SM: 3. kapitola Matkin list

"Mne nikto nebude odporovať. Nepustím ťa odtiaľto, kým ma neposlúchneš. Je to len obyčajná zmes byliniek," nemal skúsenosti z vyjednávaním. Ľudia pred ním vždy ustúpili. Dôkazom boli aj červenkasté kvety, ktoré mu Borgin neochotne odovzdal. Bezpečne odpočívali na polici v malej kuchyni.

Alexis opatrne ochutnala riedku tekutinu. Podľa všetkého to bol len obyčajný bylinkový čaj. Príjemné teplo prenikalo do celého tela. Prinášalo zo sebou vyslobodenie od nepríjemných vidín. Veľmi rýchlo vyprázdnila celú fľaštičku. Pohodlne sa uvelebila na posteli. Mala pocit, akoby sa po dlhom čase vrátila domov. Nikto ešte nedokázal zabrániť nepríjemným účinkom pohľadu do minulosti. Zvedavo si obzerala chlapca, ktorého nikdy predtým nevidela. Už dlhšiu dobu žila v internáte. Chodila do obyčajnej strednej školy. Talent na čarovanie sa u nej nikdy neprejavil. Napriek tomu, že ostatní súrodenci už od mala vystrájali magické kúsky, jej moc nikdy nebola aktívna. Netrápilo ju to. Magického sveta sa vždy podvedome obávala. Vedela, že moc dokáže niektorých čarodejníkov priviesť k zlu. Poznala krvavú históriu týkajúcu sa Temného pána. Občas, keď sedela v kresle pri kozube, videla pred sebou pokrútenú napodobeninu ľudského tela.

"Ako sa vlastne voláš ?" považovala za správne poznať meno chlapca, ktorý ju vzal do svojho domu.

"Som Daniel Gaunt," stručne odvetil chlapec. Túto totožnosť si vytvoril pred niekoľkými rokmi. Stále si však nezvykol na myšlienku, že nemôže normálne čarovať. Svoj prútik už dávno nemal. Netušil, kam sa podel. Už niekoľko ráz skúšal opäť čarovať. Zadovážil si lacnejší prútik z druhej ruky. Bolo to však zbytočné. Veľká moc temného čarodejníka navždy zmizla. Nedokázal ani levitovať drobné predmety. Takisto nedokázal ani komunikovať z hadmi. Už sa s ním nezhovárali. Ignorovali ho rovnako ako ostatných ľudí. Dokázal však namiešať rôzne elixíry. To bola jediná stránka mágie, ktorú zvládol.

"Ja sa volám Alexis Lestrangeová," pomaly vyslovila svoje celé meno. Niektorí čarodejníci, obzvlášť mamini priatelia nepriaznivo reagovali na toto priezvisko.

Pre istotu si zložila medailón z krku.

Skrýval v sebe príliš veľa tajomstiev a bolestných spomienok. Nechcela ho mať pri sebe ani o minútu dlhšie. Bála sa pohľadu do temnej minulosti neznámych ľudí. Nevládala intenzívne prežívať hrozivé udalosti, ktoré už nikto nemohol zmeniť.

"Vezmi si ho," spokojne položila šperk na posteľ. Prestalo jej záležať na materiálnej hodnote.

"Nie, nepotrebujem od teba žiadne láskavosti," podráždene poznamenal Daniel.

Keď sa rukou dotkla retiazky, pocítila nepríjemné chvenie. Zohla sa a nemotorne siahla na starý pozostatok akéhosi červeného koberca. Keď odsunula spráchnivenú dosku, nahmatala úzku dieru.

"Cítim tu niečo tvrdé," pomaly vytiahla na svetlo starostlivo zabalený kúsok pergamenu. Bol previazaný zelenou stužkou. Rozprestrela dlhý list, ktorý bol dlhé roky nedobrovoľne odložený v obyčajnej chatrči.