Nemesic II (koniec pribehu)

"Prosím ťa, nekonaj unáhlene. Sú to len nevinné deti. Nemôžu ťa nijakým spôsobom ohroziť," v hlase staršieho únoscu bolo cítiť obavy a strach. Jasne som vycítil potrebu odhovoriť ho od toho úmyslu.

Smrť. To slovo som poznal len veľmi okrajovo. Môj pán mi to objasnil pár krátkymi vetami, keď do mňa vkladal program určený na automatickú likvidáciu systému. Pre prípad zneužitia jeho vynálezu existovalo len jedno prístupové heslo, ktorým by ma dokázal zničiť. Neprikladal som mu hlbší význam. Údelom stroja bolo slúžiť človeku, kým je toho schopný.

Ľudia však tento fenomén chápu oveľa zložitejšie. Majú strach z tohto slova a z očí im tečie tá slaná tekutina, vždy keď niekto takýmto spôsobom opustí ľudský svet. Boja sa neznámeho. Akejsi vidiny deštrukcie a zániku.

Práve preto Lucia zbledla a v jej očiach sa zjavil strach. Iris sebou začala prudko zmietať zo strany na stranu. Obe boli hrozne vydesené a ja som im to nijak nezazlieval. Môj pán mal akurát to šťastie, že nebol pri vedomí. Inak by sme sa zrejme nevyhli typickým príznakom ohrozenia života – panike, stresu a zbytočnému kriku.

Dovnútra preniklo ostré slnečné svetlo. Do nákladného priestoru vošiel vysoký muž. Na tvári mal natiahnutú čiernu masku. Oblečenie z neznámeho materiálu som nevedel presne identifikovať. Zvláštna kombinácia farieb robila problémy aj môjmu vycibrenému vkusu. Pomaly podišiel k môjmu pánovi. Starostlivo si prezeral spiaceho chlapca. Zložil si z krku prívesok pripomínajúci čierneho motýľa. Opatrne mu ho zavesil na krk. Krehké krídla sa pohli. Motýľ sa pomaly usadil na krku. Telom prešiel krátky elektrický výboj. Vnímal som odozvy tej zvláštnej energie. Prešla po tele a po chvíli zahojila vzniknutú ranu.

"Nechajte ho !" zúrivo skríkla Lucia. Nejaká neznáma sila ju zdvihla a zúrivo zhodila na zem. Takmer rozpučila svoj školský projekt. Raf opovržlivo zaštekal a stiahol sa do kúta.

"Prosím vás, prestaňte," znepokojene vyhŕkla Iris.

Podarilo sa jej zbaviť handry, ktorá jej zabraňovala rozprávať. Musím poznamenať, že krvný tlak tejto slečny v tej chvíli dosiahol pomerne vysokú hodnotu a dych sa podozrivo zrýchlil.

"Nestaraj sa do mojich vecí, dievča. Pokiaľ nechceš, aby som ti navždy zavrel ústa," podráždene vyštekol muž.

"Môj pán nemá žiadnu magickú moc, mali by ste ho nechať na pokoji. To o čo sa pokúšate je zločin," prehovoril som pomerne prísnym hlasom. Väčšinou som ho používal, keď Alex nechcel prestať hrať počítačové hry. V tej dobe som preštudoval takmer všetky príručky o závislostiach. Hrozne sa rozčúlil, keď som mu neustále vymenúval príznaky.

"Zločin ? Ten spáchala akurát jeho matka. Nemala právo mi zatajiť existenciu nášho dieťaťa. Určite nebude proti tomu protestovať. Nemá na to žiadny nárok."

pevne zovrel v rukách vreckový počítač. Na obrazovke som vytvoril hrozivú tvár, ktorá pripomínala dravú rybu pripravenú na zahryznutie do svojej koristi. Pôsobivo som zacvakal imaginárnymi čeľusťami.

"Zaujímavá hračka. Mal by si vedieť, že magická sila sa dá získať aj bez vrodených predpokladov," posmešne poznamenal údajný otec môjho pána. Vložil ma do jeho rúk. Hračka ? Podráždene som odfrkol. Počítačový program s vlastným myslením má rozhodne ďaleko od obyčajnej HRAČKY. Mal som sto chutí začať mu vymenovávať, čo všetko urobím ľavou zadnou. Kým ten čudák poskakuje okolo detí, napájam sa na pohotovostnú policajnú linku. Nenápadne posielam správu o únose spolu s detailnými zábermi detí a únoscov. Takisto zasielam aj približnú polohu. Práve preto ma môj pán všade berie so sebou. Na ploche som nechal zobraziť pár nevinne pôsobiacich rybičiek.

"Čo ste urobili s mamou ?" znechutene sa spýtala Iris. Vždy mala pocit, že jej odchod nebol celkom dobrovoľný.

"Nemusíš sa báť. Je v poriadku. Čoskoro sa s ňou stretneš. Možno budeš prekvapená, ale ani ty nemáš nič spoločné s Tobiasom. Aspoň nie geneticky," z vrecka vytiahol ďalší prívesok.

"Neverím vám," Iris sebou prudko trhla, keď jej nasadil rovnakú "ozdobu." Z prívesku vyšľahlo sivasté svetlo.

"Už vieš, všetko, čo je potrebné," potichu poznamenal muž. Rýchlo si zložil masku. Musím uznať, že medzi ním a Alexom bola istá podobnosť. Rovnaké rysy tváre a takisto aj farba vlasov. Musel som uznať, že možno vraví pravdu.

"Ty síce nepatríš do mojej rodiny, možno by však bolo zaujímavé, keby sme zistili, či by si bola aj ty vhodnou žiačkou tajného umenia," pomaly pristúpil k Lucii. Zadíval sa do jej očí, akoby chcel hľadieť až na dno detskej duše.

"Máš pevnú vôľu a istú dávku odvahy, určite sa nám budeš hodiť. Dúfam, že mi odpustíš tie počiatočné reči. Nezabijem vás. Nie som až taký netvor. Temná stránka si len niekedy robí, čo sa jej zachce. Určite sa ti bude páčiť vo svete, v ktorom neexistujú pevne stanovené hranice," opatrne jej pomohol vstať. Lucia bola hrozne zmätená. Nálada toho muža sa menila akosi prirýchlo. Najprv sa správal ako dokonalý zabijak a potom zrazu zmenil svoje rozhodnutie. To sa mi vôbec nepozdávalo. Takýto ľudia sú dosť nestáli a zvyčajne spôsobia množstvo problémov. Nákladné auto sa prudko predklonilo. Náhle sme zmizli z cesty, akoby nás pohltila zem. Svet spoznal moc troch detí, ktoré dokázali porozumieš mágii. Ja som bol súčasťou ich života a pomáhal som im počas tých dlhých rokov.

Koniec

No síce je dosť otvorený, ale pokračovanie nebude ja to predsa len "jednorázovka" :)))