Odpusť mi

Jeden tichý večer plný pochybností. Chlapec, ktorý sa stal mužom a zavrhol svoju rodinu ostáva náhle sám. Dokáže ignorovať matkine dary a vyslúžiť si nenávisť vlastné otca. Aké sú bez milovaných, od ktorých sa chce odpútať? Je kariéra dôležitejšia ako rodina?

Vrátil som jej dar. Som nehodný pozornosti tej ženy. Nesmiem už viac žiadať, aby ma nazývala synom. Tak som to chcel, ale predsa mi srdce zaplavuje smútok.

Prišlo mu ľúto toho nečakaného činu. Možno k nej nemal byť až taký krutý, nemusel sa zachovať takým podlým spôsobom. Bola to jeho matka. Tá žena mu vždy dala všetko a bola naňho hrdá.

"Ja nie som dobrý syn. Neviem dostatočne milovať žiadnu ľudskú bytosť. Možno som príliš myslel na seba," v myšlienkach pohládzal detskú fotografiu. Bol na nej vyobrazený ako malé bezbranné stvorenie, ukrývajúce sa v hrejivom náručí. Milovala ho od prvého dňa a on nedokázal zabudnúť na tie šťastné chvíle.

Mladý muž stál pri stole plnom rôznych hlásení. Ministerstvo usilovne pracovalo na zdiskreditovaní Dumbledora a ostatných nežiaducich osôb. Myslel si, že stojí pri zrode oveľa pevnejšej vlády, ktorá ich dokáže ochrániť pred domnelými prízrakmi. Nechcel veriť, že sa vráti, bál sa toho okamihu a trpel pri pomyslení na ten hrozivý tieň z minulosti. Minister ich ubezpečoval, že sú to len klamstvá a on tomu tak zúfalo chcel veriť. Topil sa v mori protichodných informácií. Určitá časť duše si uvedomovala možné nebezpečenstvo. Poznala hrozby, ktoré sa drali z temných hlbín ľudskej chamtivosti.

Hľadel na kúsok ozdobného papiera vytŕčajúci z koša určeného na odpadky. Jej ruky sa ho dotýkali. V tom zdanlivo obyčajnom balíčku bol predtým tradičný darček od blízkych ľudí.

Ak sa to vôbec dalo nazvať takýmto pojmom. Odhodil ho ako špinavú handru, vrátil späť ľuďom, ktorí ho učili robiť prvé kroky. Pevnejšie zovrel operadlo stoličky. Chcel utiecť od svojich predstáv a snov. Všetko, čo sa naučil v škole zrazu zatienil fakt, že existujú sily, ktoré si dokážu podmaniť srdce. Obohnať ho temnotou predstavujúcou zánik a skazu. Nevyberajú si koho zabijú, všetci čo stoja v ceste sú nepohodlní.

Ignoroval som otca. Prešiel som okolo neho, akoby to bol cudzí človek. Nevážil som si, že do úmoru pracoval, aby sme vždy mali všetko potrebné. Chcel som získať viac a pomôcť mu.

"Zlákala ma moc a vidina rýchleho postupu. Odpusť mi to, mama," hľadel na pohyblivú fotografiu, ktorú pôvodne chcel zahodiť. Nenašiel na to dosť odvahy.

"Možno by si nemal toľko premýšľať. Príliš sa zaoberáš nepodstatnými vecami," obraz na stene opäť vyslovil svoj názor. Bola to ženský hlas neznámeho pôvodu. Minister sa však domnieval, že ten obraz má veľkú cenu napriek tomu, že na ňom boli len ľudské oči. Podľa viacerých odborníkov údajne patrí k jedinečnej zbierke portrétov, ktoré poskytujú akési mizivé vízie budúcnosti. Nikdy sa to však nepotvrdilo. Obraz napokon ostal úplne nevyužitý. Nikto na ňom neobjavil ani náznak nejakej magickej moci.

"To nie je tvoja starosť. Nevieš nič o mojej rodine," vyprskol rozčúlene.

"Nepoznám ich, ale viem aký si ty. Veľmi dobre si zhodnotil svoju nenásytnosť. Teraz máš všetko alebo sa snáď cítiš ukrivdený?"

"Môžeš už konečne mlčať!" nemotorne vyliezol na stoličku. Vedel, že ten obraz nebude nikomu chýbať. Už dávno sa nezaujímali o jeho osud. Pevne ho schmatol a chystal sa zvesiť tú nepríjemnú kresbu. Nechcel, aby mu opäť niečo vyčítala. Mal dosť práce zo svojím vlastným svedomím. Keď rukami zovrel rám pocítil v sebe zvláštnu ťažobu. Náhle všetko stmavlo. Cítil, že sa prepadáva do akéhosi zvláštneho kruhu plného ohňových znamení.

"Nesiahaj na veci, ktoré nepoznáš," pri uchu mu zaznel krutý smiech.

"Dobrý deň, prišli ste za otcom?" známy hlas znel oveľa príjemnejšie. Pred sebou videl len mladú ženu oblečenú v hrubom kabáte. Dlhý šál zakrýval krk. Tvár mala zamazanú od sadzí. Na prvý pohľad bolo jasné, že patrí do rodiny Weasleyovcov. Bolo zrejmé, že pred niekoľkými minútami použila hop-šup prášok.

Percy ju však nepoznal. Nikdy predtým sa nestretli.

Nohy obuté v čižmách sa zabárali do hustej snehovej pokrývky. Sebavedome kráčala k nemu.

"Áno, chcel by som sa s ním pozhovárať," obzeral sa okolo seba, prstom skúmal chladnú masu čerstvo napadaného snehu. Hľadal obraz, ktorý ho priviedol do tej zvláštnej reality, ale nič nenachádzal. Uvedomil si, že sa ocitol na cintoríne, poznačenom zimným počasím. Počas tohto obdobia sa nerád držiaval na takýchto miestach.

"To už bohužiaľ nestihnete. Zomrel pred mesiacom. Chcel sa s vami rozlúčiť, ale vy ste odmietli prísť," podišla celkom blízko k nemu. Ukázala na osamelý hrob.

"Ako sa vlastne volal?" tá otázka mu nechtiac vykĺzla.

"Percy Weasley. Pripadá mi zvláštne, že si nespomínate na meno toho muža. Podobáte sa naňho, aj keď vy ste tuším oveľa mladší. Možno som si vás s niekým poplietla. Kto vlastne ste?"

Nepočúval ju. Musel sa presvedčiť na vlastné oči. Pustil sa do zúfalého behu. Takmer sa pokĺzol na chodníku pokrytom ľadovou vrstvou.

"Počkajte, kam sa tak ponáhľate?" bezmyšlienkovite šla za ním.

"A čo sa stalo, s jeho rodinou?" opýtal sa rozrušene. Nedokázal zakryť strach.

"Mal len manželku a dcéru. Nikdy nám nespomínal svojich rodičov ani súrodencov. Podľa všetkého sa za nich hanbil.Myslela som, že ste jediným z nich," jej hlas bol čoraz slabší. Cítil ako ho opäť niečo zdvihlo. Chcel jej položiť množstvo ďalších otázok. Prudký náraz ho zhodil na zem. Chvíľu lapal po dychu a pokúšal sa niečoho zachytiť.

Začínal spoznávať miestnosť a predmety, ktoré dôverne poznal. Obraz mlčky visel na stene a už sa ho nesnažil kontaktovať. Bolo strašné dozvedieť sa, že sa úplne odčlenil od celej rodiny a nikto za ním neprišiel... Nikomu nechýbal. Možno to dievča k nemu prechovávalo nejaké hlbšie city, ale ten človek z budúcnosti svoju rodinu úplne vynechal z hry.

Možno to bol sen. Som len prepracovaný a unavený. Mal by som si oddýchnuť.

Zavrel za sebou dvere. Neuveril tomu mrazivému odrazu možnej skutočnosti.