Noc Temných: 1. kapitola Stratená duša

Jej jedinou útechou bolo to, že ju nemôže vidieť. Určite by mal kopu otázok, na ktoré by mu nesmela odpovedať.
„Poď ku mne, Dinira.“ Prikázal jej. Prekvapene vypleštila oči. Čosi také od nej ešte nikdy nepožadoval.
„ČO ? Ako to teda… ?“
„Poď ku mne,“ zopakoval oveľa ráznejšie.
Nie, to nie. Ostaň kde si. Aj tak ti nemôže ublížiť…v skutočnosti tu ani nie si…
„Nie, prepáč…ja nemôžem,“ chvíľu vyzeral akoby ju chcel počastovať riadnou dávkou bolesti. „POVEDAL SOM TO DOSŤ JASNE !“
„Tak fajn.“ Dinira vstala a pomaly podišla k nemu.
„A čo teraz ?“ spýtala sa s obavami.
„Sadni si..“ povedal a demonštratívne ukázal na svoje kolená.
Dinira cítila ako je pomyslené srdce bije na poplach. Pokiaľ si dobre spomínala niečo také ešte nikdy nerobila. Dokonca ani vtedy, keď chodila po tomto svete ako živá bytosť…Chlapci o ňu vôbec nejavili záujem… Celý čas si želala, aby ju niekto mal rád a pohladkal ju, ibaže nie takto…a toto určite nie je ten správny chalan… Ale nemala na výber. Odovzdane si sadla na jeho kolená.
Počas svojho dlhoročného väzenia v knihe si vždy predstavovala, aké je to dotknúť sa živého človeka. Vnímať jeho telo pri svojom… Cítiť bozky milovanej osoby… Dúfala, že aspoň raz bude môcť vnímať teplo ľudského tela.
Nestalo sa to. Až do teraz. Dinirine sny boli príliš ďaleko od reality. Z NEHO vychádzal jedine chlad.. Celou je bytosťou prenikala nenávisť, túžba mučiť, vládnuť… To bol on. O láske sa v jeho prípade nedalo hovoriť.
„Zdá sa, akoby si bola živá…“ zašepkal jej do ucha. Aj ona to tak cítila.
„Ty mi pripadáš ako mŕtvy, si plný zloby…tvoja ruka najradšej mučí druhých…“
„Je to tak ako vravíš.“
Pritiahol ju bližšie k sebe…Dinira mala sto chutí vstať a zmiznúť späť do knihy. Rýchlo si to však rozmyslela. Čo ak by náhodou hodil knihu do ohňa. Už by sa nemohla vrátiť…
„Tebe neublížim.“
Lebo nemôžeš. Videla som ako si sa tváril, keď som ťa odmietla. Nebol práve preborníkom v lichotení ženám. Vždy dostal to čo chcel, nech sa správal akokoľvek. Neváhal si pomôcť hoci aj mágiou. Na ňu však v tomto smere nemal dosah. Rozhodol sa, že k nej bude radšej milý. (Neskôr sa vyzúri na niektorom zo svojich verných smrťožrútov…aby sa nepovedalo, že je priveľmi mäkký…)
„Čo vlastne chceš ?“ Po dlhom mlčaní sa ozvala Dinira.
„Ty to vieš. Snáď mi nechceš nahovoriť, že si až taká naivná,“ rukou neúprosne putoval po jej imaginárnom tele. Bola skutočná len kvôli nemu a tejto chvíli, vedela to a preto sa nedokázala brániť.
Zaplavila ju hotová škála rôznych pocitov. Od vzrušenia z jeho dotyku až po hrôzu nad tým aký je chladnokrvný…O pár sekúnd už nevedela čo cíti…

Lásku ?
Vášeň ?
Odpor ?
Vzrušenie ?
V jej hlave prebiehal neúprosný zápas medzi túžbou byť v jeho náručí a strašnou predtuchou, že JEHO ruky sú „postriekané krvou“ nevinných..
Som pre ňho len hračkou, ktorú využije a odhodí ? Alebo to tak nie je ? Nemôže to byť pravda ?
„Nevieš si predstaviť čo pre mňa znamenáš… Si pre mňa všetkým…“ láskavo sa jej prihováral. Chcel aby zabudla na pochmúrne myšlienky. Nesmie ho považovať za netvora. Ona nie.
„Nenechám sa oklamať tvojimi sladkými rečičkami. Viem čítať v očiach…Si krutý a máš zničenú dušu. Neverím ti. Tvoja tvár je ako maska, ktorá skrýva v sebe temné tajomstvo… Nechcem v tom pokračovať.“
„Budeš musieť, maličká…“
„Už sem nepatrím. Čo môžem stratiť ?“
Namiesto odpovede ju pobozkal. Bol to surový bozk plný hnevu a potláčanej túžby. Prudko HO od seba odstrčila (nejakým magickým spôsobom) a rýchlo vstala.
„Čoskoro bude ráno, je čas ísť…“
„Nie ostaneš tu. Ešte sme neskončili. Sem aj tak neprenikne denné svetlo.“
„Keď to musí byť…“ Asi po desiatich minútach „intenzívnej“ chôdze si sadla naspäť do kresla. Čakala, že bude rozzúrený a začne sa jej vyhrážať, čo aj urobil.
„Nezahrávaj sa so mnou. Ty si myslíš, že vieš všetko…no čosi podstatné ti stále uniká…Ja som tvoj pán…nebudeš stavať proti mojej vôli…“
KLOP, KLOP. Prerušilo ho nesmelé zaklopanie. „Vstúpte,“ zasipel jej spoločník.
Dinira zbadala toho istého smrťožrúta s hlúpym potkaním ksichtom. Ukláňal sa tak prudko, až takmer spadol. Malé vodnaté očká upieral na podlahu.
„ČO CHCEŠ ?“
„Ja pane, prepáčte, že vás opäť vyrušujem…Vaše Lordstvo, ale…“
Vaše Lordstvo ? To je hádam nejaký titul ? Že by bol šľachtic…?
„Nevidíš, že mám prácu…nezdržiavaj…“
Som taká rada, že si prišiel. Je to dobré pre mňa, ale pre teba určite nie. Tvoj pán si na tebe asi vyleje zlosť, kvôli mne. Až mi je ťa ľúto človeče, alebo hádam „potkanče“.
„Chcel som vám len povedať, že tie magické predmety, ktoré ste chceli…tým myslím hlavne diamantovú sošku, masku s krvilačnými očami a tie ostatné…nám niekto…“
„POKRAČUJ.“
Na tvojom mieste by som tú vetu nedokončila. Nechcem vidieť ďalšie mučenie. „Niekto ich potiahol…úplne všetky.“
„ČOŽE ?“
„Chudák“ smrťožrút jačal akoby ho z kože drali. (Čo bola aj čiastočne pravda.) Po tej sérii cruciatov, ktoré schytal sa ledva vládal postaviť.
„SI NESCHOPNÝ, RAZ TI NIEČO JEDNODUCHÉ ZVERÍM A TAKTO TO DOPADNE. ZMIZNI MI Z OČÍ…“
Och, nie…nechcem s ním byť sama…
„Urobím všetko, aby som vás uspokojil..“ Zašepkal. Ja teda nie. Aspoň dúfam.
Tentoraz vstal ON. Už nežiadal absolútne o nič. Dinira vyplašene hľadala nejaký záchytný bod. Hocičo čo by mu zabránilo priblížiť sa k nej. Kdesi v žalúdku pocítila zvláštne chvenie, ktoré jej bránilo vstať, myslieť a ďalej ho odmietať.
„Keby si bola živá zmenilo by sa niečo na tom, ako veľmi ťa…“ tie slová zo seba nemohol dostať. V žiadnom prípade by jej nepovedal, že ju má rád…Bolo to pre ňho neprirodzené a určite by mu to nikdy neuverila. Každým dotykom sa strácali jeho zábrany otvoriť sa inej ľudskej bytosti (alebo takmer ľudskej). Nenávidel svet a svet nenávidel JEHO… Tak to bude a nikto to nezmení. Z jej tela a duše sálalo čosi čo ho neprekonateľne priťahovalo, ale zároveň prevracalo celé jeho chápanie sveta naruby. Nechcel, by zničiť svet, keby v ňom bola ona. (Možno by ho len trochu pozmenil, pre svoje potreby…) Dinira ešte stále váhala a odťahovala sa od neho. To by som nemala. On je zlo, to najhoršie čo mohlo postihnúť túto planétu…

Zpět na hlavní stranu blogu