darklady
"Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné." (Exupéry, Malý princ) Tento blog je zameraný hlavne na fanfiction HP, ale nájdu sa tu aj moje poviedky s mojimi originálnymi postavami. Prajem príjemné čítanie.
Prekliaty mág 1. kapitola - Zlomené srdce
26. říjen 2006 | 18.43 |
Mladý chlapec otupene hľadel na nebo plné hviezd. Jeho chudá silueta sa odrážala vo svetle chabého ohníka. Sedel na zemi, oblečený o obnosených sivých nohaviciach a dlhej bielej košeli. Svetlohnedé vlasy mal mierne zlepené a neupravené. Opieral sa o mrazivú kôru stromu a počúval zvuky noci, ktoré ho obklopovali zo všetkých strán. Malé zvieratko opatrne vyliezlo z jeho vrecka a obratne mu vyliezlo na plece. Zirzaw bol hovoriaci chameleón, ktorého pred tromi rokmi dostal od svojej majsterky Lilo. Nemal nijakú výnimočnú čarovnú moc. Skôr sa vyznačoval neobyčajne podrezaným jazykom a neuveriteľnou zbierkou všakovakých šialených nápadov.
„Mrzí ma to, Lucien,“ zašepkal mu do ucha. Nadobudol smutnú sivastú farbu a ospravedlňujúco sa mu obtrel o krk chvostom. Svojho dočasného pána si stihol až tak obľúbiť, že sa rozhodol odísť s majsterkinho domu spolu s ním.
Chlapec sa zúfalo mykol a nesúhlasne potriasol hlavou. Nemal náladu na rozhovory. Už aj tak sa cítil dosť mizerne. Lucien, Lucien, Lucien…
Tak ho už dávno nikto neoslovil. Počas štúdia nemohol používať svoje meno, kvôli bezpečnosti svojej rodiny. Všetci používali prezývky, ktoré im vymyslela majsterka… Ohník slabo zapukotal. Zjavili sa v ňom drobné fialové oči, ale on si nič nevšimol.
„Budem si musieť zvyknúť, že už nie som čarodejnícky učeň. Prekliaty mág už neexistuje,“ rukou opatrne stiahol Zirzawa s pleca a položil ho na zem.
„Môžeš ísť. Si voľný,“ naznačil mu, že jeho prítomnosť už viac nie je potrebná. Pritisol si kabát bližšie k telu. Už dávno sa nemohol zohriať pomocou mágie. Každé spojenie so svetom kúzel mu spôsobovalo muky.
„Nenechám ťa samého. Viem ako sa cítiš…“
Lucienove obočie sa stiahlo do prísnej čiary.
„VYPADNI, CHOĎ UŽ. NEPOTREBUJEM ŤA,“ vždy mu vraveli, aby bol statočný a nepoddával sa osudu. V jeho vnútri sa však niečo zlomilo. Ničivá bolesť vyplávala na povrch, ako rozzúrená dravá smršť a rúcala zaradom všetky jeho sny. Túžil byť sám a nemusieť odpovedať na neodbytné otázky. Nebol si istý či sa pôjde domov. Dokáže sa pozrieť rodičom do očí ? Chcel sa vrátiť ako víťaz a nie ako porazený.
Zirzaw smutne sklonil hlavu. Tak veľmi trpí a ja som prisahal, že mu to neprezradím. Nemôžem ho opustiť…on nevie čo ho čaká, keď ostane sám…
Lucien zacítil čudnú ťažobu, akoby ho niekto sledoval. Zmocnil sa ho pocit, že nejaká magická moc sa snaží dostať do jeho blízkosti. Zo stromu vyliezla nízka postava odetá v dlhom čiernom plášti. Lucien sa pokúšal nájsť v sebe aspoň časť čarodejníckej moci. Jeho myseľ však ostala prázdna. Neobjavil ani iskierku mágie.
„Len pokoj, nechcem ti ublížiť. To som ja, Koktavec …to budem oveľa radšej, keď ma oslovíš skutočným menom. Už dávno totiž nekokcem,“ otriasol zo seba zvyšky lístia a prisadol si k Lucienovi. Priložil do ohňa trochu magického prášku, aby sa viac rozhorel.
Koktavec, vlastným menom Mrk Drgon bol synom drevorubača. Po mnohých peripetiách a odkladoch sa nakoniec stal čarodejníkom…Lucien s ním pár rokov býval a bol si istý, že keby sa nedialo niečo nezvyčajné nevybral by sa v noci do lesa.
„Všetci si o mňa robíte starosti. To, že mám dvanásť rokov neznamená, že sa neviem o seba postarať. Nezabúdaj, že mi chýbal len rok do ukončenia čarodejníckej výuky…Cestu domov poznám naspamäť a naučil som sa dosť toho, aby som odolal nástrahám Krajiny Hmiel,“ nechcel, aby ho niekto ľutoval. Takisto sa nemienil nechať vodiť za ručičku.
„Mrzí ma to, Lucien,“ zašepkal mu do ucha. Nadobudol smutnú sivastú farbu a ospravedlňujúco sa mu obtrel o krk chvostom. Svojho dočasného pána si stihol až tak obľúbiť, že sa rozhodol odísť s majsterkinho domu spolu s ním.
Chlapec sa zúfalo mykol a nesúhlasne potriasol hlavou. Nemal náladu na rozhovory. Už aj tak sa cítil dosť mizerne. Lucien, Lucien, Lucien…
Tak ho už dávno nikto neoslovil. Počas štúdia nemohol používať svoje meno, kvôli bezpečnosti svojej rodiny. Všetci používali prezývky, ktoré im vymyslela majsterka… Ohník slabo zapukotal. Zjavili sa v ňom drobné fialové oči, ale on si nič nevšimol.
„Budem si musieť zvyknúť, že už nie som čarodejnícky učeň. Prekliaty mág už neexistuje,“ rukou opatrne stiahol Zirzawa s pleca a položil ho na zem.
„Môžeš ísť. Si voľný,“ naznačil mu, že jeho prítomnosť už viac nie je potrebná. Pritisol si kabát bližšie k telu. Už dávno sa nemohol zohriať pomocou mágie. Každé spojenie so svetom kúzel mu spôsobovalo muky.
„Nenechám ťa samého. Viem ako sa cítiš…“
Lucienove obočie sa stiahlo do prísnej čiary.
„VYPADNI, CHOĎ UŽ. NEPOTREBUJEM ŤA,“ vždy mu vraveli, aby bol statočný a nepoddával sa osudu. V jeho vnútri sa však niečo zlomilo. Ničivá bolesť vyplávala na povrch, ako rozzúrená dravá smršť a rúcala zaradom všetky jeho sny. Túžil byť sám a nemusieť odpovedať na neodbytné otázky. Nebol si istý či sa pôjde domov. Dokáže sa pozrieť rodičom do očí ? Chcel sa vrátiť ako víťaz a nie ako porazený.
Zirzaw smutne sklonil hlavu. Tak veľmi trpí a ja som prisahal, že mu to neprezradím. Nemôžem ho opustiť…on nevie čo ho čaká, keď ostane sám…
Lucien zacítil čudnú ťažobu, akoby ho niekto sledoval. Zmocnil sa ho pocit, že nejaká magická moc sa snaží dostať do jeho blízkosti. Zo stromu vyliezla nízka postava odetá v dlhom čiernom plášti. Lucien sa pokúšal nájsť v sebe aspoň časť čarodejníckej moci. Jeho myseľ však ostala prázdna. Neobjavil ani iskierku mágie.
„Len pokoj, nechcem ti ublížiť. To som ja, Koktavec …to budem oveľa radšej, keď ma oslovíš skutočným menom. Už dávno totiž nekokcem,“ otriasol zo seba zvyšky lístia a prisadol si k Lucienovi. Priložil do ohňa trochu magického prášku, aby sa viac rozhorel.
Koktavec, vlastným menom Mrk Drgon bol synom drevorubača. Po mnohých peripetiách a odkladoch sa nakoniec stal čarodejníkom…Lucien s ním pár rokov býval a bol si istý, že keby sa nedialo niečo nezvyčajné nevybral by sa v noci do lesa.
„Všetci si o mňa robíte starosti. To, že mám dvanásť rokov neznamená, že sa neviem o seba postarať. Nezabúdaj, že mi chýbal len rok do ukončenia čarodejníckej výuky…Cestu domov poznám naspamäť a naučil som sa dosť toho, aby som odolal nástrahám Krajiny Hmiel,“ nechcel, aby ho niekto ľutoval. Takisto sa nemienil nechať vodiť za ručičku.
Komentáře
| RE: Prekliaty mág 1. kapitola - Zlomené srdce | darklady | 23. 11. 2006 - 17:28 |