„Winky,“ jeho hlas spôsobil v jej mysli hotovú búrku pocitov. Nedokázala sa naňho ani pozrieť. Telom jej prebehla triaška a drobné srdiečko jej v hrudi neprestajne poskakovalo…Nemala by k nemu nič cítiť. On je predsa človek…
„Kam si dala tie školské habity ?“ vyštekol rozčúlene. Vždy býval dosť podráždený, keď prišiel domov na prázdniny. Hlavne teraz, keď mal nastúpiť do siedmeho ročníka. Niečo sa s ním dialo, ale jeho otec to nepostrehol.
„Tu sú pán Barty,“ podala mu šesť párov čerstvo vypratých habitov, ktoré ju takmer prikovali k dlážke. Snažila sa, aby vyzerali skvele a rovnako dobre aj voňali. Všimla si, že na sebe nemá habit, iba dlhé nohavice.. ľavé predlaktie mal obviazané, akoby ho niečo poranilo. Prekvapene vypúlila oči.
„Stalo sa vám niečo s rukou ?“ zahlásila opatrne.
„Teba to nemusí zaujímať,“ Uši jej mierne ovisli. Očakávala aspoň poďakovanie za to, že jeho habity sú v takom dobrom stave, ale on jej ich len surovo vychmatol z rúk a zabuchol za sebou dvere.
Z hrdla sa jej vydral hlboký povzdych. Naschvál si buchla hlavu o dvere, pretože v duchu prisúdila mladému pánovi veľmi nelichotivú nadávku. Winky nesmie niečo také cítiť k pánovi Bartymu…bude sa musieť potrestať, aby si prestala robiť nádeje.
Opatrne stisla poobväzované prsty. Ešte stále boli plné pľuzgierov…Opiekla si ich za trest, lebo sa dívala na to, ako sa Barty prezliekal. Vedela, že to nesmie robiť. Tresty pre ňu predstavovali istý únik…mala výčitky svedomia, kvôli zamilovaným listom, ktoré mu tajne posielala. Podpisovala sa v nich ako Vicky a netrpezlivo očakávala či jej odpíše. Túto hru s ním hrala už dosť dlho. Nevedela sa vzdať týchto slovných prejavov. Pomáhali jej prežiť. Mohla sa mu zdôveriť s čímkoľvek…Dokonca sa s ňou chcel stretnúť, ale ona to odmietla. Čo by robila keby zistil, že mu píše domáci škriatok ? Prečo práve ja. Pán Barty by ma zabil, keby to vedel…nie musím byť silná a prestať mu písať…
Keď mala hotovú všetku nevyhnutnú prácu uchýlila sa do svojej izbietky. Pod uvoľnenou doskou schovávala všetky jeho listy. Nežne ich povyberala zo štrbiny.
„Winky, ty to musíš urobiť…ak by to niekto našiel prepustili by ťa,“ každý z nich si pozorne prezrela a postupne ich začala páliť. Jeden za druhým mizli usvedčujúce dôkazy. Po lícach sa jej kotúľali slzy, keď ostal už len jediný mierne pokrčený dôkaz lásky…
Zúfalo si zadrapila ruky do huňatej deky, v ktorej spávala. Netušila, že to bude až také bolestivé. Už nevládala, nedokázala zničiť aj ten posledný… Prudko ho zovrela do rúk…
„Odkiaľ to máš ?“ strhla sa keď zazrela mladého pána Bartyho. Niečo od nej chcel, ale keďže nereagovala, vybral sa za ňou. Keď zazrel v jej rukách list, na tváry sa mu rozhostil zlovestný úškrn. Spoznal svoje písmo, ktoré sa črtalo na obálke.
„ODPOVEDZ MI !“
Winky sa prudko schúlila do kúta. Pán mal zo sebou prútik a vyzeral dosť nahnevane. Už mal sedemnásť rokov a mohol kedykoľvek používať zaklínadlá.
„Ja našla som to…“ vyhovárala sa plačlivo. Barty ju surovo schmatol za utierku, ktorá slúžila ako jej odev. Druhou rukou jej neúprosne zovrel krk. Triasol ňou tak silno, až strácala pôdu pod nohami. Bolo jej jedno čo s ňou urobí. Odovzdane privrela oči.
„No určite. Ja nie som žiadny hlupák. Povedz mi všetko, prikazujem ti to…“
Nemohla neposlúchnuť priamy príkaz člena rodiny. Barty ju znepokojene pustil.
„Ja…som…Vicky,“ hlesla potichu. Privrela oči a očakávala, dotyk zeleného svetla.