darklady
"Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné." (Exupéry, Malý princ) Tento blog je zameraný hlavne na fanfiction HP, ale nájdu sa tu aj moje poviedky s mojimi originálnymi postavami. Prajem príjemné čítanie.
Noc Temných: 3. kapitola Návrat do temnôt
19. říjen 2006 | 21.40 |
Dinira bola už necelé dva týždne uväznená v knihe. Ostala sama v tom zvláštnom svete chladu a podivných bytostí. Buď sa na ňu hneval alebo nemal čas. Nebola si istá či ho chce vidieť. Možno by bolo lepšie ostať v knihe, až kým sa neozve James.
Sadla si do na zem posiatu drobnými červenými kvietkami. Ak sa vôbec ozve. Teraz má svoju krásnu Lily...
Zrazu zacítila prudké trhnutie. Volá ju. Trest sa skončil, alebo sa možno ešte len začína.
Nie, ja nechcem...už nie...
"Dinira, láskavo prestaň vystrájať..." Napomenul ju, keď asi po piatich minútach dopadla na posteľ.
"Ublížil si mi...ešte stále cítim tie rany..."
Oveľa viac ma bolí srdce.
"Nedovolil som ti odísť, tak prečo si ma neposlúchla ? Okrem toho, si sa spriahla s nepriateľom... Keby si bola jednou z mojich služobníkov..."
Áno to poznám,...tak by som ťa asi zabil. Môžeš byť rada, že som taký milosrdný...atď. Typické reči temného lorda.
"Žiarlil si ?"
To asi nebola práve najrozumnejšia otázka. Prudko ju k sebe pritiahol tak blízko, aby mu mohla hľadieť do očí.
"Vidíš v nich niečo iné ako predtým ? Tak odpovedz ?"
"Len tmu, prázdnotu a chuť zabíjať." Potichu hlesla Dinira. Nevedela pochopiť, ako sa mohla zamilovať do niekoho takého. Pár nežných dotykov a bozkov ju predsa nemohlo pripraviť o rozum.
"...Nijaké city v nich nenájdeš, možno okrem nenávisti a pohŕdania..." Znechutene ju pustil...Tvárou mu prešiel kŕč.
"Keď už hovoríme o zraneniach...to čím si ma zasiahla bolo poriadne silné." Pomaly od seba odhrnul prikrývku. Dinira zbadala hrubý magický obväz, ktorý mal obtočený okolo hrudníka...
Ty si začal.
"Počkaj, pomôžem ti." Priložila svoje ruky na obväz.
Chcel ju zastaviť, ale nemal dostatok síl. Jemné vlnenie mu prešlo cez pokožku a donútilo ho uvoľniť sa. Neznáma energia mu spôsobovala sladké muky. Túžil po tom, aby to pokračovalo, ale zároveň nevedel či sa dokáže ovládnuť... Dinira pomaly odtiahla ruky od JEHO tela. Nemohla pokračovať.
"Odkiaľ máš takéto schopnosti ? Si čarodejnica ?"
"Ak chceš môžem ti porozprávať celý príbeh."
"Tak hovor. Mám dosť času."
"Všetko sa začalo, keď som mala osemnásť. Môj otec bol čarodejník, mama mukelka. Ja a sestra sme nezdedili, žiadne výnimočné schopnosti... Otca to občas mrzelo. Zvykol hovorievať, že by z nás boli skvelé čarodejnice... Rád zbieral magické predmety, v knižnici stál dlhý rad políc z rôznymi artefaktmi. Väčšinou to boli neškodné veci, ktoré ostatní čarodejníci nepotrebovali..."
Príbeh ju úplne pohltil...Zdalo sa jej, akoby opäť vstúpila do rodného domu....a cítila vôňu kuracej polievky...
"Dinira, kde toľko trčíš ?" Jej mama Lea práve stála pri sporáku a vytrvalo miešala polievku.
"Už idem mama." Dinira rýchlo zbehla po schodoch. Zaškerila sa do zrkadla, zaveseného na stene. Jej pohľad pritiahla zvláštna skrinka položená na stole. Tmavé drevo tichulinko šepkalo. Rukou prešla po drapľavom povrchu. Pokrývali ho nejaké nečitateľné znaky.
"Už aj nechaj tú somarinu, lebo si ublížiš. Je to začarované." Zastavila ju mama.
"Kedy sa vráti otec ?"
"Možno zajtra. Ešte stále je na tom stretnutí..."
Dinira nemohla odtrhnúť zrak od tajomnej skrinky. Je taká krásna, záhadná a ...
"Aj ja by som bola rada, keby už bol doma. Mám taký zlý pocit...Prestaň na to pozerať ! Radšej to odnesiem do pracovne, aby si to nemala na očiach."
Dinira nemohla zaspať. Znepokojil ju slabý astmatický záchvat a stále myslela na tajomnú skrinku.. Čo ak by do nej aspoň na chvíľu nazrela. Nikto sa to nemusí dozvedieť. Potichu vykĺzla z postele a vybrala sa do otcovej pracovne.
Keď otvorila dvere zbadala muža v čiernom plášti. V rukách držal tajomnú skrinku.
"Nemala si sem chodiť, ty šteňa..." Hneď ako ju zbadal vyslovil nejaké zaklínadlo.
Dinira necítila vôbec nič... Pod sebou zrazu videla svoje telo, bledé a meravé, nepochybne mŕtve. Stále tomu nemohla uveriť. Pozerala do svojich vyhasnutých očí, ale nemohla odísť. Niečo jej v tom bránilo. Vrah vzal skrinku a otvoril ju. Vytiahol z nej okrúhly zlatý prívesok.
"Z toho sa len tak ľahko nespamätáš Gregor..."
"Dinira, prečo si šla do... ?" Dvere sa znovu otvorili. Objavila sa v nich malá Megan. Zrejme počula nejaký hluk.
"Ááááááááááá !" Vykríkla, keď zbadala na zemi telo svojej sestry. Dinira na ňu kričala :
"Uteč, preboha.. uteč."
Megan ju nemohla počuť. Nikto netušil, že je ešte stále s nimi.
"Neutekaj dievčatko, tvoja sestra na teba čaká..." O pár sekúnd, bola aj Megan mŕtva. Sklátila sa na zem pri dverách. Nemala najmenšiu šancu ujsť. Dinira mala chuť ho zaškrtiť. Vzbĺkla v jej strašná zlosť a túžba po pomste.
"Čo to..." Prívesok mu vyletel z ruky a zasiahol Diniru. Cítila ako sa jeho moc spája z jej dušou. Stali sa neoddeliteľnou súčasťou.
"Ty odporný hnusný vrah, zničím ťa...nedám ti ani chvíľu pokoj..." Vrieskala Dinira. Nemalo to žiadny efekt, svoju moc sa naučila používať až oveľa neskôr.
Čarodejník ušiel a Dinirino telo vzal zo sebou. Nechápal ako mohol prívesok zmiznúť.
Neostalo jej nič iné, len vznášať sa nad Megan a čakať, kým niekto príde. Prvá osoba, ktorá ich našla bola mama. Dinira videla v jej očiach zdesenie a hrôzu.
"Megan, Dinira, dcérky moje...čo tu vystrájate ?." Nohou zavadila do Meganinho tela a spadla na zem.
"Preber sa, prosím ťa...neopúšťaj ma..."
"Pamätám si ako hystericky plakala a hľadala ma. Všade vyvolávala moje meno. Možno si myslela, že som do pracovne nevošla. Nikto jej neodpovedal...Bezradne som visela nad Megan. Jej duch odišiel preč ihneď....Keď som počula prichádzať otca, niečo ma schmatlo a stiahlo do knihy. Prívesok bol prekliaty. Každý kto sa spojí z jeho mocou nepripravený nemôže odísť. Má v sebe príliš veľa energie... Odvtedy som rodičov nevidela. Neviem čo sa s nimi stalo...Som stratená duša a najviac zo všetkého túžim (byť s tebou v posteli) ísť za sestrou. Tento polovičný život ma ubíja."
Voldemort ju po celý čas pozorne počúval. Takéto scény mu neboli cudzie. Na svojej ceste za mocou zničil už veľa životov... Výkriky obetí a plač ich príbuzných mu zneli ako nadpozemská hudba. V duchu možno aj ďakoval tomu neznámemu vrahovi...on predsa spôsobil, že spoznal Diniru. Nahlas by to však nevyslovil.
"Prečo nechceš ostať so mnou ?"
"Ja.... Dinira hľadala vhodné slová.
"...ťa milujem. A práve preto tu nechcem ostať. Nemôžem sa dívať na to ako ubližuješ ľuďom, nikdy nezabudnem na to mučenie...Nemôžem sa s tým zmieriť. Nemala som sa do teba zamilovať. Bola to chyba.. Ty nevieš čo to je...si vrah...a..."
"Môžem s vami hovoriť, pán môj ?" Začula zachrípnutý hlas. Lucius Malfoy ich doslova prekvapil. Dokonca ani Voldemort si nevšimol, že prišiel. Na očiach mal okuliare na odhaľovanie duchov.
"Ideš nevhod."
"Odpustite, ale čo vlastne chcete urobiť s ňou ?" Vrhol nepríjemný pohľad na Diniru.
Voldemort mu pohotovo odpovedal:
"Ešte som sa nerozhodol a teba varujem, ak sa to niekto dozvie tak..."
"Nikomu to nepoviem. Už som vám to odprisahal."
Malfoy nevyzeral najlepšie. Po celej tváry mal modriny a ledva sa hýbal.
"Choď do postele, vyzeráš akoby som ťa celé popoludnie mučil..."
To mal byť pokus o vtip alebo čo ?
"Áno pôjdem len...ONA VÁS PREDSA ZRADILA ! POMOHLA UTIECŤ POT..."
"Práve tu rozoberáme túto nešťastnú tému. Ešte sme zatiaľ nedospeli k tomuto bodu...neboj sa aj to príde." Zahriakol ho.
"PREČO ONA ? ČO TAKÉ VÁM MÔŽE DAŤ TÁTO..."
"Lucius, ty...nevieš o čom hovoríš. Chceš to počuť. Tak dobre. Doprajem ti to potešenie..."Pohľadom hľadal prútik, ale keď videl aký je Lucius zúbožený, radšej to nechal tak. Potreboval zdravých sluhov, nie vykopávky.
"Keby to bolo v mojich silách....(Nastala dramatická pauza) urobil by som všetko preto, aby Dinira ostala navždy so mnou...pretože ju..."
"Nie, môj pane. To mi skutočne nemusíte hovoriť. Chápem vás." Príkro mu skočil do reči Lucius. Tie slová by z úst Temného pána zneli dosť šialene. Nebol pripravený počuť niečo také.
"Čakám, že mi vysvetlí ako to bolo s Potterom, ale to už nie je tvoja vec. Už som povedal, choď si ľahnúť, inak ti hneď dám nejakú zaujímavú úlohu..."
Srdce mi urobilo otočku. ON to chcel vážne povedať ? Neverím. Možno by tú vetu dokončil celkom inak trebárs, že ma má rád alebo také niečo...Zrejme ho dojalo to moje priznanie. Som blbá ! Veď je to Temný pán. Toho len tak nejaké citové výlevy nedojmú...
Malfoy odišiel v dosť čudnej nálade. Chvíľu zazeral na Diniru a stískal v ruke prútik, akoby ho chcel použiť. Potom sa zvrtol a odišiel.
"Nevyberala som si do koho sa prevtelím. Skrátka som to urobila...nevedela som kto je James..."
Sadla si do na zem posiatu drobnými červenými kvietkami. Ak sa vôbec ozve. Teraz má svoju krásnu Lily...
Zrazu zacítila prudké trhnutie. Volá ju. Trest sa skončil, alebo sa možno ešte len začína.
Nie, ja nechcem...už nie...
"Dinira, láskavo prestaň vystrájať..." Napomenul ju, keď asi po piatich minútach dopadla na posteľ.
"Ublížil si mi...ešte stále cítim tie rany..."
Oveľa viac ma bolí srdce.
"Nedovolil som ti odísť, tak prečo si ma neposlúchla ? Okrem toho, si sa spriahla s nepriateľom... Keby si bola jednou z mojich služobníkov..."
Áno to poznám,...tak by som ťa asi zabil. Môžeš byť rada, že som taký milosrdný...atď. Typické reči temného lorda.
"Žiarlil si ?"
To asi nebola práve najrozumnejšia otázka. Prudko ju k sebe pritiahol tak blízko, aby mu mohla hľadieť do očí.
"Vidíš v nich niečo iné ako predtým ? Tak odpovedz ?"
"Len tmu, prázdnotu a chuť zabíjať." Potichu hlesla Dinira. Nevedela pochopiť, ako sa mohla zamilovať do niekoho takého. Pár nežných dotykov a bozkov ju predsa nemohlo pripraviť o rozum.
"...Nijaké city v nich nenájdeš, možno okrem nenávisti a pohŕdania..." Znechutene ju pustil...Tvárou mu prešiel kŕč.
"Keď už hovoríme o zraneniach...to čím si ma zasiahla bolo poriadne silné." Pomaly od seba odhrnul prikrývku. Dinira zbadala hrubý magický obväz, ktorý mal obtočený okolo hrudníka...
Ty si začal.
"Počkaj, pomôžem ti." Priložila svoje ruky na obväz.
Chcel ju zastaviť, ale nemal dostatok síl. Jemné vlnenie mu prešlo cez pokožku a donútilo ho uvoľniť sa. Neznáma energia mu spôsobovala sladké muky. Túžil po tom, aby to pokračovalo, ale zároveň nevedel či sa dokáže ovládnuť... Dinira pomaly odtiahla ruky od JEHO tela. Nemohla pokračovať.
"Odkiaľ máš takéto schopnosti ? Si čarodejnica ?"
"Ak chceš môžem ti porozprávať celý príbeh."
"Tak hovor. Mám dosť času."
"Všetko sa začalo, keď som mala osemnásť. Môj otec bol čarodejník, mama mukelka. Ja a sestra sme nezdedili, žiadne výnimočné schopnosti... Otca to občas mrzelo. Zvykol hovorievať, že by z nás boli skvelé čarodejnice... Rád zbieral magické predmety, v knižnici stál dlhý rad políc z rôznymi artefaktmi. Väčšinou to boli neškodné veci, ktoré ostatní čarodejníci nepotrebovali..."
Príbeh ju úplne pohltil...Zdalo sa jej, akoby opäť vstúpila do rodného domu....a cítila vôňu kuracej polievky...
"Dinira, kde toľko trčíš ?" Jej mama Lea práve stála pri sporáku a vytrvalo miešala polievku.
"Už idem mama." Dinira rýchlo zbehla po schodoch. Zaškerila sa do zrkadla, zaveseného na stene. Jej pohľad pritiahla zvláštna skrinka položená na stole. Tmavé drevo tichulinko šepkalo. Rukou prešla po drapľavom povrchu. Pokrývali ho nejaké nečitateľné znaky.
"Už aj nechaj tú somarinu, lebo si ublížiš. Je to začarované." Zastavila ju mama.
"Kedy sa vráti otec ?"
"Možno zajtra. Ešte stále je na tom stretnutí..."
Dinira nemohla odtrhnúť zrak od tajomnej skrinky. Je taká krásna, záhadná a ...
"Aj ja by som bola rada, keby už bol doma. Mám taký zlý pocit...Prestaň na to pozerať ! Radšej to odnesiem do pracovne, aby si to nemala na očiach."
Dinira nemohla zaspať. Znepokojil ju slabý astmatický záchvat a stále myslela na tajomnú skrinku.. Čo ak by do nej aspoň na chvíľu nazrela. Nikto sa to nemusí dozvedieť. Potichu vykĺzla z postele a vybrala sa do otcovej pracovne.
Keď otvorila dvere zbadala muža v čiernom plášti. V rukách držal tajomnú skrinku.
"Nemala si sem chodiť, ty šteňa..." Hneď ako ju zbadal vyslovil nejaké zaklínadlo.
Dinira necítila vôbec nič... Pod sebou zrazu videla svoje telo, bledé a meravé, nepochybne mŕtve. Stále tomu nemohla uveriť. Pozerala do svojich vyhasnutých očí, ale nemohla odísť. Niečo jej v tom bránilo. Vrah vzal skrinku a otvoril ju. Vytiahol z nej okrúhly zlatý prívesok.
"Z toho sa len tak ľahko nespamätáš Gregor..."
"Dinira, prečo si šla do... ?" Dvere sa znovu otvorili. Objavila sa v nich malá Megan. Zrejme počula nejaký hluk.
"Ááááááááááá !" Vykríkla, keď zbadala na zemi telo svojej sestry. Dinira na ňu kričala :
"Uteč, preboha.. uteč."
Megan ju nemohla počuť. Nikto netušil, že je ešte stále s nimi.
"Neutekaj dievčatko, tvoja sestra na teba čaká..." O pár sekúnd, bola aj Megan mŕtva. Sklátila sa na zem pri dverách. Nemala najmenšiu šancu ujsť. Dinira mala chuť ho zaškrtiť. Vzbĺkla v jej strašná zlosť a túžba po pomste.
"Čo to..." Prívesok mu vyletel z ruky a zasiahol Diniru. Cítila ako sa jeho moc spája z jej dušou. Stali sa neoddeliteľnou súčasťou.
"Ty odporný hnusný vrah, zničím ťa...nedám ti ani chvíľu pokoj..." Vrieskala Dinira. Nemalo to žiadny efekt, svoju moc sa naučila používať až oveľa neskôr.
Čarodejník ušiel a Dinirino telo vzal zo sebou. Nechápal ako mohol prívesok zmiznúť.
Neostalo jej nič iné, len vznášať sa nad Megan a čakať, kým niekto príde. Prvá osoba, ktorá ich našla bola mama. Dinira videla v jej očiach zdesenie a hrôzu.
"Megan, Dinira, dcérky moje...čo tu vystrájate ?." Nohou zavadila do Meganinho tela a spadla na zem.
"Preber sa, prosím ťa...neopúšťaj ma..."
"Pamätám si ako hystericky plakala a hľadala ma. Všade vyvolávala moje meno. Možno si myslela, že som do pracovne nevošla. Nikto jej neodpovedal...Bezradne som visela nad Megan. Jej duch odišiel preč ihneď....Keď som počula prichádzať otca, niečo ma schmatlo a stiahlo do knihy. Prívesok bol prekliaty. Každý kto sa spojí z jeho mocou nepripravený nemôže odísť. Má v sebe príliš veľa energie... Odvtedy som rodičov nevidela. Neviem čo sa s nimi stalo...Som stratená duša a najviac zo všetkého túžim (byť s tebou v posteli) ísť za sestrou. Tento polovičný život ma ubíja."
Voldemort ju po celý čas pozorne počúval. Takéto scény mu neboli cudzie. Na svojej ceste za mocou zničil už veľa životov... Výkriky obetí a plač ich príbuzných mu zneli ako nadpozemská hudba. V duchu možno aj ďakoval tomu neznámemu vrahovi...on predsa spôsobil, že spoznal Diniru. Nahlas by to však nevyslovil.
"Prečo nechceš ostať so mnou ?"
"Ja.... Dinira hľadala vhodné slová.
"...ťa milujem. A práve preto tu nechcem ostať. Nemôžem sa dívať na to ako ubližuješ ľuďom, nikdy nezabudnem na to mučenie...Nemôžem sa s tým zmieriť. Nemala som sa do teba zamilovať. Bola to chyba.. Ty nevieš čo to je...si vrah...a..."
"Môžem s vami hovoriť, pán môj ?" Začula zachrípnutý hlas. Lucius Malfoy ich doslova prekvapil. Dokonca ani Voldemort si nevšimol, že prišiel. Na očiach mal okuliare na odhaľovanie duchov.
"Ideš nevhod."
"Odpustite, ale čo vlastne chcete urobiť s ňou ?" Vrhol nepríjemný pohľad na Diniru.
Voldemort mu pohotovo odpovedal:
"Ešte som sa nerozhodol a teba varujem, ak sa to niekto dozvie tak..."
"Nikomu to nepoviem. Už som vám to odprisahal."
Malfoy nevyzeral najlepšie. Po celej tváry mal modriny a ledva sa hýbal.
"Choď do postele, vyzeráš akoby som ťa celé popoludnie mučil..."
To mal byť pokus o vtip alebo čo ?
"Áno pôjdem len...ONA VÁS PREDSA ZRADILA ! POMOHLA UTIECŤ POT..."
"Práve tu rozoberáme túto nešťastnú tému. Ešte sme zatiaľ nedospeli k tomuto bodu...neboj sa aj to príde." Zahriakol ho.
"PREČO ONA ? ČO TAKÉ VÁM MÔŽE DAŤ TÁTO..."
"Lucius, ty...nevieš o čom hovoríš. Chceš to počuť. Tak dobre. Doprajem ti to potešenie..."Pohľadom hľadal prútik, ale keď videl aký je Lucius zúbožený, radšej to nechal tak. Potreboval zdravých sluhov, nie vykopávky.
"Keby to bolo v mojich silách....(Nastala dramatická pauza) urobil by som všetko preto, aby Dinira ostala navždy so mnou...pretože ju..."
"Nie, môj pane. To mi skutočne nemusíte hovoriť. Chápem vás." Príkro mu skočil do reči Lucius. Tie slová by z úst Temného pána zneli dosť šialene. Nebol pripravený počuť niečo také.
"Čakám, že mi vysvetlí ako to bolo s Potterom, ale to už nie je tvoja vec. Už som povedal, choď si ľahnúť, inak ti hneď dám nejakú zaujímavú úlohu..."
Srdce mi urobilo otočku. ON to chcel vážne povedať ? Neverím. Možno by tú vetu dokončil celkom inak trebárs, že ma má rád alebo také niečo...Zrejme ho dojalo to moje priznanie. Som blbá ! Veď je to Temný pán. Toho len tak nejaké citové výlevy nedojmú...
Malfoy odišiel v dosť čudnej nálade. Chvíľu zazeral na Diniru a stískal v ruke prútik, akoby ho chcel použiť. Potom sa zvrtol a odišiel.
"Nevyberala som si do koho sa prevtelím. Skrátka som to urobila...nevedela som kto je James..."