SM: 6. kapitola Prehral si???

"Ty si naozaj blázon. Ten had nás mohol zabiť!" zdesene zvrieskla Alexis. Sedela na zemi a pokúšala sa spamätať z toho hrozného šoku. Pred týmito stvoreniami mala veľký rešpekt.

"Mlč a nechaj ma premýšľať. Možno nemá cenu ďalej pokračovať. Už nemám svoju moc a nikdy nebudem takým čarodejníkom ako predtým. Sklamal som svojich predkov. Už nie som krv z ich krvi. Nemohol som ho ovládať, aj keď to bol len neškodný had. On zvíťazil," mladý chlapec pomaly prechádzal po zelenkastom trávniku. Smutne hľadel na približujú sa postavu.

"Tých dvoch faganov som poslala domov. Už nám nič nehrozí," Agripa zarazene hľadela na svojho pána. Práve sa primiestnila na jeho obľúbené miesto k obrovskému bútľavému stromu, do ktorého ukryl svoje tajomstvá.

"Vezmi ten prútik a zabi ma!" zasyčal Daniel. Rukami sa oprel o strom a pomaly prechádzal po hrčovitom povrchu.

"To nemôžem urobiť. Možno už nie si taký ako predtým, ale to neznamená, že kvôli tomu musíš obetovať svoj život!" do očí sa jej nahrnuli slzy. Zúfalo ho schmatla a objala. Vymanil sa z jej náručia a prudko ustúpil, akoby ho niekto udrel.

"Toto už nikdy nespravíš. Je ti to jasné!" jeho hlas znel panovačne. Nemohol znášať dotyky iných ľudí. Nikto to predtým nerobil a on nestál a takéto prejavy náklonnosti. Chcel, aby pred ním prívrženci padali na kolená a nepokúšali sa ho utešovať. Problémom bolo, že už žiadnych zástancov temnôt nemal. Smrťožrúti boli len skupinou, ktorá plnila stránky učebníc. Nič viac sa nedalo očakávať od mŕtvej organizácie.

"Ty si... ty si... Slizolinov potomok?" vedela všetko o tom, čo sa odohralo v dome Riddlovcov. Bratia jej porozprávali všetko o čarodejníkovi, ktorý chcel zmeniť zaužívaný systém prostredníctvom vrážd a útlaku.

"Už nie som. Nemám tie schopnosti. Som úplne bezvýznamný čarodejník, ak sa to ešte tak dá nazvať," zavrčal rozčúlene.

"Nie, to si nemyslím. Teraz máš tie správne predpoklady..." podišla celkom blízko k nemu.

O týždeň neskôr...

Urob to! Zbav sa jej! Neznesiem to.... Nevzdávaj sa... Pusť to.... Záblesk modrého svetla zakončil ten zvláštny sen.

"Alexis, pobaľ si veci. Zajtra predsa odchádzaš do školy!"neprítomne položila ruku na budík a v spánku ho odsunula. Kde je Gaunt? Veď sme len pred chvíľou boli spolu. Ako je to možné, že som doma?

"Nie, mami. Ty sa určite mýliš. Prázdniny predsa začali len pred týždňom," neveriacky odfrkla Alexis. Prudko sa posadila na posteli a obzerala sa okolo seba, akoby sa práve prebrala z dlhého spánku.

"Ešte stále nie je celkom v poriadku. Možno by vážne nezaškodilo zájsť s ňou k lekárovi," otcov hlas znel dosť znepokojene.

"Ako som sa sem dostala? Veď som len prednedávnom bola s Danielom..." zdesene zamrmlala Alexis.

"Áno, včera ste zas spolu boli na prechádzke. Viem o tom. Nemusíš byť kvôli tomu nervózna. Je predsa normálne, že chceš tráviť čas so svojím priateľom," chápavo poznamenala pani Lestrangeová.

S priateľom? Ja? Naozaj to myslí vážne? Daniel nie je môj chalan. Okrem toho má už... ani netuším koľko má vlastne rokov. Vyzerá tak mlado, ale uňho sa do tá len veľmi ťažko posúdiť.

"Možno by s nímnemala tráviť až tak veľa času. Je veľmi milý a slušný, ale mám taký pocit, že s ním niečo nie je v poriadku. Si naozaj v poriadku?" s obavami hľadel na svoju dcéru.

"Áno, ocko," nervózne vyjachtala Alexis.

Čo sa tu deje? O čom to všetci hovoria? Čo som doteraz robila? Odkedy mám priateľa? Ja sa zbláznim. Už tomu vôbec nerozumiem.

"Nezabudni prísť na raňajky. Neskôr sa pozhovárame," potichu odvetila pani Lestrangeová. Spolu s manželom opustili jej izbu.

Zúfalo zaborila hlavu do vankúša. Nechcela sa s nimi zhovárať. Rukou nahmatala akúsi kartičku.

Nesnaž sa im niečo prezradiť, lebo ťa to bude stáť život.