Darklady | SM: 2. kapitola Chlapec bez mena

"Neviete kam sa podelo čisté muklovské oblečenie ? Už celé hodiny hľadám niečo vhodné na rande so Sandy," po schodoch zišiel chlapec, odetý v modrom župane. Volal sa Issac Lestrange. Bol identickou kópiou svojho brata. Obaja sa narodili v ten istý deň z jednoduchého dôvodu. Bolito dvojčatá.Ich povahové črty, však boli úplne iné. Kým Jason vyhľadával tichý kútik na čítanie kníh, Issac trávil väčšinu času s dievčatami. Matka mu vymyslela prezývku Lovec.

"Všetko je v pračke, budeš musieť počkať," pokúsila sa vymazať zo svojho hlasu podráždenosť. Stále bola nervózna kvôli medailónu, ktorý dostala od nejakého neznámeho vydierača. Nechcela ohroziť celú svoju rodinu. Vedela, že zločin, ktorý spáchala v minulosti zasahuje do jej života. Nemienila dopustiť, aby niekto odhalil jej pravú totožnosť. Už niekoľko rokov používala meno Gloria Lestrangeová. Vydala sa za muža, ktorý pochádzal z tej rodiny. Príbuzní ho však naďalej odmietali. Narodil sa ako mukel, a preto ho považovali za menejcenného. Minulosť ostávala uzavretá v myšlienkach mladej ženy. Spolu so svojimi deťmi žila na statku Riddlovcov. Nebolo vôbec ťažké odkúpiť tú nehnuteľnosť. Majiteľ okamžite súhlasil s predajom domu, v ktorom aj tak nechcel bývať. Schátralá stavbu dala okamžite do poriadku pomocou rôznych kúzel. Dom si zachoval svoju nevľúdnu tvár, ale ona sa tam cítila bezpečne. Nikto by ju predsa nehľadal na mieste, ktoré by mala nenávidieť. Všetci obyvatelia ich považovali za bláznov a vyhýbali sa im. Nikto nepovažoval za dobrý nápad bývať v dome, kde sa stali záhadné vraždy.

"To snáď nie je možné," podráždene odvetil Issac. Pohodlne sa oprel o zábradlie.

"Mami, mohla by si s tým niečo urobiť ? " vystrúhal na tvári prosebný výraz. Ľutoval, že nie je plnoletý a nemôže si s tým poradiť sám.

"Nie, to nepôjde. O svoje veci sa musíš postarať. Kúzla nevyriešia všetky problémy," nemienila mu vôbec uľahčovať situáciu.

Môj medailón. Ako sa sem mohol dostať ? Skúmavo pozoroval dievča, ktoré sa dohadovalo s obchodníkom. Potreboval získať ten šperk. Možno by mu pomohol pochopiťdôvod jeho návratu do sveta ľudí. Práve preto nemienil dopustiť, aby sa dostal do rúk nemilosrdného obchodníka.

"Nemali by ste klamať, Borgin. Pravý Slizolinov medailón má v dnešnom svete obrovskú hodnotu. Za ten šperk by od vás mohla žiadať celý obchod," posmešne poznamenalmladý chlapec. Nemienil dovoliť, aby opäť lacno získal jeho osobný majetok.

"Vy ste len tulák. Nemáte ukončenú ani poriadnu školu. Radím vám, aby ste si radšej našli inú zábavu," podráždene vyprskol Borgin. Ruky sa mu chveli od potláčanej zlosti. Mal chuť ho okamžite vyhodiť z obchodu. Nemohol si však dovoliť žiadny škandál.

"Ja nemám zmysel pre humor. Môžem vás ubezpečiť, že v škole som strávil viac času, ako vy. Možno by vám nezaškodila malá skúška," bez váhania vzal medailón do rúk. Chvíľu sa pohrával so šperkom, ktorý tak dôverne poznal. Kedysi v sebe skrýval časť jeho duše. Podľa všetkého mal byť už dávno zničený. Napriek tomu cítil, že je to originál.

"Nie, myslím si, že to nebude potrebné. Pokiaľ nemáte záujem o poctivý obchod, nemienim vás ďalej zdržiavať. Chcete ma oklamať, ako tú tehotnú ženu, ktorá ho kedysi dávno doniesla do podobného obchodu ? " bolo jej jasné, že ju chce pripraviť o peniaze. Takistonesúhlasila z nízkou cenou, ktorú jej navrhol. Nemala magickú moc. Nedokázala použiť prútik. Keď sa však občas dotkla nejakého starého predmetu, pred očami jej prebehli výjavy z minulosti, ktoré sa s ním spájali. Nemala rada tie vidiny a pripadali jej zbytočné. Minulosť akýchsi starých harabúrd nikoho nezaujímala. Každá spomienka na tieto udalosti bola pre ňu bolestivá. Prežívala rovnaké pocity, ako ľudia, ktorí sa ich pred mnohými rokmi vlastnili.

"Nespomínam si," chladne poznamenal Borgin. Ruka mu mimovoľne vyskočila k inhalátoru. Do mozgu sa opäť nedostávalo dostatok vzduchu.

"Samozrejme, že nie. Vtom čase predsa bol predavačom v obchode niekto iný. Možno váš starý otec, alebo nejaký iný príbuzný," nespokojne odvetila Alexis. Bola si istá, že tá žena bola veľmi podlo oklamaná.

"Mala na sebe otrhané šaty. Nebola príťažlivá navonok, ale tie jej oči. Volali o pomoc. Boli plné bolesti," nevedela, prečo im to vlastne všetko rozpráva. Možno zo seba potrebovala dostať nepríjemné pocity, ktoré prežívala, celou cestou k obchodu. Nepríjemná nevoľnosť sa zmocnila jej tela. Všetky obrazy a zvuky sa zlievali do súvislej masy.

"Je mi veľmi zle," zašepkala zdesene. Už dávno nepocítila takú prudkú bolesť. Celý svet náhle stmavol a nahradili ho zmätené dozvuky cudzích spomienok.

Mladá žena tackavo kráčala po chodníku. Bola vo vysokom štádiu tehotenstva. Ledva sa vliekla po zaprášenej ceste. Cítila bolesť a strach. Potrebovala nájsť miesto, kde by mohla v pokoji priviesť na svet svoje dieťa. Nervózne prešla špinavými prstami po brušku, akoby hladila svojho malého syna.

"Musím niečo zjesť, aby si netrpel. Ty nesmieš zaplatiť za omyly iných ľudí. Tvoj otec sa o teba nepostará a ja už viac nevládzem znášať toľké trápenie. Som zbabelá. Viem, že si to o mne budeš myslieť," zúfalo klesla na zem. Peniaze, ktoré dostala za medailón sa minuli príliš rýchlo. Prudké kopnutie dieťaťa ju prinútilo po kolenách dôjsť k zaprášenej lavičke. Pomaly sa oprela o zvlhnutú dosku.

"Nebudeš ma ľúbiť. Ani ty to nedokážeš," bez váhania schmatla nedojedený kúsok tvrdého chleba, ktorý práve objavila vo vrecku. Prudká bolesť brucha zo sebou priniesla nepríjemné pocity. Chlieb jej vypadol z rúk. Nejaký bezdomovec ho bez ostychu zašliapol svojou topánkou.

"Chuderka maličká, taká mladá a úplne sama," urobil pár krokov smerom k nej.

"Neotravuj ma, mukel," podráždene zavrčala žena. Z jej úst vyšiel zvláštny sykot, ktorý muža okamžite donútil ustúpiť.

"Nie, dosť !" zvrieskla Alexis. Mala pocit, akoby na chvíľu bola súčasťou tej ženy. Nad sebou videla strechu plnú pavučín. Drevené dosky podozrivo zaškrípali. Rukou ohmatala tvrdú posteľ. Nemotorne odhrnula akúsi deku, ktorou bola zakrytá. Na krku nahmatala retiazku z medailónom. Hlava sa jej stále krútila. Nevládala sa postaviť. Nachádzala sa v drevenej chatrči plnej rôznych bylín. Zmes príjemných vôní len veľmi ťažko prenikala do ubolenej mysle.

Dvere sa pomaly otvorili. Zazrela chlapca, ktorého stretla v obchode. V rukách držal akúsi drobnú nádobku s nejakým elixírom. Pekná tvár sa stiahla do nepríjemného úškrnu.

"Vypi to. Budeš sa cítiť lepšie," vsunul jej do rúk fľaštičku. Bez okolkov si sadol na posteľ. Pobavene sledoval ako sa od neho zdesene odsunula.

"Nie, nemôžem," odmietavo pokrútila hlavou. Opäť sa pokúsila vstať. Studené ruky ju nemilosrdne zatlačili späť na posteľ.

"Nechcem ťa otráviť. Niečo také by som si nedovolil. Sme predsa susedia," snažil sa, aby jeho hlas znel vľúdne a priateľsky. Bola to stará stratégia, ktorú používal, keď si chcel získať dôveru svojich profesorov a spolužiakov. Chcel pôsobiť dôveryhodne.

"Nedôverujem ti. Bude lepšie, keď ma necháš odísť. Mama na mňa už určite netrpezlivo čaká," nechcela byť sama zavretá v izbe z cudzím chlapcom. Nebála sa, že by jej nejakým spôsobom ublížil. Obávala sa skôr poznania pravdy ukrytej pod príťažlivým zovňajškom.