Noc T. IV: 12. kapitola Helenin bozk

"Prosím vás, nedovoľte mu, aby ma ovládal, hnusí sa mi," dievča sa zúfalo roztriaslo. Napriek tomu, že ju Rob zložil na nosidlá, stále pociťovala veľký strach. Ruku si pritisla k ústam. Na podlahu dopadla nepríjemne pôsobiaca hmota.

"Rob, poďme už, niečo sa s ňou deje," vystrašene poznamenala Harriet. Rýchlo sa ponáhľala hore schodmi. Vo vzduchu sa opatrne vznášali nosidlá. Zelda sebou nepríjemne šklbla, trhane dýchala a celá sa triasla.

"Čo tam robíte ?" zhora sa ozval známy hlas. Profesor Blackwood ich už očakával v hornej časti učebne. Masku mal opäť natiahnutú a prísne si premeriaval svojich študentov. Netušil, že v učebni sa nachádzajú tajné dvere.

"Mali by ste ísť urýchlene varovať otca. So smrtihlavom sa niečo deje," zadychčane odvetil Rob. Nosidlá takmer vrazili do znepokojeného profesora. Ledva ich stihol zastaviť.

"Dávajte pozor, Riddle," pohŕdavo poznamenal Blackwood. Pomaly podišiel k zúboženému dievčaťu. Keď sa jej však pokúsil dotknúť, surovo mu zovrela ruku. Zanechala mu na nej nepríjemné škrabance. Prehovorila hlasom, ktorý dávno nepatril do sveta živých.

"Slečna, čo to má znamenať ?" vyprskol Blackwood. Pomaly si vymanil ruku z jej zovretia.

"Ja budem vládnuť...Dokážem si podmaniť všetky živé bytosti... Prišiel čas smrti všetkých, ktorý sa mi postavia do cesty," desivý smiech vyšiel z hrdla mladého dievčaťa. Akési tmavé záblesky svetla mierili rovno na nich.

"Nie, prestaň. Neposlúchaj Smrtihlava !" zdesene skríkla Harriet. Ledva stihla zaregistrovať nepríjemný záblesk svetla, ktorý jej preletel nad hlavou. Rob ju v poslednej chvíli strhol na zem. Zdesene sa schúlila do jeho náručia. Prežívala hrozný strach. Srdce jej divoko poskakovalo. Veci okolo nich sa rozbíjali a ťažké police sa triasli, akoby prišlo zemetrasenie. Kus lavice odletel na druhý koniec chodby. Profesor Blackwood ostal uväznený v druhej časti učebne. Oddeľovali ich ťažké police, ktoré sa mohli každú chvíľu úplne rozpadnúť.

"Ty môžeš pokojne odísť, hlúpe dievčisko, teba nepotrebujem. Chcem zničiť krv talizmanu," zaškriekal neľudský hlas. Drobná detská postavička sa zmenila na smrtiacu zbraň v rukách neľudského démona.

"Choď, Harriet. Nesmieš tu ostať," láskyplne ju pohladil po tvári a pomaly povolil zovretie. Nechcel, aby opäť kvôli nemu musela prežívať hrozné chvíle. Nemienil riskovať jej život. Takisto si však uvedomoval, že je to možno ďalšia krutá hra. Cítil ako ho objala ešte pevnejšie a pripravila si prútik.

"Nie, nesmieme sa rozdeliť. Nezabúdaj, že láska Smrtihlavovi ubližuje, nedokáže ju zniesť. S tebou som v bezpečí," pošepkala mu do ucha. Vtisla mu na pery vášnivý bozk, ktorý spôsobil v jeho tele príjemné pocity. V duši narástol akýsi silný pocit, ktorý sa pomaly šíril celou jeho bytosťou. Chce ostať s ním... Odpustila mu.... Už medzi nimi nie sú žiadne prekážky... Úplne sa odovzdal pocitom, ktoré ho predtým desili. Spomenul si ako mama vytvárala talizman, ktorý kedysi ochránil otca pred Smrtihlavom. On nemal takú moc, aby mohol prebudiť takúto silu. V hlave mu však skrsla zaujímavá myšlienka.

"Nedovolím vám, aby ste ma oslabili," posadnuté dievča náhle kleslo k zemi. Na tvári sa jej zjavil utrápený výraz. Hrozná bolesť Smrtihlava takmer ochromila.

"Expecto patronum," Rob prudko vstal a rýchlo mávol prútikom. Harriet ostala stáť za jeho chrbtom. Fascinovane sledovala červenkastú bytosť zloženú so svetelných lúčov. Rýchlo sa približovala k démonovi. Dievča náhle kleslo na zem. Smrtihlav v poslednej chvíli unikol pred nepríjemným stretom s patronusom.

"Lucy, nevidela si moju knihu s poznámkami ?" Mel sa márne prehrabovala v kufri. Potrebovala svoje poznámky k elixírom, ktoré spolu s Titusom začali vyrábať. Obaja sa snažili pomôcť Lee, všetkými možnými spôsobmi. Nervózne porozkladala na posteli všetky ostatné učebnice. Mala tam poznačených aj pár osobných myšlienok, o ktoré sa nechcela s nikým deliť.

"Nie, netuším kam sa podela," tmavovláska smutne zavrtela hlavou. Opatrne prevrátila ďalšiu stranu Denného Proroka. Na každom liste papiera nachádzala urážky, ktorými ľudia častovali Temného pána. Články plné strachu a obáv sa striedali s mnohými dohadmi.

Obávala sa hnevu Voldemorta, ale zároveň túžila potom, aby opäť spolu dobre vychádzali. Vedela, že sa snaží ju chrániť, desil ju však spôsob, ktorý to chcel dosiahnuť. Vrhla smutný pohľad na otcovu fotku. Dokážem ťa niekedy pochopiť , ocko ? Prečo nedokážeš dôverovať mame ? Čo ťa núti pochybovať o jej láske a oddanosti ? Nespokojne si oblizla pery. Preorientovala svoj pohľad na nočný stolík.

Portrét sa mierne zamračil, akoby dokázal čítať v mysli dcéry obávaného čarodejníka. Natiahol imaginárnu ruku k portrétu Helen. Lucy pomaly vstala a vzala do ruky prútik.

"Spojte sa," zaklínadlo použila v parselčine. Mel sa mierne strhla, keď začula tú tajuplnú reč. Krátke mávnutie prútika spôsobilo zlúčenie oboch fotiek. Voldemortova podobizeň pritom zostarla o pár rokov. Lucy sa spokojne usmiala, keď chytil za ruku Helen a postavil sa k nej. Ich telá sa k sebe pomaly priblížili. Mamina podobizeň jej spokojne zamávala. Otec sa naďalej mračil. Vzala novovytvorený rám a pomaly ho pritisla k sebe.

Patria k sebe. Nikto ich nesmie rozdeliť. Škoda, že nemôžem vziať do náručia malého Davida.

"Lucy, si v poriadku ?" znepokojene odvetila Mel. Nevšimla si, že jeden z rámov je prázdny.

"Áno, len som chcela niečo vyskúšať," rýchlo schovala fotografiu pod vankúš. Nechcela, aby niekto poznal otcovu pravú tvár. Rozhodla sa, že ju pozmení, aby sa nikto nedozvedel ako Voldemort teraz vyzerá. Nemienila mu spôsobiť problémy. Prútikom rýchlo zaclonila fotografiu tak, aby na otca s mamou videla len ona.

"Hľadáš toto, Weasleyová ?" ich spolubývajúca Sofia práve vošla do spálne. V rukách držala Meline poznámky. Obrátila pár strán a začala nahlas čítať :

"Som hrozne nervózna, vždy keď máme spolu pracovať. Namiesto toho, aby sme sa sústredili na elixír začnem túžiť po jeho dotykoch a chcem, aby... No teda Weasleyová, už mi je jasné, prečo si minulú noc niekam zmizla," pohŕdavo poznamenala Sofia.

"Okamžite mi to vráť !" prikázala jej Mel. Minulú noc s Titusom pracovala na jednom zaujímavom projekte.

"Nemusíš mať strach, všetci už vedia o tvojich nočných potulkách," posmešne odvetila Sofia. Dotyk nejakej ruky ju prudko zrazil k zemi. Mel zúrivo stisla jej krk. Druhou rukou zovrela dlhé vlasy a poriadne ich potiahla. Mala už dosť podpichovania zo strany Chrabromilčanov. Dokázala zniesť všelijaké prezývky, ktoré večne omieľali, Sofia však prekročila všetky prípustné hranice.

"Nikto sa mi nebude posmievať. Donútim ťa rešpektovať ma, ty potvora !"

"Nie, nechaj ju," Lucy sa márne pokúsila udržať svoju kamarátku. Dovnútra vošla nejaká bacuľatá prváčka. Pohotovo pribehla k nim a pomohla Lucy zabrániť tomu, aby došlo k najhoršiemu. S veľkou námahou odtiahli Mel k posteli.

Kvapky skrytej bolesti pomaly dopadali na jej plecia. Za iných okolností by si vychutnávala kúpeľ, ktorý jej pripravili domáci škriatkovia. To však nebolo možné. Nevnímala slastnú vôňu liečivých byliniek, ktoré blahodárne pôsobili na jej telo. Prstami opäť prechádzala po napnutej tvári.

Neurobím to. Niečo také predsa nie je možné. To určite nemyslí vážne. Musí existovať aj iný spôsob... Zamyslene prešla po nie veľmi vábne pôsobiacom čele.

"Nenávidím ťa, Severus !" skríkla nahlas. Vedela, že ju nikto nemôže počuť. Do jeho osobných komnát málokedy zavítal nejaký živý tvor. Ešte aj škriatkovia veľmi rýchlo dokončili svoju prácu a neodvážili sa pohnúť ani s jednou vecou, ktorá mu patrila. Bola rada, že Titus za ňou mohol kedykoľvek prísť. Necítila sa natoľko izolovaná od ostatného sveta. Žiaci na Rokforte však nesmeli poznať jej pravé meno. Všetci si mysleli, že je to jeho priateľka. To ju desilo oveľa viac.

Znepokojene zastavila kohútik. Vaňa bola už takmer plná. Hrozilo, že voda začne vytekať na zem. Neprekážalo jej to. Všetko náhle strácalo zmysel, keď si uvedomovala, že musí zaplatiť vysokú cenu za možnosť opäť žiť normálny život.

Nebadane siahla po čistom obväze. Pevná látka jemne zahalila podráždenú tvár. Cítila sa oveľa bezpečnejšie, keď ju mala zakrytú . Nechcela zbytočne jatriť staré rany. Pomaly vstala a natiahla sa za uterákom.

"Lee, poď sem," začula zachrípnutý hlas. Zvuk rozbíjajúceho sa skla ju prinútil urýchlene opustiť kúpeľnu. Spod mokrého uteráka stále kvapkala voda.

Jej nedobrovoľný spoločník bol hrozne špinavý a neupravený. Tvár mal skrivenú do bolestnej grimasy a pridržiaval si zranenú ruku. Malátne sa opieral o stôl. Pred malou chvíľou ho Potterová a Riddle dostali von z učebne. Nechcel však, aby ho odprevadili do nemocničného krídla. Teraz to však začínal trpko ľutovať.

"Podaj mi ten červený flakón, ktorý som včera odložil do kufra," požiadal ju roztrasene. Hlava sa mu krútila a ledva sa vládal udržať na nohách. Tentoraz bol vďačný, že ostala v jeho izbách. Nechcel, aby ho niekto iný videl v stave totálnej slabosti.

Lee šikovne otvorila skriňu a vybrala z nej akúsi sivastú fľašku so žltou tekutinou. Pomaly odzátkovala úzky flakón.

"Čo sa stalo, Severus ?" opatrne mu podala elixír. Sledovala ako odtiahol potrhané kusy látky, na ktorých sa skvela zaschnutá krv. Roztrasene naniesol trochu elixíru na postihnuté miesto. Pár škrabancov sa za okamih zmenilo na škaredo vyzerajúce rany. Smrtihlav bol až príliš silný a nebezpečný. Náhle pocítil silnú nevoľnosť, zošmykol sa zo stoličky a spadol na zem.

"Nemôžeš ostať v takomto stave. Musím zavolať pomoc !" zdesene vyhŕkla Lee.

Voldemort pomaly vykročil po chodníku vedúcom k neprístupne pôsobiacej budove, v ktorej sa mal stretnúť zo zástupcami upírov a vlkolakov. Chladný večer pomaly rozprestieral svoj temný rubáš nad všetkými obydliami.

Na strome bola zavesené nejaké rozkladajúce sa telo. Kúsky látky opadávali na zem ako zvädnuté lístie. Výraz plný bolesti zvýrazňoval nepriateľskú atmosféru tej pochmúrnej stavby. Krčma u troch dementorov bola nezmapovateľná ako väčšina miest, v ktorých sa udržiavali ľudia pochybnej povesti. Vietor sa pohrával s vývesným štítom v tvare špicatého čarodejníckeho klobúka. Tichý škripot topánok mu pripomenul, že má so sebou spoločnosť.

"Nebojte sssa môj pane, budem dávať pozor," pokojne zasyčal Negas. Temný pán ho požiadal, aby ostal vonku a podrobne si prezrel celé okolie.

"Voldemort, naozaj je nutné, aby sme tam šli s tebou ?" zadychčane sa spýtala Helen. Práve absolvovala premiestňovanie a takisto aj poriadne únavný pochod na vrchol strmého kopca. Malý David nahlas zazíval a zmenil polohu tak, aby sa mu pohodlne ležalo v maminom náručí. Nechápal, prečo je ocko taký nahnevaný. Nervózne zovrel v ruke drobnú hračku.

"Neboj sa. Nedopustím, aby ťa niekto ohrozoval," sebavedome odvetil Voldemort. Vedel, že jeho manželku budú všetci rešpektovať. Nikto sa nechcel znepáčiť najmocnejšiemu čarodejníkovi. Pomaly podišiel k dverám a prudko ich otvoril. Vzduch bol presýtený pachom spáleného jedla. Pomaly vstúpila dovnútra. Pre istotu sa držala čo najbližšie pri svojom manželovi.

Štrngnutie pohárov bolo jediným zvukom, ktorý sa jej podarilo zachytiť. Hostia sa pomaly presúvali do zadnej miestnosti. Voldemort zamieril k stolu, za ktorým sedeli traja muži.

"Dobrý deň, môj pane," Grayback úslužne kývol hlavou a prisunul k stolu dve stoličky. Pohľadom sa vpíjal do dieťaťa, ktoré niesla na rukách manželka Temného pána. Podvedome si oblizol suché pery.

"Toto je Addan Simons, dalo by sa povedať, že ma zastupuje pokiaľ je to nutné," chudý muž zdvorilo pozdravil a opäť sa začal venovať písaniu nejakého dlhého listu.

"Som rád, že vás spoznávam," posmešne poznamenal zastretý hlas cudzinca, ktorý bol obrátený k zahmlenému oknu. Helen prudko zastala, keď si uvedomila, že tú tvár už dávno pozná. Bol to Tarletus, upír, ktorého stretla v Azkabane.

Temný pán rýchlo vytiahol prútik. Tupý hrot mieril rovno na miesto, kde by sa malo nachádzať srdce. Tarletus zo seba viac nevydal ani hláska. Nervózne sledoval vzpriamený prútik. Nebál a smrtiacej kliatby, vedel však, že Temný pán si dokáže nájsť spôsob ako mu ublížiť.

"Nebudem mať s tebou zľutovanie, mizerný upír," zlovestne poznamenal Voldemort.

"Ja nemám strach zo smrti na rozdiel od teba," posmešne poznamenal Tarletus. Páčilo sa mu privádzať toho muža do zúrivosť. Nemal strach z večnej tmy. Bol jej tichým poslom. Občas chcel, aby sa jeho duša vrátila späť. Nebol si istý tým, že naozaj túži po živote krvilačnej príšery. Stále mu ostával čas na rozmyslenie. Prchavá nádej, že sa možno dočká nejakej priaznivej zmeny. Ľudská časť jeho bytosti naďalej odpočívala pod fasádou chladnokrvného upíra.

"Môj pane, myslím si, že nie je vhodné, aby sme sa na seba útočili. Ministerstvo čaká na chvíľu, keď sa proti sebe postavíme," zmierlivo poznamenal Greyback.

Červené oči vrhli znepokojený pohľad na Tarletusa. Čítal v jeho očiach nachádzal len vzdor. Neochotne klesol na stoličku a pokynul Helen, aby si tiež sadla.

"Potrebujeme získať viac spojencov... " ledva vnímal Greybackov hlas. Rukou pomaly poklopával po stole a prezeral si Helen. Vyzeralo to, akoby ju chcel vyzliecť očami. Sledoval ako dieťa v jej náručí otvorilo oči. Zelené oči sa obrátili k Tarletusovi. David vycítil matkinu nervozitu. Helen ledva dokázala vnímať dianie okolo seba. Prítomnosť Tarletusa v nej vyvolala nepríjemné spomienky.... Ponárala sa do hlbín spomienok na Azkaban. Pevnosť plnú bolesti a strachu.

"Tvoje decko, je mŕtve. Už ho nikdy neuvidíš ?" počula krik nejakej ženy z vedľajšej cely.

"Nechcel ho ani vlastný otec. Už na teba dávno zabudol, však ?" desivo vyzerajúca postava sa pomaly zavesila na mreže. Mastné vlasy jej padali do zúboženej tváre. Jej výsmech bolel viac než hocijaký iný psychický nátlak, ktorému musela čeliť.

"Nie, to nie je pravda," vyprskla vysilene. Ležala na dlážke odetá do rozpadávajúceho sa habitu. Zdesene si priložila ruku k bruchu. Upokojila sa až, keď zacítila pohyb dieťaťa. Na lícach sa jej skveli zaschnuté slzy. Bola hladná a smädná, nikto sa však neunúval zabezpečiť jej čerstvú vodu. Znechutene sa zahľadela na dno hlinenej misky, v ktorej sa nachádzalo len pár kvapiek životodarnej tekutiny. Bolo pre ňu ťažké zvyknúť si na také hrozné podmienky.

"Nemusíš sa ma báť, nechcem ti ublížiť," prihovoril sa jej nejaký chladný hlas. Helen vnímala odozvy akejsi zvláštnej energie. Vedela, že upír má istú moc, ktorá dokáže človeka zbaviť zábran. Nemienila však tomu podľahnúť. Dotyk mrazivej ruky ju pomaly zdvihol zo zeme.

"Nepočúvaj ho maličká, Tarletus rád vraždí ženy, s ktorými spáva," väzenkyňa sa posmešne uškrnula. Niečo ju však zdvihlo a vymrštilo do vzduchu. Prudký náraz o mreže jej rozbil hlavu. Oči vyleteli z jamôk a ústa rozšírené do nepríjemného úsmevu ostali mŕtve a vyprahnuté.

"Stále mu budeš verná, aj keď už o teba nestojí ?" priateľsky poznamenal Tarletus. Sadol si k Helen a jemne prešiel rukou po jej chrbte. Páčilo sa mu, že vzdoruje. Život vo väzení bol oveľa znesiteľnejší, keď mal možnosť prizerať sa ako odsúdená trpí.

"Zmizni, nechaj ma konečne na pokoji," vyhŕkla Helen. Rukou si prešla po temnom znamení. Pálilo ju vždy, keď mal Voldemort zlú náladu. Vedela, že je to akýsi zlovestný signál jeho prítomnosti... Želala si byť pri ňom. On jej poskytoval aspoň istotu, že ju nikto nebude urážať a ponižovať.

"Ty neurčuješ pravidlá, malá smrťožrútka," pocítila jeho dych na krku. Zdesene ho udrela po tvári. Nechcela, aby sa k nej približoval. Nedokázala to zniesť.

"Môžem ti pomôcť sa odtiaľto dostať, pokiaľ budeš rozumná..." provokoval ju. Zaujímalo ho či sa nechá zlákať falošnými návrhmi. Tušil, že je na pokraji svojich síl. Na malú chvíľu sa obrátil k mrežiam, aby sa mohol napiť krvi mŕtvej ženy z vedľajšej cely. Hladná šelma v jeho vnútri túžila po uspokojení. Počula výkriky plné bolesti. Upírske tesáky sa zahryzli do odchádzajúceho tela obete.

Helen znechutene privrela oči. Nechcela sa na to dívať. Sladkastý pach krvi však prenikol cez akúkoľvek obranu.

"Nebudeš odmietať všetko, čo ti môžem poskytnúť," zavrčal Tarletus a prudko ňou zatriasol. Nezaujímalo ho, že ju to bolí a spôsobuje jej to nevoľnosť. Chcel sa pomstiť ďalšej žene, ktorá sa rozhodla odmietnuť ho.

Cítila ako jej niekto pod stolom znepokojene zovrel ruku. Vnímala hrejivý dotyk dlhých prstov. Voldemortovo pohladenie ju vrátilo späť do reality.

Unavene sa oprela o stoličku. Malý David medzitým opäť zaspal. Ledva vnímala hlasnú hudbu plnú melancholických tónov. Pôsobivo vyzerajúci hostinský zúrivo drhol vyblednutý pult. Zahalení hostia pomaly zapĺňali celú miestnosť.

Zmes rôznych hlasov len s ťažkosťou prenikala do jej mysle. Všetci si udržiavali odstup od ich stola. Voldemort mal opäť na tvári natiahnutú smrťožrútsku masku.

"Kto ti to urobil ?" hneď si všimol nepríjemne vyzerajúcu modrinu na jej tvári Znepokojene ju k sebe pritiahol. Len pred malou chvíľou sa vrátil z nemocničného krídla. Otec bol stále v zlom stave a dosiaľ sa neprebral. Bola to dobrá výhovorka, aby sa mohli stratiť z očí verejnosti. Titus rýchlo zaklapol knihu s názvom Jedy najmocnejšie.

"To nič nie je. Len som ja... chcela by som byť s tebou," vyjachtala Mel. Opatrne objala Titusa. Pobozkala ho spôsobom, ktorý sa mu vôbec nepozdával.

"Mel, ja si nemyslím, že je to dobrý nápad," odvetil zadychčane, keď sa jej ruky pokúsili povoliť mu habit. Obával sa, že niekto vojde dovnútra. Nerád by to vysvetľoval rozzúrenej knihovníčke. Úplne stratil hlavu, keď ho pritisla k pultu z knihami. Naďalej ho bozkávala a nedopriala mu ani chvíľku oddychu. Vášnivé dotyky pomaly prebúdzali jeho telo. Nedokázal sa tomu ubrániť.

"Snape, Weasleyová, čo si to dovoľujete ?" vyprskol nejaký hlas. Keď sa obrátili ocitli sa zoči – voči nahnevanej profesorke Lupinovej. Skláňala sa nad nimi. Obočie sa jej stiahlo to prísnej čiary a fialové vlasy nadobudli ohnivú farbu, nos sa mierne predĺžil.

"To nie je vaša starosť !" zúrivo odsekla Mel. Rýchlo zdvihla zo zeme svoj habit.

"Pani profesorka, veď sme nič..." vyhováral sa Titus. Pomaly zdvíhal spadnuté knihy zo zeme.

"Strhávam Chrambromilu 20 bodov a Slizolinu tiež. Vy sa láskavo spamätajte slečna Weasleyová," Lupinová sa ako vždy nenechala vyviesť z miery.

O niekoľko dní...

"Sadnite si k slečne Bulstrodovej. Nemienim tolerovať, aby ste na mojej hodine nedávali pozor, Riddle," podráždene poznamenala profesorka Lupinová. Prihrnula sa k ich lavici, keď začula ako sa chlapci o niečom zhovárajú.

Bott rýchlo sklopil zrak. Opäť sa uňho prejavil sklon k sebaovládaniu, ktorý jeho priateľom očividne chýbal.

"V poriadku, pani profesorka," pohŕdavo odsekol Rob. Pohľadom jasne dával najavo svoju neochotu. Začínal tušiť, čo bude nasledovať, keď sa nechá vyprovokovať. Pomaly podišiel k prednej lavici a čo najtichšie si sadol. Nemienil opäť vzbudzovať jej pozornosť.

"Bude lepšie, keď si všetci zapamätáte, že na tejto hodine musíte byť maximálne sústredení. Je dôležité, aby ste sa dokázali brániť proti mocným démonom, ktorý sa v poslednom čase objavujú v našom svete," Lupinová pomaly prechádzala okolo lavíc. Bolo jej jasné, že Riddle nepotrebuje ochranu. Vedela, že jeho otec spolupracuje so Smrtihlavom. V mysli sa jej zjavil zahmlený obraz mŕtveho syna. Zabil si ho zo žiarlivosti. Raz za to budeš musieť pykať. Vrhla znepokojený pohľad na chlapca, ktorého nenávidela z celej duše.

"David, kam si schoval fľašu ?" Helen sa márne snažila nájsť mlieko, ktoré mu pred chvíľou pripravila. Len čo sa obrátila záhadne sa niekam vyparilo. Maličký sa trochu zavrtel v postieľke. Na tvári sa mu mihol výraz čírej nevinnosti. Drobná ručička pomaly zovrela hrkálku. Keby šlo o nejaké iné dieťa, Helen by nemala pochybnosti. Voldemortov syn však bol schopný poriadne ju vyviesť z miery.

"Keď nie si hladný, tak sa môžem pokojne vrátiť do kuchyne," pokojne odvetila Helen. Manžel ju zaviedol do jedného zo svojich vidieckych domov. Už takmer týždeň bola odkázaná na svoje kuchárske umenie. Voldemort ju totiž nepustil bez dozoru ani do obchodu. Nechcel, aby sa priveľmi ukazovali. Obrátila sa mu chrbtom a pomaly zamierila na chodbu. Bosé nohy sa jemne dotýkali dlážky. Mala na sebe oblečenú len obyčajnú dlhú čiernu košeľu. Rukávy si vysúkala, aby jej neprekážali pri práci. Našťastie vedela použiť mágiu, muklovský spôsob varenia jej nikdy neprirástol k srdcu.

Detská fľaša sa pomaly vzniesla do vzduchu a postavila sa jej do cesty. Malý David si rýchlo rozmyslel svoje konanie. Helen ju pomaly uchopila do rúk. Začula nepríjemné puknutie. Voldemort asi obišiel ochranné kúzla, aby sa mohol primiestniť. Začula nepríjemné zasyčanie. Telo veľkého zeleného hada pomaly kleslo na dlážku. Nenútene sa plazil k Helen. Temný pán si pomaly zložil kapucňu.

"Bol tu niekto počas mojej neprítomnosti ?" zasyčal nervózne. Na jeho tvári sa odrážal hnev. Oči mu zažiarili vražedným ohňom. Pristúpil bližšie k nej s varovne zdvihnutým prútikom.

Helen zdesene ustúpila. Silnejšie v rukách zovrela detskú fľašu. Z tváre sa jej vytratili aj posledné zvyšky farby. Podvedome sa obávala trestu. V očiach milovanej bytosti opäť pocítila vplyv Smrtihlava. Tentoraz to však bolo iné ako zvyčajne. Oveľa desivejšie. Vedela, že ju chce zabiť viac než kedykoľvek predtým.

"Prosím ťa, nepočúvaj Smrtihlava, nech ti tvrdí čokoľvek nie je to pravda. Chce nás rozdeliť," zdesene odvetila Helen. Zúfalo sa pritisla k stene. Nebola pripravená čeliť jeho útokom. Bolo jej jasné, že vie o Tarletusovej návšteve. Nemalo cenu zapierať.

"Povedal som ti, že sem nesmie nikto vstúpiť. Opäť ma chceš dohnať k zúfalým činom. Mrzí ma to, Helen, ale budem ti musieť ukázať, kde je tvoje miesto, CRUCIO," zavrčal podráždene. Z jeho prútika neochotne vyšlo zaklínadlo. Detská fľaša pomaly dopadla na zem. Zakotúľala sa do tmavého kúta a ostala nehybne ležať. Mlieko vytvorilo tenkú bielu čiaru na nepoškvrnenej podlahe.

"Voldemort, nie !" zúfalo skríkla Helen. Celým telom prešiel záchvev bolesti. Počas pádu sa košeľa trochu vyhrnula. Liečivá energia ju tentoraz nezachránila. Mykala sa ako bábka zavesená na šnúrkach. Celý čas sa dívala do jeho očí, akoby ho chcela ubezpečiť, že sa veľmi mýli. Bolestne zaryla nechty do podlahy.

"Ak by sa ťa ten mizerný upír dotkol, oboch by som vás bez milosti zabil," neľútostne vyhlásil Voldemort. Nedokázal však pocítiť žiadne uspokojenie. Mal pocit, akoby mu srdce zovrela ľadová ruka. Napriek tomu však znásobil účinky kliatby. Chcel ju potrestať ako radového smrťožrúta. Nemienil však poškodiť jej myseľ a telo. Niečo také by sa mu neskôr vypomstilo. Helen pomaly upadla do bezvedomia. Nedokázala dlhšie znášať následky mučenia. Pociťovala strašnú bolesť a beznádej. Nechcela, aby jej takýmto spôsobom ubližovať ten, s ktorým navždy spojila svoj život.

"Helen, počuješ ma ?" opýtal sa Voldemort. Začínal mať obavy, či nekonal unáhlene. Znepokojene sklopil z ruky prútik a sklonil sa k nej. Srdce začalo biť rýchlejšie. Uvedomovala si, že Smrtihlav chce opustiť telo svojho "hostiteľa." Nemohla však nič urobiť, aby Voldemorta varovala. Nedokázala sa dlho udržať pri vedomí.

"Napriek všetkému sa jej nedokážeš vzdať. Úbohý smrteľník si rovnaký ako tí, ktorými tak urputne pohŕdaš. Nedokážem už viac znášať blízkosť duše, ktorá prahne po Heleninej láske. Prišiel čas navždy umlčať tvoj Talizman. Mám ťa vo svojich rukách, Tom. Budeš musieť zničiť poslednú prekážku, ktorá ma delí od získania absolútnej moci," Voldemort zdesene sledoval ako Smrtihlav použil jeho ruku, aby opäť zdvihol prútik. Striasol sa pri vyslovení toho mena. Pochopil, že urobil chybu, keď sa nechal zlákať falošnými sľubmi. Už viac nebol pánom, ale otrokom plniacim vôľu démona.

Temný pán sa mierne zapotácal. Mal pocit, akoby niečo živé unikalo z jeho tela. Posledné putá pomaly pretrhával ten neľútostný démon. Cítil sa slabý, akoby ho niekto poriadne zmlátil. Ledva udržal v rukách prútik. Videl nejakú odporne zapáchajúcu masu, ktorá sa pomaly sformovala do obludnej ľudskej postavy. Smrtihlav už nemal dôvod zakrývať svoju pravú tvár. Desivé tesáky zovreli telo ležiace na zemi. Voldemort videl ako jej nešetrne otočil hlavu.

"Týmto bozkom ťa vyzývam, Talizman," démon sklonil hlavu a drsne sa dotkol jej pier.