darklady
"Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné." (Exupéry, Malý princ) Tento blog je zameraný hlavne na fanfiction HP, ale nájdu sa tu aj moje poviedky s mojimi originálnymi postavami. Prajem príjemné čítanie.
Prekliaty mágII: 7. kapitola Legenda o Salasderovi
21. březen 2007 | 12.09 |
„Môj pán bol ako divoký nespútaný živel. Nikto nevedel kedy presne zaútočí. Celý jeho svet sa krútil okolo mágie a ničenia. Nazývali ho Pánom Airontových tvárí…“ okrídlený had nachvíľu ponoril jazyk do studenej vody. Potreboval ochutnať tú príjemnú masu, ktorá mu dávala život. Pomaly sa ponáral hlbšie do spomienok, ktoré stále napĺňali jeho myseľ. Už si nežal byť strojcom svojho osudu. Chcel opäť pocítiť prítomnosť Salasdera. V mysli sa mu vybavila tvár mladého muža, s rukami vystretými pred seba. Viečka mal privreté a sebavedome opakoval magické zaklínadla…
Pred mnohými rokmi…
„Pane, nemyslím si, že je rozumné zaútočiť…“ hadie telo sa pomaly kĺzalo po kamenistej pôde. Qwer opatrne poskladal blanité krídla a bezpečne zložil „jazdca“ na pevnú zem. Na chvoste sa mu črtala krvavá ryha. Ledva premáhal nepríjemné kŕče.
„Odkedy máš strach ? Bojíš sa obyčajných vidieckych žien a mužov bez štipky mágie v tele ?“ posmešne poznamenal Salasder. V jeho očiach sa črtala temná túžba po mučení a zabíjaní. Nevinná tvár náhle odhalila všetku svoju moc. Had pomaly sklonil hlavu a nechal sa pohladiť po šupinatej koži.
„Nebojím sa o seba, ale o vás. Nemali by ste zbytočne plytvať silami,“ bledé prsty jemne poklopkali po jeho koži. Salasder si nasadil obludnú masku pozliepanú z hadích koží. Labužnícky si oblizol pery a druhou rukou náhodne ukázal na nejaký opustený dom. Qwer odovzdane ustúpil. Nemalo zmysel pokúšať sa ho odhovoriť od zbytočného vraždenia. Pomaly si premeriaval obyčajný domček obklopený malou záhradou. Sústredene sa zahľadel na dvere. Cítil, že sa za nimi skrýva život, ktorý by mal každú chvíľu vyhasnúť. Drevo puklo, hlboká prasklina pomaly lámala vstup do domu. Nejaká neznáma sila vytrhla dvere z pántov.
„Kto ste ?“ vyprskol nejaký hlas. Zazrel muža v strednom veku. V jednej ruke držal fajku a v druhej sa črtal mierne pokrivený klobúk. Za ním sa krčila nejaká zjazvená stará žena. Nemal však veľa času na dokončenie svojich otázok. Oči mu náhle potemneli a zjavil sa v nich nesústredený výraz. Z hrdla sa mu vydral priam neľudský výkrik. Zosypal sa k nohám svojej manželky.
„Algor, čo ti je ? Nie, to nie je možné,“ zvýskla zhrozene. Tvár jej zmáčali slzy bolesti. Zúfalo objala nehybné telo. Pod ňou sa náhle zjavila škaredá tvár, zem sa zavlnila a pohltila tých úbohých ľudí. Salader si vychutnával pohľad na bezmocnosť tých dvoch bytostí. Telom mu prúdila temná mágia, ktorá mu dodávala silu. Namiesto uspokojenia však pocítil zvláštnu prázdnotu. Ten pocit prenikal celou jeho bytosťou…
„Babka, dedko… kam ste zmizli ?“ z domu zaznel zachrípnutý hlas. Nejaké dievča odeté v otrhaných šatách pomaly opustilo bezpečie svojho domova. Hnedé oči sa rozšírili, keď zazreli pár kúskov šiat. Roztrhaný klobúk ležal na hromádke popola.
Zúfalo sa schúlila do klbka. Vedela, že sa už viac nedočká ich odpovede. Bolo jej jasné, kto spôsobil ju pripravil o rodinu. Poznala desivé chýri, ktoré poznamenali muža menom Salasder. Napriek tomu, že dokázal posunúť hranice mágie do dosiaľ nepoznaných obzorov, z akéhosi neznámeho dôvodu si vybíjal zlosť na nevinných ľuďoch.
„Vylez ty, netvor. Ja sa ťa nebojím,“ snažila sa premôcť záchvat plaču. Zúfalo klesla na zem, keď pocítila na chrbte dotyk nejakého kúzla. Niečo ju zvalilo na zem. Zazrela akési nepríjemne vyzerajúce popínavé rastliny. Silno sa jej omotali okolo rúk a nôh.
„Nemysli si, že som až taký odporný. Zlo môžem mať aj veľmi prívetivú tvár,“ ľahostajne odvetil Salasder. Pomaly si zložil masku a nenútene si sadol k nej. Prstom jej drsne zotrel z tváre slzy. Dotyk s jemnou ľudskou pokožkou mu priniesol zvláštne uspokojenie. Prvý raz sa so svojou obeťou takto pohrával. Nikdy predtým sa žiadnej ľudskej bytosti nedotkol. Vždy sa držal v ústraní, ďaleko od ostatných. Jeho pery nepocítili chuť pravého bozku.
„Si len obyčajný vrah. Nezáleží na tom ako vyzeráš,“ odvrkla pohŕdavo. Nedokázala zniesť blízkosť človeka, ktorý ju pripravil o jediných príbuzných. Zdesene sa mykla, keď sa pokúsil vyhrnúť jej šaty. Výsledkom však bolo len bolestivé stisnutie povrazov.
„Nikto sem nepríde, nebudú počuť tvoje tiché prosby…“ Salasder si vychutnával jej zdesenie. Nemienil sa jej dotýkať fyzickým spôsobom. Chcel však dosiahnuť, aby sa utápala v strachu a beznádeji. Ľahol si k nej a pokojne sa zahľadel na hviezdami pokryté nebo. Vzduch nadobúdal zvláštnu krvavú príchuť. Nechápal prečo, sa ho náhle zmocnili predtým nepoznané túžby.
„Čo chceš so mnou urobiť ?“ zašepkala zdesene. Keď sa Salasder na chvíľu odvrátil, podarilo sa jej vybrať z tajného vrecka na šatách nôž. Vždy ho nosila, kvôli obrane. Opatrne obtrela zviazanú ruku o ostrú čepeľ. Dúfala, že si nevšimne jej snahy o vyslobodenie. Takisto musela dávať pozor, aby si náhodu nezarezala do zápästia. Okrídlený had to videl, ale nechystal sa zasiahnuť. Chcel, aby si jeho pán uvedomil, že nie je rozumné zahrávať sa s nevinnými ľuďmi.
„Obetujem ťa tváram, ktoré nepoznajú žiaľ ani bolesť,“ sebavedome odvetil Salasder. Stále nevenoval pozornosť spútanému dievčaťu. Nechcel sa na ňu dívať, aby v ňom opäť nevyrástli tie nepríjemné pocity. Práve sa chystal vyriecť zaklínadlo, keď pocítil silné chvenie. Dievča ho rýchlo pritislo k zemi a pod krk mu priložilo dýku. Vnímal prerývaný dych tej drobnej bytosti. Akoby ho náhle zovrel anjel pomsty, pripravený vykonať spravodlivosť.
„Zabiješ ma ?“ posmešne sa spýtal Salasder. Ruku opatrne ovinul okolo jej pása. Jemná mágia prenikala do jej mysle.
„Nie, nie som taká podlá ako ty !“ sklonila sa bližšie k nemu silno ho udrela do hlavy. Potom prudko vstala a oprášila si šaty.
„Jadis sa stala jeho zarytou nepriateľkou… Niekoľko rokov proti sebe neľútostne bojovali. Viedli spolu nekonečné množstvo zápasov, ktoré boli pre oboch vysiľujúce. Pán jej navrhol dohodu, ktorá zmenila život v celej krajine. Vzdal sa Airontových tvárí, pod podmienkou, že sa stane jeho manželkou…Odvtedy ich už nikto nepoužil. Nenašiel sa mág, ktorý by dokázal skrotiť túto desivú moc,“ nespokojne poznamenal Qwer. Chýbal mu domov po boku Salasdera a Jadis. Už nemal možnosť sledovať ich večné hádky a nekonečné zmierovania…Žiadna iná žena nebola ochotná tráviť s ním čas.
Lucien rukou sčeril vodnú hladinu. Rozprávanie o Salasderovi ho poriadne vyviedlo z miery. Spomenul si na sny o mladom mužovi, ktorý sa rád zahrával s ostatnými živými bytosťami. Nechcel byť ako on. Z celej duše si želal potlačiť svoju temnú stránku do úzadia. Enedea si spokojne ľahla do jeho náručia. Šum vody a jemné pohyby hada v nej vzbudzovali únavu.
„Qwer, ja viem, čo musím urobiť, aby som v sebe potlačil zlé sily. Vylož ma na breh,“ odvetil pevným hlasom. Váhavo pohladil po vlasoch Enedeu. Nemienil padnúť do priepasti zla. Nechcel spôsobovať bolesť iným ľuďom.
Had pomaly zamieril k brehu. Z hrdla sa mu vydral nepríjemný sykot a z jedného oka vypadla slza bolesti. Mal pocit, akoby opäť strácal verného priateľa. Zarazene sklonil hlavu a pomohol Lucienovi dostať sa na pevnú zem.
„Ľúbim ťa,“ chcel, aby počula z jeho úst tie slová. Pre niekoho by to možno nebolo dôležité. On však vedel, že je to prvý a posledný krát čo niečo také vyslovil. Nečakal od nej žiadnu odpoveď. To nepovažoval za dôležité. Na malú chvíľu sa dotkol jej pier, aby sa ubezpečil, že celé jeho konanie má nejaký význam.
„Lucien, čo chceš urobiť ? Buď rozumný. Musíme sa vrátiť k Samuelovi a Freyale.“
Neodpovedal jej. Hľadel na jej tvár s posvätnou úctou. Potom pomaly vyliezol na breh. Chvíľu si pre seba mrmlal nejaké tiché slová. Bol pripravený podstúpiť tú najvyššiu obeť. „Saeles mortisae !“ zreval zo všetkých síl. Táto kliatba sa používala len veľmi zriedkavo. Nech ma smrť sprevádza, vyslovil len málokto. Z jeho tela vyšľahol červenkastý záblesk.. Lucien ostal ležať na zemi
„Lucien, nie !“ po lícach sa jej začali stekať slzy. Doplazila sa k nehybnému telu. Napriek tomu, že krvácal z mnohých rán, pritúlila sa k nemu.
Pred mnohými rokmi…
„Pane, nemyslím si, že je rozumné zaútočiť…“ hadie telo sa pomaly kĺzalo po kamenistej pôde. Qwer opatrne poskladal blanité krídla a bezpečne zložil „jazdca“ na pevnú zem. Na chvoste sa mu črtala krvavá ryha. Ledva premáhal nepríjemné kŕče.
„Odkedy máš strach ? Bojíš sa obyčajných vidieckych žien a mužov bez štipky mágie v tele ?“ posmešne poznamenal Salasder. V jeho očiach sa črtala temná túžba po mučení a zabíjaní. Nevinná tvár náhle odhalila všetku svoju moc. Had pomaly sklonil hlavu a nechal sa pohladiť po šupinatej koži.
„Nebojím sa o seba, ale o vás. Nemali by ste zbytočne plytvať silami,“ bledé prsty jemne poklopkali po jeho koži. Salasder si nasadil obludnú masku pozliepanú z hadích koží. Labužnícky si oblizol pery a druhou rukou náhodne ukázal na nejaký opustený dom. Qwer odovzdane ustúpil. Nemalo zmysel pokúšať sa ho odhovoriť od zbytočného vraždenia. Pomaly si premeriaval obyčajný domček obklopený malou záhradou. Sústredene sa zahľadel na dvere. Cítil, že sa za nimi skrýva život, ktorý by mal každú chvíľu vyhasnúť. Drevo puklo, hlboká prasklina pomaly lámala vstup do domu. Nejaká neznáma sila vytrhla dvere z pántov.
„Kto ste ?“ vyprskol nejaký hlas. Zazrel muža v strednom veku. V jednej ruke držal fajku a v druhej sa črtal mierne pokrivený klobúk. Za ním sa krčila nejaká zjazvená stará žena. Nemal však veľa času na dokončenie svojich otázok. Oči mu náhle potemneli a zjavil sa v nich nesústredený výraz. Z hrdla sa mu vydral priam neľudský výkrik. Zosypal sa k nohám svojej manželky.
„Algor, čo ti je ? Nie, to nie je možné,“ zvýskla zhrozene. Tvár jej zmáčali slzy bolesti. Zúfalo objala nehybné telo. Pod ňou sa náhle zjavila škaredá tvár, zem sa zavlnila a pohltila tých úbohých ľudí. Salader si vychutnával pohľad na bezmocnosť tých dvoch bytostí. Telom mu prúdila temná mágia, ktorá mu dodávala silu. Namiesto uspokojenia však pocítil zvláštnu prázdnotu. Ten pocit prenikal celou jeho bytosťou…
„Babka, dedko… kam ste zmizli ?“ z domu zaznel zachrípnutý hlas. Nejaké dievča odeté v otrhaných šatách pomaly opustilo bezpečie svojho domova. Hnedé oči sa rozšírili, keď zazreli pár kúskov šiat. Roztrhaný klobúk ležal na hromádke popola.
Zúfalo sa schúlila do klbka. Vedela, že sa už viac nedočká ich odpovede. Bolo jej jasné, kto spôsobil ju pripravil o rodinu. Poznala desivé chýri, ktoré poznamenali muža menom Salasder. Napriek tomu, že dokázal posunúť hranice mágie do dosiaľ nepoznaných obzorov, z akéhosi neznámeho dôvodu si vybíjal zlosť na nevinných ľuďoch.
„Vylez ty, netvor. Ja sa ťa nebojím,“ snažila sa premôcť záchvat plaču. Zúfalo klesla na zem, keď pocítila na chrbte dotyk nejakého kúzla. Niečo ju zvalilo na zem. Zazrela akési nepríjemne vyzerajúce popínavé rastliny. Silno sa jej omotali okolo rúk a nôh.
„Nemysli si, že som až taký odporný. Zlo môžem mať aj veľmi prívetivú tvár,“ ľahostajne odvetil Salasder. Pomaly si zložil masku a nenútene si sadol k nej. Prstom jej drsne zotrel z tváre slzy. Dotyk s jemnou ľudskou pokožkou mu priniesol zvláštne uspokojenie. Prvý raz sa so svojou obeťou takto pohrával. Nikdy predtým sa žiadnej ľudskej bytosti nedotkol. Vždy sa držal v ústraní, ďaleko od ostatných. Jeho pery nepocítili chuť pravého bozku.
„Si len obyčajný vrah. Nezáleží na tom ako vyzeráš,“ odvrkla pohŕdavo. Nedokázala zniesť blízkosť človeka, ktorý ju pripravil o jediných príbuzných. Zdesene sa mykla, keď sa pokúsil vyhrnúť jej šaty. Výsledkom však bolo len bolestivé stisnutie povrazov.
„Nikto sem nepríde, nebudú počuť tvoje tiché prosby…“ Salasder si vychutnával jej zdesenie. Nemienil sa jej dotýkať fyzickým spôsobom. Chcel však dosiahnuť, aby sa utápala v strachu a beznádeji. Ľahol si k nej a pokojne sa zahľadel na hviezdami pokryté nebo. Vzduch nadobúdal zvláštnu krvavú príchuť. Nechápal prečo, sa ho náhle zmocnili predtým nepoznané túžby.
„Čo chceš so mnou urobiť ?“ zašepkala zdesene. Keď sa Salasder na chvíľu odvrátil, podarilo sa jej vybrať z tajného vrecka na šatách nôž. Vždy ho nosila, kvôli obrane. Opatrne obtrela zviazanú ruku o ostrú čepeľ. Dúfala, že si nevšimne jej snahy o vyslobodenie. Takisto musela dávať pozor, aby si náhodu nezarezala do zápästia. Okrídlený had to videl, ale nechystal sa zasiahnuť. Chcel, aby si jeho pán uvedomil, že nie je rozumné zahrávať sa s nevinnými ľuďmi.
„Obetujem ťa tváram, ktoré nepoznajú žiaľ ani bolesť,“ sebavedome odvetil Salasder. Stále nevenoval pozornosť spútanému dievčaťu. Nechcel sa na ňu dívať, aby v ňom opäť nevyrástli tie nepríjemné pocity. Práve sa chystal vyriecť zaklínadlo, keď pocítil silné chvenie. Dievča ho rýchlo pritislo k zemi a pod krk mu priložilo dýku. Vnímal prerývaný dych tej drobnej bytosti. Akoby ho náhle zovrel anjel pomsty, pripravený vykonať spravodlivosť.
„Zabiješ ma ?“ posmešne sa spýtal Salasder. Ruku opatrne ovinul okolo jej pása. Jemná mágia prenikala do jej mysle.
„Nie, nie som taká podlá ako ty !“ sklonila sa bližšie k nemu silno ho udrela do hlavy. Potom prudko vstala a oprášila si šaty.
„Jadis sa stala jeho zarytou nepriateľkou… Niekoľko rokov proti sebe neľútostne bojovali. Viedli spolu nekonečné množstvo zápasov, ktoré boli pre oboch vysiľujúce. Pán jej navrhol dohodu, ktorá zmenila život v celej krajine. Vzdal sa Airontových tvárí, pod podmienkou, že sa stane jeho manželkou…Odvtedy ich už nikto nepoužil. Nenašiel sa mág, ktorý by dokázal skrotiť túto desivú moc,“ nespokojne poznamenal Qwer. Chýbal mu domov po boku Salasdera a Jadis. Už nemal možnosť sledovať ich večné hádky a nekonečné zmierovania…Žiadna iná žena nebola ochotná tráviť s ním čas.
Lucien rukou sčeril vodnú hladinu. Rozprávanie o Salasderovi ho poriadne vyviedlo z miery. Spomenul si na sny o mladom mužovi, ktorý sa rád zahrával s ostatnými živými bytosťami. Nechcel byť ako on. Z celej duše si želal potlačiť svoju temnú stránku do úzadia. Enedea si spokojne ľahla do jeho náručia. Šum vody a jemné pohyby hada v nej vzbudzovali únavu.
„Qwer, ja viem, čo musím urobiť, aby som v sebe potlačil zlé sily. Vylož ma na breh,“ odvetil pevným hlasom. Váhavo pohladil po vlasoch Enedeu. Nemienil padnúť do priepasti zla. Nechcel spôsobovať bolesť iným ľuďom.
Had pomaly zamieril k brehu. Z hrdla sa mu vydral nepríjemný sykot a z jedného oka vypadla slza bolesti. Mal pocit, akoby opäť strácal verného priateľa. Zarazene sklonil hlavu a pomohol Lucienovi dostať sa na pevnú zem.
„Ľúbim ťa,“ chcel, aby počula z jeho úst tie slová. Pre niekoho by to možno nebolo dôležité. On však vedel, že je to prvý a posledný krát čo niečo také vyslovil. Nečakal od nej žiadnu odpoveď. To nepovažoval za dôležité. Na malú chvíľu sa dotkol jej pier, aby sa ubezpečil, že celé jeho konanie má nejaký význam.
„Lucien, čo chceš urobiť ? Buď rozumný. Musíme sa vrátiť k Samuelovi a Freyale.“
Neodpovedal jej. Hľadel na jej tvár s posvätnou úctou. Potom pomaly vyliezol na breh. Chvíľu si pre seba mrmlal nejaké tiché slová. Bol pripravený podstúpiť tú najvyššiu obeť. „Saeles mortisae !“ zreval zo všetkých síl. Táto kliatba sa používala len veľmi zriedkavo. Nech ma smrť sprevádza, vyslovil len málokto. Z jeho tela vyšľahol červenkastý záblesk.. Lucien ostal ležať na zemi
„Lucien, nie !“ po lícach sa jej začali stekať slzy. Doplazila sa k nehybnému telu. Napriek tomu, že krvácal z mnohých rán, pritúlila sa k nemu.