NTIV: 14. kapitola Horcrux 1. časť

Postava zahalená temnotou pomaly vystúpila z pokrčených stránok. Oči, ktoré kedysi poznala a zbožňovala v sebe skrývali veľa bolesti.

Vznášal sa pár metrov nad zemou, sivasté vlasy viali okolo zničenej tváre. Skúmavo si obzeral muža, ktorý držal v rukách denník.

"Ocko!" znepokojene zvolala Helen. Pozbierala všetky sily, aby mohla podísť bližšie. Natiahla ruku k priesvitnému stvoreniu. Ľadové prsty sa s námahou preplietli. Ledva postrehla ten krehký dotyk. Vlieval do nej energiu. Vnímala silné puto, ktoré ich napriek toľkým rokom spájalo. Nesmelý úsmev rozžiaril jej tvár. Nemala viac strach. Človek, ktorého vždy túžila stretnúť, ju spokojne pohladil po vlasoch. Mala pocit, akoby len slabý vánok osviežil jej tvár. Túžila ho objať, vedela však, že to nebude možné. Krehká podoba mu neumožňovala robiť prudké podoby.

"Si to ty, dcérka ?" nepríjemný zvuk ledva vyšiel z poznačených úst. Zaznievalo v ňom neodškriepiteľné dojatie. Spoznával blízku dušu, o ktorú sa celé roky staral.

"Áno, som Dinira. Teraz však bude lepšie, keď ma budeš volať Helen. Nemám viac právo používať meno mŕtvej osoby," to pomenovanie už viac nepatrilo do sveta živých. Uvedomovala si, že nemôže jatriť staré rany.

"Ty si Talizman, viem to už dávno. Cítil som tvoju prítomnosť, ale cesta k tebe ostávala stále uzavretá," nechcel ju pustiť. Bál sa, že ten krásny sen náhle pominie. Od smrti svojej manželky nepocítil žiadny záchvev radosti. Srdce ostalo prázdne a vyprahnuté. Bolo schopné cítiť len zničujúcu nenávisť. Krvou podliate oči ostali znepokojene prižmúrené.

"Odstúp od neho," potichu odvetil Temný pán. Nedôveroval nejakej zahmlenej postave. Z vlastných skúseností vedel, že nie je rozumné dotýkať sa horcruxu, aj keď pôsobí dôveryhodne.

Pomaly pustila takmer neživú ruku. Nemala odvahu vzpierať sa jeho príkazom. Podišla ku kolíske, akoby pri synovi hľadala ochranu. Striebristý symbol ostal visieť nad kolískou.

"Nehýbte sa, Cherok. Nepozdáva sa mi, že ste mohli tak rýchlo vyjsť z denníka. Z čoho čerpáte silu ?" prútikom mieril na priesvitnú postavu. Nebál sa ho. Chladne zvažoval svoje možnosti.

"Z mojich obetí, ktorým beriem život. Krv nevinných stvorení udržiava moju podobu. Niekedy využívam drobné zvieratá a občas aj tulákov, ktorí sa odvážia narušiť pokoj môjho hrobu," znechutene odul pery. Prudký závan vzduchu zhodil na zem drevenú stoličku.

"Mojej dcére nikdy neublížim. Vy si nezaslúžite žiadne zľutovanie," zavrčal znechutene. Nedokázal pochopiť, prečo sa Helen zaplietla práve s takýmto človekom. Dieťa ležiace v kolíske mu však bránilo uskutočniť vražedné zámery. Takisto nemienil riskovať, že Temný pán zničí knižku.

"Nemáte právo mi niečo vyčítať," chladne poznamenal Voldemort. Začínal pociťovať čoraz väčší nepokoj. Prútik namieril na denník, ktorý stále držal v rukách. Vedel, že má v rukách zbraň, ktorou ho dokáže skrotiť. Nemienil zbytočne strácať čas.

"Morsmodre !" nahlas vyriekol chladný hlas. Hrozivá zelená lebka sa vzniesla k blednúcemu štítu. Talizman sa mierne zachvel, keď bol nútený do seba pohltiť temný symbol. Vyzeralo to, akoby chcel zabrániť takémuto spojeniu. Dve protichodné sily medzi sebou chvíľu bojovali. Ostrozelená farba napokon prevládla. Štít sa spevnil a zmenil svoju podobu. Hadí jazyk vytŕčajúci z otvorených úst mu dodal oveľa desivejší výzor.

Bolesti po neodpustiteľnej kliatbe veľmi rýchlo pominuli. Mohla sa opäť slobodne hýbať. Pomaly podišla k svojmu manželovi. Váhavo sa schúlila do jeho náručia.

Strach ovládal srdcia všetkých študentov. Rokfort ešte nikdy nebol ohrozený takým neľútostným nepriateľom. Každý nepatrný pohyb vzbudzoval obavy. Mohol byť predzvesťou blížiacej sa smrti.

Dažďové kvapky narážajúce na okná priam zvýrazňovali pochmúrnu atmosféru. Už niekoľko hodín v hrade vládlo mŕtve ticho. Pre všetkých obyvateľov predstavoval hrozivú pascu. Nemali však žiadnu inú možnosť. Opustenie týchto múrov by pre nich mohlo znamenať boj s démonom na otvorenom priestranstve. V blízkosti zakázaného lesa to mohlo dopadnúť veľmi zle. Mučivé čakanie ich však postupne oberalo o sily. Nevedeli, čo sa deje vonku. To ich napĺňalo bezmocnosťou.

Rob sa nespokojne prechádzal po komnate profesora elixírov. Nedokázal obsedieť na jednom mieste.Nervózne v rukách otáčal obchytaný prútik. Zožierali ho pochybnosti a obavy. Po uplynutí istého času ho mal vystriedať ďalší z priateľov.

Všetci ostatní pokojne spali. Potrebovali si dopriať aspoň trochu oddychu.

"Nie, ja som vás nechcela zabiť," zašepkala Harriet. Prudko zo seba strhla deku. Rukami sa snažila dosiahnuť na nejaký neviditeľný predmet. Spod pevne privretých viečok vytieklo pár horkých sĺz. Roztriasla sa, akoby mala nejaký záchvat. Jej tvár nadobudla sivastý odtieň. Prstami pevne zovrela hrdlo. Nevládala sa nadýchnuť.

"Harriet, čo to robíš ?!" znepokojene vyhŕkol Rob. Zúfalo ju schmatol za ruky. Obaja ostali na chvíľu ležať pritisnutí k sebe. Keď otvorila oči, vtisol jej na pery nežný bozk.

"Riddle, okamžite s tým prestaňte!" pohŕdavo vyprskol Snape. Vôbec ho nenadchol pohľad na dvoch študentov ležiacich v zaujímavej pozícií. Po liečivom dotyku sa cítil oveľa lepšie. Lucy mu poskytla možnosť opäť nájsť stratenú rovnováhu.

"Prepáčte, pán profesor," opatrne pustil svoju priateľku.