Nemesic

"Máte poštu," niekoľko ráz som zopakoval tú banálnu frázu. Pár slnečných lúčov presvitajúcich cez pokazené žalúzie, osvetlilo hladký povrch stola. Ryšavá hlava môjho tvorcu práve nie veľmi pôsobivo zdobila stôl. Na okrúhlej tvári bola otlačená takmer celá klávesnica. Dokázal som rozoznať každé jedno písmenko. Práve preto som zvýšil intenzitu svojho elektronického hlasu.

"Alexander, máte poštu ! " zosilnil som zvuk na maximum. Na monitory sa objavil pár červených očí. Hrnček nedopitého kakaa už tri dni stál na stole.

Prudko sa otriasol. Celú noc sme pracovali na dokončení novej počítačovej hry. Pán musel zariadiť, aby bola čo najskôr hotová, lebona stole sa hromadili účty za elektrinu a ostatné nevyhnuté služby.

"Áno, mami už vstávam," zašepkal nesústredene. Natiahol sa za okuliarmi, ktoré mal položené na tlačiarni. Znepokojene si pretrel hnedé oči. Mienil som mu pripomenúť, že vyťahaný pulóver a roztrhané nohavice by si mal okamžite vyzliecť a zahodiť do najbližšieho kontajnera. Počas včerajšej noci som stihol prejsť nesmierne množstvo stránok o móde. Pri prvej príležitosti som mu mienil navrhnúť, aby okamžite zmenil celý svoj šatník. Červené oči prekvapene zažmurkali, keď pán konečne zliezol z kresla.

"Musím vám pripomenúť, že vaša drahá matka už dávno nebýva v tomto dome. Asi pred desiatimi dňami ukončila akékoľvek styky s touto rodinou," pre istotu som mu pripomenul tieto nepríjemné informácie. Pánov otec ešte pred pár mesiacmi celkom slušne zarábal predajom rôznych počítačových hier, ktoré mnohé deti nesmierne obľubujú. Odchod manželky však spôsobil totálny prevrat v celej rodine. Tobiasova závislosť od alkoholu opäť nadobudla desivé rozmery. Nebol schopný postarať sa o svoje deti. Všetka ťarcha zodpovednosti ostala na mojom pánovi. Nechcel, aby ich odviedli do detského domova. Nikto mu to nemohol zazlievať.

"Aha, čo to tu máme ?" všimol si blikajúcu správu, ktorú pre istotu zvýrazňovali pôsobivo privreté "viečka". Mojim imaginárnym očiam doprial aspoň žmurkanie.

GIRLM:Al, vstávaj ! Mal by si sa pohnúť, lebo prídeme neskoro do školy.

Počkám ťa pred domom. Prepáč, že ti píšem tak skoro ráno, ale viem, že ty reaguješ jedine, keď s tebou komunikuje počítač. Si nenapraviteľný. Uvidíme sa o chvíľu, láska moja.

Al525: vydrž, hneď to bude

"Nemesic, to posledné si tam dopísal ty, však ?" zavrčal podráždene. Vedel, že som schopný takýchto nevinných žartov.

Rýchlo som zabezpečil, aby sa otvorila skriňa. Pomocou počítačového programu som vybral to najvhodnejšie oblečenie. Keďže jedinými čistými vecami v šatníku boli čierne nohavice a košeľa rovnakej farby, nemusel som sa tým dlho zapodievať. Alexander celú izbu zabezpečil tak, aby som mu mohol pomáhať, hýbať všetkými elektronickými vecami a otvárať zásuvky v každej skrinke.

"Nie, tentoraz to bola naozaj Lucia. Zrejme má výnimočne dobrú náladu," chcel som sa naňho nevinne usmiať, niečo také vo mne nebolo naprogramované.

"Vezmeš ma zo sebou ?" dostal som zo seba neprimerane tenký hlások. Škola bola pre mňa vždy zdrojom nových informácii. Mal som možnosť študovať správanie mladých ľudí.

"Jasné, rýchlo sa priprav," prikázal mi.

Sledoval som ako sa pasuje s oblečením. Čo najrýchlejšie vyštartoval do kúpeľne. Zrejme sa mienil zaoberať rannou hygienou, ktorápre mňa nebola vôbec zaujímavá. Nenávidím vodu ! To slovo sa mi práve hodí do kontextu vety, aj keď netuším čo to znamená. Našťastie som imúnny voči akýmkoľvek pocitom. Som len umelá inteligencia, ktorú náhodou vytvoril jedenmladý chalan počas rodičovskej hádky... Drobný kamienok dopadol na okenný rám, Zatiaľ som prenášal svoju maličkosť do vreckového počítača. Môj pán znepokojene pobiehal po izbe s hrebeňom v rukách.. Niekedy vie byť poriadne roztržitý.

"Školská taška je pod posteľou," skonštatoval som, keď sa ju márne pokúšal nájsť na dosť nepravdepodobných miestach.

"Ja viem," odsekol podráždene. Konečne vylovil tmavomodrý batoh a strčil ma do vnútorného vrecka bundy. Bez záujmu prešiel cez chodbu ovenčenú jeleními parohami. Nevšímal si rozbité časti rôznych pohároch, ktoré jeho otec porozbíjal minulú noc. Odkedy znovu podľahol alkoholu v dome to vyzeralo ako po zemetrasení.

"Alex, nevieš kde toľko trčí ? Potrebujem sa dostať do školy," z izby otapetovanej plagátmi slávnych hercov vyšla Iris. Pod čiernou čiapkou ukrývala čerstvo prefarbené vlasy.

Nejakým nedopatrením sa jej podarilo zmeniť ich na "okúzľujúci" modrý odtieň. Nemala však dostatok peňazí, aby to mohla napraviť. V dome chýbala akákoľvek hotovosť, ešte aj chladnička bola celkom prázdna.

"Obávam sa, že budeš musieť použiť autobus ako všetci ostatní smrteľníci. Šoféra si už nemôžeme dovoliť," oznámil jej stručne. Znepokojene sa zahľadel na hodinky. Z vrecka vytiahol pokrčenú prístupovú kartu. Neočakával, že otec bude opäť vnímať realitu natoľko, aby mu zabránil podpisovať svoje výtvory jeho menom. Mienil zotrvať v anonymite. Stále dúfal, že dostane rozum a opäť sa začne správať ako zodpovedný človek. Naďalej však tvrdohlavo odmietal odísť na liečenie.

"No tak dobre, pôjdem s tebou, braček," takisto ju mrzeli otcove problémy. Z nedostatkom financií sa nedokázala zmieriť tak ľahko ako on.

Vzala do ruky tenkú tašku a pomaly vykročila smerom k dverám. Vysoké topánky silno klopkali na doničenej podlahe.

"Ahoj, Lucia," Alexander ochotne podišiel k mladému dievčaťu odetému do obnosených džínsov a obyčajného červeného trička s nenápadným výstrihom. Na rukách držala drobného elektronického psa. Bol to jej školský projekt, ktorý už niekoľko mesiacov zdokonaľovala. Drobný robot menom Raf dokázal plniť jednoduché úlohy. Všimol som si však, že mu chýba jedno oko a chrbát je trochu poškriabaný. Niekto zrejme úmyselne poškodil jej robota. Sedemnásťročné dievča uprelo smutný pohľad na svojho priateľa. Obom bolo jasné, kto spôsobil túto nepríjemnosť. Jej otec si neželal, aby sa uberala týmto smerom. Nepovažoval vytváranie elektronických hračiek za dobrý biznis.

"Som rada, že si už tu, Alex. Autobus príde o malú chvíľu," stručne skonštatovala Lucia. Iris sa neochotne postavila k nim. Zaregistroval som nepatrný pohyb v kríkoch. Muž, ktorý nás práve sledoval držal v rukách zbraň.

Po tichom výstrele môj pán dopadol na zem. Zúfalo zovrel svoje koleno. Obklopili nás nebezpečne pôsobiaci ľudia zahalení do čiernychkabátov. Na tvárach mali natiahnuté masky. Donútili nás nastúpiť do nejakého nákladného auta. Jeden z nich schmatol môjho pána a pomohol mu dostať sa dovnútra.

"Nemali ste zasiahnuť jeho, budem vás za to musieť potrestať. Otec ho presa chcel nedotknutého," vyprskol jeden z únoscov.