Hra t. 2. Stretnutie diamantových svetov

Každý deň chodila zalievať svoje vzácne rastliny. Venovala im všetku svoju lásku a pozornosť. Prihovárala sa svojim mlčanlivým spoločníkom. Usmievala sa na nich a každú chvíľu brala do ruky nejakú pomôcku, ktorá im mala zabezpečiť pohodlný rast. Irena nenávidela návštevy. Bola alergická na dotieravé reklamné letáky a obzvlášť neznášala listy, ktoré jej posielali príbuzní. Vždy sa zaujímali len o to či si už konečne našla nového partnera. Už desať rokov totiž žila úplne sama, odrezaná od sveta a vzdialená od svojej rodiny a priateľov.

Nezaujímalo ju to. Čarodejnícke zákony pre ňu stratili zmysel vo chvíli, keď prišla o svoju rodinu. Súcitné reči príbuzných nemohli zastaviť hrozivé následky stretu s iným mágom. Ona prežila, ale ľudia, ktorých milovala ostali uväznení vo večných temnotách. Vždy si to vyčítala a práve kvôli tomu nedokázala pokračovať v bežnom živote. Utiahla sa do ústrania a potichu sledovala životy tých ostatných.

Kedysi pomerne dobre vyzerajúca žena sa menila na nepríťažlivú tuláčku, ktorá len občas vytiahla päty zo svojho skromného domčeka. Za svoje prežitie zaplatila krutú cenu. Nemohla viac milovať ani odpustiť tým, ktorí ju zradili. Verila, že jedného dňa to dokáže. Ten deň však ešte nenastal.

"Musíte pekne vyrásť, aby bolo dostatok prísad do mojich nápojov," prihovárala sa svojim kvetinám. Práve sa chystala na pravidelnú kontrolu kvality svojich najnovších prírastkov.

Moji chlapci by dnes šli po prvýkrát do školy. Odprevádzala by som ich spolu s manželom. Nie musím s tým prestať. Oni sa nevrátia už nikdy.

Na malú chvíľu upadla do bolestných spomienok.

"Irena! Zruš tú ochranu, ktorou sú zablokované dvere!" úpenlivý krik znel zo záhrady.

Okamžite spoznala Annin hlas. Znel akosi cudzo a nezúčastnene. Spoznala tú hrôzu, ktorá občas prikvačila ľudské srdcia. Vycítila, že niečo veľmi trápi dušu tej ženy.

"Vydrž chvíľu. Nemusíš tak kričať. Veď sú to len bežné popínavé rastliny. Nikdy by som tu nedržala žiadne mäsožravé potvory. Majú len zastrašiť neželaných návštevníkov," na malú chvíľu vyslovila pár neznámych slov v jazyku, ktorí tunajší obyvatelia vôbec neovládali. Potom váhavo otvorila

dvere. Nakukla cez škáru, aby sa ubezpečila, že jej naozaj nehrozí žiadne nebezpečenstvo.

"Môžeme ísť dovnútra?" Anna pevne držala za ruku svoju malú dcéru. Odstraňovala zo svojich šiat lepkavé lístky a nervózne prebodávala pohľadom svoju priateľku. Neočakávala takéto nepriateľské privítanie.

"Áno, samozrejme. Viem, že tie bezpečné opatrenia sú trochu prehnané, ale dnes ráno som cítila prítomnosť cudzej mágie. Nechcem, aby sa sem niekto dostal," už raz podcenila svoj inštinkt a draho za to zaplatila. Neopatrnosť jej priniesla večnú samotu a tiché prechádzky na miestny cintorín.

"Musíš mi pomôcť. Stalo sa toľko vecí, že ani neviem, kde mám začať. Dominik nás napadol. Vraj nás našiel úplnou náhodou, ale ja mu neverím," spoločne vošli do domu.

"Vykonáme magické rituály a zabránime mu, aby sa k vám približoval. Dá sa to veľmi ľahko zariadiť. Som ochotná siahnuť aj po mocnejších kúzlach," pokojne odvetila Irena.

"Galina má tú moc. Ona dokáže ľuďom ubližovať pomocou dotyku. Keby som ju nezastavila..." nervózne bľabotala Anna. Nebolo ľahké sa zmieriť s návratom minulosti a takisto aj s neželanými schopnosťami.

"Nie je to až také prekvapujúce. Jej otec predsa patrí k nim. Bude musieť poriadne precvičovať svoju moc, aby náhodou neublížila nevinným ľuďom. Zatiaľ nemáme dôvod na paniku. Je to len malé dievčatko, ako všetky ostatné," zmierlivo odvetila Irena. Usadila ich do dvoch pohodlných kresiel. Nábytok sa neustále presúval podľa jej želania. Nič neostávalo na jednom mieste príliš dlho. Bavila sa neustálymi zmenami interiéru. Mienila im ponúknuť upokojujúci bylinkový čaj.

"Chcela som toho chlapa zabiť... ja viem, že to nie je správne, ale on urážal mojich rodičov a bol agresívny,"z úst malého dieťaťa tie slová zneli poriadne desivo.

"Maličká, uvedomuješ si, že ty by si ešte nemala myslieť na takéto veci. Vziať život nie je žiadne hrdinstvo. Temné stránky tvojej duše by mali aspoň niekoľko rokov spať hlboko pochované v tvojom vnútri. Naozaj to chceš robiť? Nezabúdaj, že keď sa raz dopustíš vraždy už to nebudeš môcť vziať späť. Navždy si zapamätáš tvár toho človeka. Nezabudneš na jeho oči ani na spôsob akým sa lúčil zo svetom. Prinesiem vám čaj. Snáď vám to zlepší náladu," rýchlo odbehla do kuchyne. Vrátila sa s tromi šálkami s kvetinovými motívmi. Príjemná vôňa sa šírila do všetkých kútov.

"Vieš, čo musíš urobiť. Galina tu nemôže ostať. Musí dostať vzdelanie, ktoré prináleží prívržencovi temnôt. Jej slová boli viac než jednoznačné. Nemáš inú možnosť. Tu by mala veľmi veľa nepriateľov. Mocné rodiny, ktoré chránia toto miesto nedovolia, aby tu ďalej ostávala. Celý čas som pred nimi tajila totožnosť jej otca, ale už to zrejme nepôjde. Niekto im to prezradil. Nemáte veľa času. Možno len pár hodín vás delí od nepríjemného stretu s miestnou mágiou. Musíš sa skontaktovať z otcom svojej dcéry. Žiadna iná možnosť neexistuje. Jedine on vám môže pomôcť. Ak bude súhlasiť ostanete naďalej spolu," pomaly premiešala horúci nápoj a odpila si z bylinkovej zmesi.

"Pošlem mu správu, ale on ma určite odmietne. Nikdy nemal záujem o svoje dieťa," pochybovačne vzala do rúk papier a pero.

Horúce slnko neľútostne prechádzalo po tvári nepoznajúcej svetlo. Starší muž tlmene zakašľal, priložil zvráskavenú rukuk drevenému povrchu obyčajnej lavičky. Nemal chuť vstať ani venovať sa úplne bežným činnostiam.

"Neskrývaj sa, Richard. Som tvoj otec a už dávno nemám nič spoločné s tým magickým cirkusom. Nemôžem ťa nijakým spôsobom ohroziť. Mágiu už dávno nepoužívam," netrpezlivo čakal na nejakú reakciu. Neznášal to nekonečné čakanie, kým sa mág rozhodne odhaliť svoju totožnosť a pristúpiť bližšie.

"Vždy si taký dôverčivý otec? Ak by sa namiesto mňa vynoril z kríkov niektorý z tvojich nepriateľov nemal by si šancu," vysoký muž v čiernom oblečení si prisadol k nemu.

"Pre mňa sú všetci rovnakí. Ja s nimi už viac nebudem bojovať. Som obyčajný človek a tie vaše kúzla mi vôbec nechýbajú. Nepotrebujem nikomu dokazovať svoju nadradenosť. Okrem toho som slepý, už nikomu neuškodím," mal chuť svojho syna objať, ale vedel, že by mu to nikdy nedovolil. Fyzický kontakt považoval za nevhodný.

"Tvoja vnučka ťa potrebuje. Ani kvôli nej nechceš zmeniť svoj postoj?" list, ktorý dostal ho poriadne rozrušil. Potreboval nájsť bezpečné miesto, kde by mohla pokračovať vo vzdelávaní. Nechcel ju oddeľovať od matky. Vedel, že sú na seba zvyknuté a neprinieslo by to želaný efekt.

"Nikdy si sa nezmienil o tom, že máš dcéru. Myslel som, že ty nechceš rodinu," pevne mu stisol ruku.

"Neplánoval som to, ale keď sa jej matka ocitla v mojich rukách, zmenil som názor. Ainovci predo mnou vystrašene cúvli. Tí hlupáci si mysleli, že ak zabijem jednu z nich dám im navždy pokoj. Ja som očakával normálny súboj a nie to, že ju tam nechajú zviazanú a úplne bezmocnú," celkom rád spomínal na tie okamihy. Považoval to za zaujímavú hru, ktorá sa nakoniec skončila výhodne pre obe strany.

"Anna Ainová nezomrela. Ušetril si ju. Tak za to ťa musím pochváliť. Už som sa domnieval, že si úplne bezcitný," hlas sa mu triasol. Chcel spoznať svoju vnučku. Mal záujem zabezpečiť jej slušný život. Annu osobne nepoznal, ale vedel o priestupkoch voči svojej rodine, ktoré vykonala. Nemala možnosť sa k nim vrátiť.

"Neurobil som to, lebo ich nenávidela. Keď ju tam nechali stala sa ich nepriateľkou. Cítil som, že chce prežiť za každú cenu. Nakoniec to nebolo až také nepríjemné. Obaja sme tým len získali. Ona mohla ďalej spokojne žiť bez svojej rodiny a ja som mal možnosť zasadiť poriadny úder tým pyšným mágom," hovoril veľmi rýchlo a neustále sledoval okolie. Istým spôsobom sa tešil na stretnutie s Annou. Tou bytosťou, ktorá po prvý raz prelomila bariéru medzi ním a okolitým svetom.

"Áno, poznám dôvody, kvôli ktorým si na nich zaútočil. Nevyčítam ti to. Postarali sa o to, aby si trpel, ale ty si nemusel klesnúť na ich úroveň. Ja som nikdy nezneužíval mágiu. Z mojich úst nevyšlo ani jediné zaklínadlo proti tým ľuďom," na pleci pocítil nepríjemné pálenie. Jeho vlastný syn si dovolil naňho zoslať kúzlo.

"Ty nevieš nič o bolesti. Nepoznáš tie najhoršie spôsoby ako ponížiť malé dieťa. Oni ma neušetrili tak si nemysli, že na nich budem brať ohľad! Nesnaž sa ich obhajovať, lebo budem nútený detailne ti opísať ich spôsoby mučenia. Mal som päť rokov a oni ma bez váhania uniesli. Myslíš, že niečo také im dokážem odpustiť?" po dlhom čase zo seba dostal bolestivú pravdu.

"Chápem ťa a nikdy ťa kvôli tomu nebudem odsudzovať. Viem, že nechceš, aby niekto ohrozoval tvoju dcéru. Môžeš so mnou vo všetkom počítať. Postarám sa, aby si tvoja rodina zvykla na iný spôsob života. Možno by si sa s nimi mohol viac zblížiť. Vzhľadom na to, že si neprišiel o zrak by bolo vhodnejšie, keby si svoju dcéru učil používať kúzla," navrhol mu upokojujúcim hlasom. Mágia, ktorá naňho tlačila náhle pominula.

Anna,

Stretneme sa na mieste, ktoré veľmi dobre poznáš. Tam kde sa začal náš krátky vzťah bude dôjde k ďalšiemu stretnutiu.

Postarám sa o Vašu bezpečnosť. Viem, že ma nemáš príliš v láske a chceš sa vyhnúť priamemu kontaktu. Práve preto so sebou privediem dôveryhodnú osobu. Nikomu neukazuj tento list, po prečítaní okamžite zmizne.