadla do depresie. Bolo dôležité udržať ju v dobrej duševnej rovnováhe.
Manželka Temného pána mu prezradila istý spôsob ako vyliečiť také závažné poranenia. Vedel však, že Lee sa to určite nebude páčiť. Bol to však jediný možný spôsob ako zabrániť tomu, aby jej tvár ostala navždy poznačená.
„Tvoju pokožku zasiahlo kúzlo nejakého démona. Budeš musieť niečo obetovať, aby si opäť vyzerala celkom normálne,“ chcel to mať čo najskôr za sebou.





„Helen, vstávaj,“ zašepkal znepokojene. Na krku pocítila jemný tlak jeho pier. Opatrne odsunul prikrývku, pričom sa mu podarilo kopnúť spiaceho Negasa. Had urazene zasyčal a schúlil sa bližšie k Helen.
Detský plač znel čoraz hlasnejšie. Voldemort sa však nečudoval, že jeho manželka to nepočuje. Postaral sa o to, aby bola poriadne unavená. Práve sa chystal vstať a ísť za malým, keď začul tiché zahundranie…
„Tarletus, prestaň, “ prudko sa obrátila na druhý bok. Veľmi rýchlo sa však prebrala, keď jej Voldemort zasvietil prútikom do tváre. Surovo ju pritlačil k stene.
„Kto je Tarletus ?“ opýtal sa podozrievavo. Nepáčilo sa jej, že Helen sníva o nejakom inom mužovi. Nepredpokladal totiž, že je to ženské meno. Držal ju tak pevne, že ledva vládala dýchať. Napriek tomu však musela zachovať pokoj. Jedno nesprávne gesto by ju mohlo priviesť do záhuby.
„Hneď ti všetko vysvetlím. Bude však lepšie, keď pôjdem za malým. Ten hysterický plač sa mi vôbec nepozdáva,“ pokojne odvetila Helen.
„Prines ho sem a v žiadnom prípade sa neopováž niekam zmiznúť,“ zlostne odsekol Voldemort. Mienil ju poriadne „vyspovedať.“
Negas vycítil náhlu potrebu upokojiť svojho Pána. Pomaly sa k nemu priplazil a spokojne sa omotal okolo jeho nôh.
Helen sa k nemu vrátila s malým synom v náručí. David mal v očiach slzy a stále si šúchal líce. Podarilo sa mu vypadnúť z postieľky. Našla ho ležať na zemi. Trochu sa udrel, ale našťastie nemal žiadne vážne poranenia. Pomaly ho hladkala liečivým dotykom.
„Nemusíš mať žiadne obavy. Tarletus je upír, ktorého minister nechal vojsť do mojej cely, aby ma trochu postrašil. Nikdy by som ťa nezradila. Nie som toho schopná,“ potichu hlesla Helen.
Malý David sa vyčítavo zahľadel na ocka. Meno Tarletus v ňom takisto vyvolávalo zlé pocity. Mama ho pred ním úzkostlivo chránila, aby sa ho náhodou nepokúsil uhryznúť. Detská krv bola pre upírov vždy zaujímavá.
„Dotkol sa ťa ?“ neľútostne poznamenal Voldemort. Niečo také rozhodne nemienil tolerovať.
„Voldemort, ty nevieš, že…“ znepokojene vyjachtala Helen. Opatrne si k sebe privinula malého, aby mohol opäť pokojne zaspať.
„Nezaujímajú ma tvoje výhovorky, ak mi to nechceš povedať, zistím si to pokojne aj sám,“ rýchlo vstúpil do jej myšlienok, aby jej nedal možnosť brániť sa. Zachytil kratučký okamih, v ktorom prebehol pomerne nepríjemný bozk. Vedel, že Helen to nechcela a bolo jej to vrcholne nepríjemné.
Maličký nespokojne zazíval a vystrel rúčky k otcovi. Takisto ho chcel trochu uchlácholiť, aby prestal trápiť mamu. Helen si k nemu pomaly sadla a podala mu malého. David sa spokojne usmial a pomaly zavrel oči. V otcovom náručí chcel opäť zaspať.




O týždeň neskôr…

Vnímal odozvy akéhosi tichého náreku. Na tvári zacítil vlhkosť sĺz plných bolesti. Každý nádych bol preňho peklom. Cítil chuť milovaných pier, ktoré však ostali pred ním nenávratne uzavreté. Chcel ju chrániť pred každým zlom. Namiesto toho však pociťoval len beznádej a žiaľ… Zrazu však zachytil hlas nejakého iného dievčaťa… Prenikol do mysle iného človeka, ktorý bral práve do ruky bič.
Potom pocítil dotyk studenej vody. Znepokojene otvoril oči. Keď nad sebou uvidel spolužiaka s prútikom v ruke, zaplavil ho hnev. Neznášal takéto detinské žarty.
„Dobré ráno, Riddle. Riaditeľka ma oficiálne preradila do vašej spálne namiesto Titusa. Určite si budeme skvele rozumieť,“ vyzývalo sa uškrnul Peter Simon. Vstával dosť skoro aj cez víkend, lebo sa chystal na metlobalový tréning. Tento šport bol opäť na Rokforte povolený, napriek protestom niektorých rodičov. Na tréningoch však museli hliadkovať viacerí profesori.
„Radím ti, aby si niečo podobné už nikdy nezopakoval. Inak budem nútený zoznámiť sa s mojimi pravidlami,“ Rob rýchlo vyliezol z postele. Namieril mu prútik do tváre. Cítil ako z neho stále kvapká voda a nebol tým veľmi nadšený.
„Nebudeš sa mi vyhrážať, kamoško. Niektorí ľudia by sa totiž mohli dozvedieť o tvojich divokých snoch. Priznaj sa, že by si to chcel urobiť znovu. Harriet by určite nebola nadšená, keby sa dozvedela o tvojich nepatričných túžbach,“ potichu zamrmlal Peter.
Rob ledva premohol túžbu prekliať ho. Nemohol si dovoliť niečo také urobiť. Vedel, že McGonagallová by ho bez milosti vyhodila zo školy. Rýchlo si cez hlavu prevliekol habit, vzal si z postele knihy a vyšiel von. Za chrtom mu znel nepríjemný smiech. Zrýchlil svoje kroky, aby ušiel pred vražednými pocitmi, ktoré začínali ovládať jeho myseľ.
Automaticky zamieril k východu z klubovne. Uchýlil sa do učebne elixírov v podzemných žalároch. Profesor Blackwood nemal nič proti tomu, aby sa tam zdržiaval. Dvere poriadne zavŕzgali, keď sa ich pokúšal otvoriť. Prekvapilo ho, keď zbadal dievča, ktoré postávalo pri polici s elixírmi. Na lavici ležal otvorený zošit s nejakými poznámkami.
Harriet si práve odhrnula vlasy z tváre a pokúšala sa vziať z police sušené bylinky. Pevne ju uchopila fľašu a odkrútila uzáver. Do nosa jej udrela presladená vôňa magických zmesí.
Rob položil knihy na stôl. Potichu podišiel k nej a majetnícky ju objal. Zaujímalo ho ako zareaguje. Harriet od ľaku pustila na zem veľkú fľašu z bylinkami. Na perách pocítila nežný bozk, ktorý nevykazoval žiadne známky násilia. Spokojne sa k nemu privinula. Polica sa prudko zatriasla. Začuli nejaký pridusený ston.
„Rob, tam vzadu je niekto schovaný,“ zdesene poznamenala Harriet. Dúfala, že to nie je profesor Blackwood. Určite by sa nepotešil, keby videl svoje bylinky porozhadzované na studenej podlahe.
„Pomôžte mi,“ zachripel nejaký dievčenský hlas. Keď Rob opatrne odsunul policu zazrel tajné dvere. V malej miestnosti sa ozýval nepríjemný buchot a krik.
„Alohamora,“ Rob rýchlo mávol prútikom, aby sa dostal k nedobrovoľnému väzňovi. Zámok sa mierne zachvel a vydal zo seba nepríjemný klokotavý zvuk. Zo studeného podzemia zaznel dusivý kašeľ. Rob rozsvietil prútik a opatrne vykročil po schodoch. Harriet sa ponáhľala za ním. Jej prútik takisto osvetlil tmavú chodbu.
„Konečne ste tu. Nemôžem dýchať, rozviažte ma, prosím,“ na zemi ležalo skrútené pätnásťročné dievčaťa. Bola odetá len do akéhosi krátkeho vrecovitého materiálu. Bledé nohy mala poznačené nespočetnými ranami, ktoré si určite nespôsobila sama. Na rukách sa črtali hlboké škrabance. Rob opatrne odstránil povrazy.
„Zelda !“ prekvapene zvolala Harriet. Bola to jej spolužiačka, ktorá sa záhadne stratila pred pár dňami. Ledva spoznávala opuchnutú tvár plnú nepekných škvŕn. Zrejme to bola alergia na nejaké nie veľmi kvalitné druhy jedál.
„Harriet, si to ty ? Nie som si tým istá. Chodili za mnou v rôznych podobách a mučili ma. Jeden z nich vravel, že sa volá Smrtihlav.“
„Musíme ísť okamžite za Severusom, vyzerá to tak, že Smrtihlav sa rozdelil na viaceré osobnosti. Obávam sa, že aj mojej mame hrozí veľké nebezpečenstvo,“ Rob rýchlo vyčaroval nosidlá. Bál sa Zeldy dotknúť, aby jej nespôsobil ešte väčšiu traumu, preto radšej použil prútik.

Zpět na hlavní stranu blogu