Čarovná krajina... 3. Kvapka sváru počas...

... slnečného dňa

Beta-reader: Tonksová

"Prečo si nechcel ostať v nemocnici? Veď sa sám nemôžeš ani prezliecť," celé tri dni ho márne presviedčala, aby dovolil liečiteľom chodiť do ich domu aspoň na pravidelné kontroly. Nechcel ostať v nemocnici, tvrdohlavo trval na domácom liečení. Na stolíku mal rozložených päť druhov elixírov. Každý deň ich musel brať, aby sa telo spamätalo z bolestivého zranenia.

Nikto nemohol spochybňovať vôľu pacienta. Po hrozivom útoku, ktorý otriasol celou nemocnicou sa neodvážili ho zdržiavať dlhšie, než to bolo potrebné. Viacerí pacienti boli zranení a vystrašene sa domáhali náhrady škôd na ich osobnom majetku.

V nemocnici panoval pomerne veľký chaos. Neutíchajúca vlna dohadov a teórii sa neustále nachádzala na titulných stránkach všetkých dostupných novín.

"Nemusíš sa o mňa celý deň starať. Poradím si aj bez teba. Mám predsa prútik," zúrivo sa posunul na posteli. Ten pohyb mu okamžite odčerpal všetku energiu. Rana ho pritom poriadne silno zabolela. Prekonal nutkanie dotknúť sa zraneného miesta. V poslednom čase vôbec nemal náladu na žiadne dlhé rozhovory. Bol mrzutý a odháňal od seba ľudí, ktorí mu chceli pomôcť.

"Nie si v takom stave, aby si ho mohol použiť. Mohol by si mi vysvetliť, prečo ma neustále od seba odháňaš? Držíš si odo mňa odstup, lebo ma považuješ za blázna?" sadla si na kraj postele a tácku s jedlom nenápadne položila na nízky stolík.

"Nikdy by som ťa tak nenazval. Z mojich úst nikdy nebudeš počuť niečo také. Spôsobil som veľa zlých vecí. Nie som hrdý na to, čo všetko som dobrovoľne vykonal. Nechcem, aby si nadobudla nejaký vzťah k človeku, ktorý ti nemôže prezradiť nič o svojej minulosti. Nevieš, čoho všetkého som bol schopný. Tvoje najhoršie predstavy sú popritom len sladkými obrazmi plnými harmónie. Záleží mi na tebe a práve preto nechcem, aby ťa neskôr spájali so zlyhaniami, ktoré sa ťa netýkajú," mrzelo ho, že musí aspoň v náznaku poznať, že nie je pre ňu vôbec dobrým vzorom.

"Nemysli na to. Ja budem vždy na tvojej strane. Mňa už ľudia odsúdili bez toho, aby sa namáhali spoznať ma. V škole ma spolužiaci prezývajú Cvok. Smejú sa mi za chrbtom a šepkajú si o mojich záchvatoch, akoby to bola len detská hra. Ty mi pomáhaš s tým bojovať. Vždy pre mňa budeš dôležitejší než ostatní. Neutiekol si odo mňa ako rodičia," musela mu to pripomenúť, aby sa konečne prestal obviňovať. Nechápala, prečo by nemohli spolu tráviť viac času.

"Nedaj im príležitosť, aby ti ublížili. Na takéto zážitky sa nikdy nezabúda. Zanechávajú v ľuďoch pocit menejcennosti. Nedovoľ nikomu, aby urážal. Nájdi si spôsob, ako ich nenápadne potrestať," neželal si, aby sa k nej niekto správal takýmto spôsobom. Vedel, že rany spôsobené posmešnými poznámkami môžu spôsobiť veľa zla.

Pomaly podišla k oknu a odtiahla závesy. Slniečko nakuklo do tmavej izby. Teplé lúče pohládzali chladnú miestnosť. Vdýchli do nej dávno stratený život. Daphne mala dobrú náladu. Prežívala jeden z tých pokojných dní, keď okolo seba nevidela žiadne podivné veci.

Celá izba bola ladená do pochmúrnych farieb, akoby to bola hrobka. Vyblednuté sivé tapety nevzbudzovali dojem útulnosti.

Nábytok z bukového dreva obsahoval celú kopu kníh. Väčšinou sa týkali elixírov. Boli medzi nimi viaceré cenné zbierky, ktoré boli plné starodávnych receptov.

Vo vitríne sa hromadili brká a zapísané pergameny. Nenachádzala sa tam ani jediná stopa po nejakých príbuzných. Žiadne pohyblivé fotografie nezdobili izbu.

V skrini trónili starostlivo poskladané habity. Väčšinou mali čiernu farbu, ale našli sa medzi nimi aj tmavomodré exempláre.

Quirellova izba sa nachádzala na tom najnižšom poschodí veľkého domu, ktorý si pred pár rokmi prenajal. V horných častiach žili starí manželia, ktorí nemali deti, a preto uvítali pomoc svojich nájomníkov. Nikdy sa nesťažovali a vždy sa k nim správali priateľsky. Daphne k nim pociťovala silnú náklonnosť.

"Tento rok si na nich dám veľký pozor. Nezabudni sa najesť! Dnes sa ma len tak ľahko nezbavíš. Ešte som nedokončila všetky úlohy a potrebujem, aby si mi trochu poradil," po dlhom čase jej tvár rozžiaril šibalský úsmev.Bolo príjemné vidieť ako sa z jej myšlienok vytrácajú obavy.

"Knihy sú spoľahlivejšie ako ja. Môžem sa aj mýliť," načiahol sa za prútikom, aby si mohol upraviť polohu ležania. Neznášal, keď ho musel niekto obskakovať. Radšej bol ochotný pretrpieť bolesť, akoby mal niekomu dovoliť, aby ho kŕmil. Zaklínadlo pomaly nastavilo jeho telo do sedacej polohy. Vankúše sa vydvihli nahor, aby mu umožnili poriadne sa oprieť. Tácka sa zdvihla a ostala visieť tesne nad hrudníkom. Lyžička vrchovato naložená diétnou kašou ladne pristála v jeho ústach.

"Mal by si ma to naučiť. Vidím, že s prútikom ti to ide veľmi dobre. Aj ja by som chcela ovládnuť ten môj," sledovala tento nezvyklý spôsob jedenia. Nemala veľmi dobré skúsenosti s čarovaním. Na hodinách, kde bolo potrebná mávať prútikom, zvyčajne úplne zlyhávala. Vždy sa jej podarilo spôsobiť nejakú pohromu. Minulý rok strávila pár poriadne rušných hodín po škole. Musela zoškrabať zo steny jedného z pokusných potkanov, ktorého mala v rámci opakovania premeniť na pohár s vodou. Veselý brechot a škriabanie na dvere im zabránili pokračovať v debate.

"To šteňa sem v žiadnom prípade nepúšťaj," Quirell si stále nemohol zvyknúť na nového obyvateľa domu. Malý nezbedník mu bez váhania kradol topánky, občas rozhrýzol pár kníh a dovolil si vliezť do jeho postele. Vôbec sa mu nepáčilo, že ho Prestonovci kúpili a priviedli do domu. Nemohol im vtom však zabrániť. Čierny psík rozčúlene škrabal na dvere a srdcervúco zavýjal.

"Magus, buď ticho! Nesmieš nás vyrušovať," prikázala mu pevným hlasom. Rozhodne nezdieľala názor svojho poručníka, ale v danom okamihu ho nechcela zbytočne rozčuľoval. Mohlo by to spôsobiť zhoršenie jeho stavu.

Ľutovala, že si nemôže vziať do školy malé šteniatko. Tieto zvieratká považovala za oveľa zaujímavejšie ako sovy a potkany.

"Slečna Quirellová, niekto vás hľadá," zdola zaznel melodický hlas pána Prestona. Psí štekot sa zmenil na tlmené zavrčanie. Ozval sa zvuk rozbíjajúceho sa skla.

"Toto bude nepochybne zaujímavá návšteva," Quirell namieril prútik na dvere. Tanier okamžite klesol na stôl a lyžica ostala bezvládne visieť nad ním. Pán Preston im už dávno nevykal. Považoval ich za svoju rodinu, preto medzi nimi panovala uvoľnená atmosféra. Formálnym oslovením sa zrejme snažil niečo naznačiť.

Daphne zmätene ustúpila od dverí. Hlas starého muža znel vystrašene. Na schodoch bolo počuť rýchle kroky dvoch ľudí. Keď sa dvere otvorili, obaja mali možnosť vidieť svetlovlasú ženu odetú do elegantných šiat. Prútik pridržiavala na chrbte pána Prestona. Pohľadom preskakovala z muža ležiaceho na posteli na dievča, ktoré pred ňou cúvalo. Daphne za jej chrbtom zazrela známu postavu. Smrťožrútka, ktorá zabila mnohých ľudí, stála vedľa nezvyčajnej návštevníčky. Na prst si nakrúcala jeden z dlhých svetlých prameňov vlasov.

"Prišla som sem za tvojou milenkou, Quentin. Chcem, aby sa všetko dozvedela skôr, než budem nútená ti pripomenúť určité záležitosť," potisla pána Prestona bližšie k posteli.

"Ako sa opovažuješ vyslovovať také nehorázne lži? Myslíš si, že by som niečo také urobil?,"podráždene zavrčal Quirell.

"Áno, nepochybne si schopný aj horších činov. Opustil si ma a nechal si ma samú v tom odpornom väzení!" z jej prútika vyšlo zaklínadlo, ktoré zanechalo značné stopy na koberci. Daphne si ich vzájomné vyrovnávanie účtov vôbec nevšímala. Nepostrehla blížiace sa nebezpečenstvo. Hľadela priamo na Bellatrix. Spod obhoreného rukáva vykúkala lebka s hadom. Bola jasne viditeľná, akoby chcela pripomenúť dávne udalosti plné krvi a násilia.

"Prečo za mnou stále chodíš? Ja som ťa sem nevolala," podráždene vyprskla Daphne.

"Je to škoda, že oni nevidia to, čo ty. Mohli by sa dozvedieť mnohé zaujímavé veci. Zistili by, že zlo nemá žiadne hranice. Nekončí sa smrťou jedného človeka. To by ste mali všetci pochopiť, ale vy si to nechcete priznať. Všetko zlo podľa vás spôsobilo osirelé dieťa. Temné znamenie napriek všetkému žije a môže sa prejaviť aj v tých najnezvyklejších podobách. Je ľahké podľahnúť zvodom moci. Táto žena sem prišla vraždiť. Nezabudni, žestaré lásky prinášajú len žiaľ," jej smiech znel príšerne, akoby nepatril ľudskej bytosti.

"Chce zabiť mňa? Veď ma vôbec nepozná," niekto ju pevne zozadu objal a pritisol k zemi. Okolo nej preletelo ďalšie zaklínadlo.

"Nie, neprišla si po teba. Má strach, lebo si myslí, že už nemá dosah na muža, ktorý nosí znamenie," telo sa náhle začalo meniť. Tvarom a podobou pripomínalo krehkú sochu. Po jej obvode sa začali šíriť praskliny. Postupne z nej opadávali čoraz menšie kúsky. Pocítila bolesť, akoby do nej niečo náhle vrazilo. Mala pocit, akoby sa náhle ocitla vo zveráku. Všade okolo nej bola tma. Vnímala chlad vychádzajúci z podlahy.

"Tá potvora na nás použila kliatbu, patriacu k čiernej mágii. Uzavrela nás do akejsi sféry bolesti. Musíš ostať pokojne ležať. Každý pohyb ti môže spôsobiť muky," ustarostene odvetil Quirell. Pevne ju držal okolo pása a dával pozor, aby sa mu náhodou nevyšmykla. Rana ho príšerne bolela, ale nemohol ju pustiť. Ak bystratili vzájomný kontakt, kúzlo by ich mohlo od seba oddeliť.

"Nechcem tu ostať. Mám strach," šokovane poznamenala Daphne. Pevne mu stisla ruku. Tento jednoduchý pohyb spôsobil hotovú búrku bolestných impulzov. Akási imaginárna stena sa posunula bližšie k nim.Viac sa neodvážila ani hnúť.

"Keď sa tá vec roztrhne, všetko bude v poriadku. Chvíľu to musíš vydržať," odvetil potichu.

Starostlivo odriekal slová v nejakom neznámom jazyku. Kládol dôraz na každú slabiku. Snažil sa obmedziť dokonca aj dýchanie, aby sa náhodou nepomýlil. Niekoľko ráz premohol bolesti a mávol prútikom. Pár krát mu vypadol z ruky a nestihol dokončiť potrebné kúzlo. Musel sústrediť všetku svoju vôľu na prekonanie tejto nepríjemnej prekážky.

Jasné svetlo preťalo temnotu. Steny sa náhle rozplynuli. Žena, ktorá stála pri nich, prenikavo zvrieskla. Svetlo sa náhle zmenilo na pevné povrazy, ktoré ju surovo zhodili na zem a zabalili jej telo do tej priezračnej hmoty.

Quirell a Daphne si rýchlo sadli na posteľ. Sféra bolesti im odčerpala veľké množstvo energie. Obaja sa chvíľu spamätávali z toho nepríjemného zážitku. Horace Preston ležal na zemi. Zrejme ho zasiahla spätná reakcia sféry. Tvár mal posiatu červenkastými pupencami. Prudký výbuch vyvalil dvere. Zdesený Magus znepokojene zavrčal. Pobiehal okolo nich a zúrivo ceril zuby.

"Mňa nezastavíš. Nikdy ťa neprestanem nenávidieť! Zabil si moje dieťa a to ti neodpustím," chcela dostať svoje telo z tých mučivých pút.

Daphne sa sklonila k doriadenému starcovi. Keď sa ubezpečila, že dýcha a nechýba mu žiadna časť tela, začala sa pomaly upokojovať.

"Nebuď smiešna, Astrid. Tvojho syna som sa nikdy ani nedotkol. Nebol som tam, keď ho našli," mrzelo ho, že sa musia púšťať do takejto debaty. Nechcel odkrývať minulosť, ktorá už nemala nič spoločné s prítomnosťou ani budúcnosťou. Nemohol o tom hovoriť. Tie najhlbšie pocity ostali uväznené pred akýmikoľvek narušiteľmi.

"Poslal si ho na smrť. Kvôli tebe ho Pán zabil!" prudko sa mykala, v snahe dostať sa k prútiku.

Daphne príšerne zbledla. Pomaly vstala a vrhla vyčítavý pohľad na svojho ochrancu.

"Prečo si mi klamal?" vyprskla nahnevane. V jej vnútri to zapálilo vlnu hnevu a odporu. Chcela mať niekoho, komu môže veriť. Odmietala poslúchať milosrdné lži.

"Daphne ja som..." cez obväz začala presvitať krv. Prudké pohyby spôsobili otvorenie rany. Tvár sa mu stiahla do bolestnej grimasy. Nedokázal zabrániť tomu, aby ušla z izby. Bezmocne hľadel na otvárajúce sa dvere. Útla dievčenská postava sa za nimi stratila tak rýchlo, že to ledva stihol zaregistrovať.

Bežala po schodoch. Každý krok v nej prebúdzal túžbu po úniku. Prestala vnímať svoje okolie. Pošmykla sa na akejsi starej topánke, ktorú na schody zavliekol Magus. Náhle stratila pevnú pôdu pod nohami. Musela sa zachytiť zábradlia, aby nespadla. "Daphne, zlatko, čo sa deje?" Emily Prestonová odhodila kôš z bielizňou. Vráskavá tvár sa zdesene napla. Napriek vysokému veku mala nevšednú guráž a nikdy sa nevzdávala. Duša nezlomného bojovníka ju nútila pasovať sa zo životom. Napriek tomu, že krása pominula, necítila sa ukrivdená. Záležalo jej hlavne na tom, aby boli všetci členovia tejto malej rodiny šťastní a spokojní. Obľúbila si Daphne, akoby bola jej skutočnou vnučkou. Vždy mala strach, že sa stane niečo neočakávané. Vedela, že to dievča prechádza veľmi silnými emóciami, ktoré ju občas zaženú do vyhrotených situácií.

"Nič sa nestalo, len som sa pošmykla na schodoch," plačlivo odvetila Daphne. Stresová situácia priniesla náhle zhoršenie jej problémov. Záhadná choroba opäť nečakane zaútočila.

"Netráp sa, dievčatko moje. Nech sa stane čokoľvek, všetci ťa budeme podporovať. Nesmieš podliehať smútku," pomohla jej zostúpiť zo schodov.

"On ma oklamal... Astrid je jednou z nich a Bellatrix tiež. Nosí znamenie smrti.... Človek, ktorého milujem by to nemal robiť... Choď do podzemných žalárov, nájdeš tam Horaca. Nevyzerá vôbec dobre, asi sa mu niečo stalo," nesústredene zamrmlala Daphne. Pred sebou videla obrovské vtáky s veľkými zlatými zobákmi. Hľadeli na ňu s opovrhnutím. Navzájom do seba ďobali, pod nimi sa hromadilo obrovské perie. Ostré zobáky sa nakláňali k nej.

"Sú tu a chcú mi ublížiť! Nedovoľ im to!" zajačala Daphne. Rukami si chránila tvár, akoby jej niekto chcel spôsobiť bolesť.

"Nerozumiem ti, moja. Nemusíš nikam odchádzať. Tu si v bezpečí. Sme doma. Zavediem ťa do tvojej izby," neprikladala význam jej slovám.