Prekl. mágII: 8. kap. Mŕtve oči, chrám bolesti

"Neopúšťaj ma. Nemôžeš ma tu nechať samú. Prosím ťa, nie !" skríkla zúfalo. Nedokázala slovami vyjadriť svoje city, nemala na to dostatok odvahy. Bola ochotná priniesť akúkoľvek obeť, sa mŕtve oči opäť otvorili. Bozkávala ho všade, kam dosiahla. Keď opäť pocítila teplo vychádzajúce z jeho pier zmocnila sa jej radosť. Zaregistrovala slabý tlkot srdca. Neveriacky pritisla ucho k jeho hrudi.

"Bude v poriadku, Qwer. Len zaspal," odvetila prerývaným hlasom.

Had priložil svoju hlavu k Lucienovej tvári. Zacítil ničivú enegriu, ktorá mu takmer vyrazila dych. Mal pocit, akoby vnímal Salasderovu moc. Začínal tušiť, čo znamenali posledné slová, ktoré jeho pán vyriekol pred svojou smrťou : "Ja umieram priateľ môj, ale moc môjho rodu ostane v rukách mojich potomkov."

Málokto vedel, že zomrel ako obyčajný človek bez akýchkoľvek výnimočných schopností. Svoju čarodejnú moc vložil do Qwerovej mysle bez toho, aby o tom okrídlený had vedel. Keď však Lucien vyslovil tú kliatbu, niečo z jeho tela sa uvoľnilo. Qwer začínal tušiť, že Lucienov život bude vykúpený mnohými stratami.

"Máš pravdu, Enedea. Malo to byť saeles mortisaela. Prekliaty mág zrejme vynechal poslednú slabiku zaklínadla," udivene poznamenal Qwer. Zaujímalo ho, čo sa stane, keď sa chlapec preberie.

"Musím ťa varovať moja milá. On už nebude taký ako predtým," znepokojene vyjachtal Qwer. Bolo mu jasné, že sa veľa vecí zmení. Rýchlo rozprestrel svoje krídla.

"Vylez späť na môj chrbát. Bude lepšie, keď sa vrátiš k svojej rodine. Lucien ťa už viac nepotrebuje," smutne zasyčal Qwer.

"Nie, on ma ľúbi. Nenechám ho tu," podráždene vyhŕkla Enedea. Spokojne ho hladkala a snažila sa dostať jeho telo do pohodlnej polohy.

"Poslúchni ma dieťa, si ešte príliš mladá, aby si poznala tento svet. Dôveruj mi, prosím ťa," márne sa ju snažil presvedčiť. Za iných okolností by im poprial veľa šťastia. Veľmi dobre vedel, kam budú smerovať Lucienove kroky...Mladý mág sa práve pohol. Láskavé oči sa zmenili na nepoznanie. Rozhorel sa v nich temný oheň, pripravený zabíjať.

"Nemusíš mať obavy Qwer, mojej sestičke sa nič nestane. Pokojne nás tu môžeš nechať, zajtra ráno sa však musíš vrátiť," prikázal mu Lucien. Vôbec sa mu nepáčilo, že ju tak nazval. Už dávno ju totiž prestal považovať za skutočnú príbuznú. Qwer sa pomaly odlepil od zeme. Nechcel odísť, nemal šancu vysvetiť jej, akú úlohu bude hrať v živote jeho nového pána. Vedel však, že by ho kruto potrestal.

Poznal silu Salasderovej moci.

"Si v poriadku, Lucien ?" nespokojne poznamenala Enedea.

"Áno, cítim sa skvele a mienim to aj dokázať," bezstarostne odvetil Lucien. Spokojne ju vzal do náručia. Sila sa mu vracala veľmi rýchlo. Bolesť vystriedalo vzrušenie. Opatrne ju bozkával, akoby v sebe chcel nájsť trochu nehy. Jeho srdce sa však vôbec neozvalo.

Dotýkal sa jej len mechanicky, akoby bol strojom bez akýchkoľvek citov. Nedočkavo rozopol šaty a odhodil ich na bok. Schmatol ju za ruky. Znepokojene sykla od bolesti, keď ich pevne pridržal za hlavou.

"Lucien, toto nie je vhodné miesto...ja... takto nie..." Enedea vycítila, že niečo nie je v poriadku. Nepáčil sa mu spôsob akým s ňou zaobchádzal.

"Nemáš na výber, hlupaňa. Si len moja úbohá hračka, ktorú môžem pokojne zabiť, ak ma omrzí," spokojne sledoval ako sa jej oči rozšírili od hrôzy. Enedea sa pokúšala kričať, bolo to však zbytočné.

Lucien použil kúzlo, ktoré zoslabilo jej hlas. Jedine on počul tiché prosby, ktoré sa jej drali z úst. Vychutnával si spojenie ich bytostí, bez ohľadu na to akékoľvek city. Pociťoval len živočísnu túžbu, ktorú chcel čo najskôr naplniť.

"Ty nie si, Lucien...nepoznám ťa," zdesene opakovala Enedea. Po čase sa úplne prestala brániť. Vedela, že to nemá žiadny zmysel. Jej srdce krvácalo a láska pomaly nadobúdala iný rozmer. Chcela zomrieť. Želala si, aby už nikdy nemusela otvoriť oči. Ostala ležať na zemi celkom bez pohnutia, aj keď Lucien konečne vstal.

"Netvár sa ako nejaká obeť. Viem veľmi dobre, že sa ti to páčilo. Nemusíš však mať obavy. Niečo také sa už viac nebude opakovať. Tvoj Lucien zomrel. Ostáva len Prekliaty mág," prázdne srdce zo seba opäť nevydalo žiaden cit. Chladne si prezeral jej telo. Potom sa náhle rozplynul, akoby tam nikdy predtým nestál.

"Prečo ?" hlesla Enedea. Pomaly rozhýbala roztrasené nohy a rýchlo si obliekla šaty. Nedokázala premýšľať, ako zhypnotizovaná sa rozbehla smerom k vode. Klzké kamene tlačili na jej bosé nohy. Šaty pomaly nasiakli, nemienila však zastať. Ponáhľala sa ho hlbín, ktoré ju volali. Ponorila sa do tajomnej ríše ticha. Niečo ju silno zovrelo a nútilo plávať. Nohy a ruky ovládlo nejaké kúzlo. Márne sa pokúsila brániť. Cítila ako pomaly smeruje k hladine. Keď opäť plnými dúškami vdýchla vzduch, zazrela na brehu Qwera a Lucienových rodičov.

"Nechajte ma, zmiznite !" kričala rozčúlene. Videla ako Samuel nenápadne pohybuje perami. Nemohla však zvdorovať mocným kúzlam. Len čo vyliezla z vody, zúfalo klesla do Freyalinho náručia. Černokňažníčka ju pomaly osušila pomocou kúzla.

"Dievčatko, čo to stváraš ? " pevne k sebe pritisla trasúcu sa Enedeu.

"Ja už viac nevládzem. Lucien sa ku mne správať ako k nejakej veci na jedno použitie..." zaplavili ju milosrdné mdloby. Ponorila sa do ťažkých snov o divokých vlnách a smejúcich sa deťoch.

"Samuel, musíme sa okamžite vrátiť domov. Enedea potrebuje našu pomoc. S našim synom si to vybavíme neskôr," podráždene odvetila Freyala.

"Prosím, nedotýkajte sa ma !" nepríjemný výkrik sa vydral z jej úst. Od tej chvíle sa už s Lucienom nikdy nestretla. Nedokázala k nemu viac pocítiť lásku. Ich vzťah však neostal bez následkov. Na svet prišlo dieťa bez matky a otca. Malý chlapček menom Seil. Enedea nikdy nemala možnosť uvidieť jeho milú detskú tváričku.Smrť si vzala telo, zoslabnuté po útokoch ostatných mágov, ktorí nemienili dopustiť, aby na svet prišiel další potomok z línie Salasdera.

Freyala a Samuel sa rozhodli, že budú malého vychovávať a dať mu všetku lásku, ktorej sú schopní.

Lucien sa stal mágom, ktorý nepoznal zľutovanie. Jeho činy privádzali do zúfalstva celú Krajinu hmiel. Bol večnou legendou, zabíjajúcim prízrakom, ohrozujúcim všetkých mágov.

Koniec