Darklady | SM: 5. kapitola

Poznámka: táto poviedka sa nepridržiava udalostí z HP7.

Túto kapitolu venujem Farah.

Prsty mladého dievčaťa sa opatrne dotkli mosadzného kotlíka. Ešte stále bol plný elixíru lásky. Zacítila zmes obľúbených vôní, ktoré mala vždy najradšej. Nemala praktické vedomosti o mágii, ale od bratov už počula o elixíroch, ktoré dokážu spôsobiť silnú posadnutosť iným človekom. Zľahka pohladila hladký povrch. Do mysle sa jej vkrádali neodbytné spomienky. Videla dve postavy, ktoré sa o nej zhovárali.

Daniel je nebezpečný. Donútil ma vypiť amortenciu. To je jediné vysvetlenie. Nemôžem byť doňho zaľúbená, veď sa vôbec nepoznáme. Mala by som odtiaľto odísť, ale to nedokážem. Chcem byť blízko neho. Chcem, aby sme sa opäť bozkávali...

Potkla sa a prudko vrazila do stola. Podarilo sa jej zhodiť na zem nejaký ostrý predmet. Strhol zo sebou aj pár čajových šálok, ktoré Daniel nestihol odložiť. Váhavo zdvihla dýku pokrytú symbolmi hada. Na čepeli sa vyškieral maličký obraz temného znamenia. Ten symbol poznala veľmi dobre. Často sa zjavoval v novinách a dokonca aj nad niektorými budovami. Vždy prinášal len smrť a nešťastie. Položila ho na stôl a pomaly zamierila k vchodovým dverám. Nechcela, aby ju prichytili. Bála sa tých zvláštnych ľudí. Podľa všetkého mali niečo spoločné s Temným pánom. Nechcela sa zapliesť do nejakej nekalej činnosti. Neuvedomila si, že hluk, ktorý spôsobila neostal bez povšimnutia.

"Petrificus totalus!" zaklínadlo vyletelo z prútika tak rýchlo, že si to ledva stihla uvedomiť. Nemala žiadnu možnosť úniku. Telo mala úplne meravé. Nevládala sa pohnúť. Tento stav však netrval dlho.

"Odtiaľto nebudeš odchádzať. Bolo by to príliš nebezpečné. Snáď si neželáš, aby nás niekto rozdelil?" ľutoval, že nemá svoju zvyčajnú magickú moc. Za iných okolností by ju potrestal sám. Tentoraz sa musel spoľahnúť na svoju spoločníčku. Agripa okamžite zrušila zaklínadlo a donútila dievča ustúpiť ku skrinke plnej magických predmetov.

"Nehnevaj sa, chcela som len trochu prejsť. Je mi hrozne zle," rýchlo odvetila Alexis. Rukou si váhavo prešla po bruchu. Po toľkých rôznych zaklínadlách a elixíroch sa vôbec necítila dobre. Za normálnych okolností by úplne podľahla elixíru lásky, ale vzhľadom na to, že pred tým užila aj iný elixír, ani jeden z nich neúčinkoval úplne presne. Tieto magické zmesi na seba navzájom pôsobili.

Daniel si neuvedomil, že niektoré kombinácie, mohli neutralizovať účinok amortencie. Práve preto si Alexis začínala uvedomovať, čo sa s ňou deje.

"Pôjdeme sa trochu poprechádzať, ak si myslíš, že ti to pomôže," zmierlivo odvetil mladý chlapec.

"To by si nemal robiť. Nesmú vás spolu vidieť. Nechcem, aby sa o nás začalo zaujímať ministerstvo," vedela, že to dievča začnú čoskoro hľadať. Agripa okamžite uzamkla dvere pomocou kúzel. Nechcela riskovať prezradenie.

"Navštívime Pottera, určite sa poteší, keď nás uvidí. Prejdeme cez starú podzemnú chodbu, v ktorej Marvolo chcel chovať baziliska. Potrebujem poznať pravdu, nechcem premárniť celý zvyšok života v tejto diere. Potom sa môžeme bez problémov odmiestniť. Snáď mi nechceš nahovoriť, že nás nedokážeš prepašovať do obyčajnej nemocnice?" chladne navrhol Daniel.

"Áno, ale..." nervózne vyjachtala Agripa.

Pri dverách sa ozvali nejaké hlasy. Dvaja chlapci váhavo postávali pred ošarpanou chatrčou.

"Alexis! Poď okamžite von. Vieme, že sa tam skrývaš. Videli sme ťa. Mama sa takmer zbláznila od strachu, keď si neprišla domov. Okamžite vylez!" Jason nespokojne zalomcoval krehkými dverami. Neočakával, že ich sestra sa bude správať tak detinsky. Hry na schovávačky mali už predsa dávno za sebou.

"Pomôžte mi!" skríkla nahlas. Už sa nemienila tváriť, že je všetko v poriadku. Chcela sa vrátiť domov. Niekto jej hrubo prikryl ústa a odtiahol ju

"Poď, zmizneme odtiaľto," Gaunt odsunul vyblednutý koberec. Pod ním sa zjavili padacie dvierka. Pomaly ich otvoril a vtlačil Alexis dovnútra. Keď sa ho pokúsila uhryznúť, bolestivo jej skrútil ruku za chrbtom.

"Tých dvoch faganov musíš patrične usmerniť. Vymaž im pamäť, aby si nespomínali na to, že sem prišli. Počkáme ťa v lese na zvyčajnom mieste," nepovolil zovretie, lebo sa obával, že opäť začne kričať. Donútil ju zostupovať po strom chodníku. Všade okolo nich vládla úplná tma. Pozostatky akýchsi kostí sa im zabárali do topánok.

"Čo vlastne chceš? Ja neviem čarovať. Nemôžem pre teba nič urobiť," odvážila sa prehovoriť, až keď ju zaviedol do hlbších častí podzemného labyrintu.

"Existuje celý raz vecí, ktoré spolu môžeme dokázať," prudko zastal, keď začul za sebou povedomí šuchot. Niečo veľké sa plazilo smerom k nim. Hadie oči upriamili pozornosť na dve postavy.

"Nedívaj sa naňho. Ostaň pri mne a nehýb sa," tmavovlasý chlapec pevne zovrel vystrašené dievča. Túlili sa k sebe ako stratené deti. Harry celkom jasne videl Voldemorta. Nemal svoju zvyčajnú hadiu podobu a vyzeralo to, že vôbec nedokáže zastaviť obrovského hada, ktorí sa približoval k nemu a nejakému neznámemu dievčaťu. Had sa zúrivo vztýčil a pokúsil sa ich napadnúť.

"Ty sssi potomok Ssslizolina, ale nemáššš ssschopnosssti. Tvoj pôvod ťa nezachráni a ja chcem zabiť," odhalil jedovaté zuby, ktoré sa priblížili k čerstvej potrave.

"Nechaj ich prejsssť," rýchlo zasyčal Harry. Nezáležalo mu na Temnom pánovi. Chcel pomôcť nevinnej osobe, ktorá bola podľa všetkého len náhodou zatiahnutá do Riddlových hier. Nemohol sa dívať na jej utrpenie.

"Ako sa cítiš, Harry?" Ginny Weasleyová nemotorne odsunula celú kopu darčekov, ktoré dostal Vyvolený. Potrebovala si urobiť miesto na sedenie. Chcela byť s ním, každý deň až kým ho neprepustia.

"Všetko ma bolí. Nemala si sem chodiť," ustarostene siahol na stolík. Práve mal nepríjemný sen. Nemohol si presne vybaviť všetky podrobnosti. On to prežil. Neporazil som ho. Všetci ma musia nechať na pokoji. Určite za mnou príde. Nebol si istý tým, že jeho sny niečo znamenajú. Mohli to byť len ďalšie lákadlá Temného pána.

"Prečo sa ku mne takto správaš? Celý čas som na teba čakala. Zaslúžim si trochu rešpektu!" podráždene vyprskla Ginny. Neočakávala, že sa k nej bude správať nezdvorilo. Nedovolil jej, aby ho držala za ruku.

"Ja som ťa o to nežiadal! Si slobodná! Nemáme spolu vôbec nič spoločné!" zavrčal namrzene. Chcel byť sám. Nepotreboval mať okolo seba ľudí, ktorí mu stále niečo vyčítali.