Voskový úsmev

Dvaja ľudia... šťastie a náklonnosť, ale zároveň aj rozhodnutia, ktoré zmenia ich život.

Poviedkas netypickým párom Sybila T./Alastor M.

Čakám na teba. Pokúšam sa poskladať všetky možné alternatívy dôvodu tvojho meškania. Ty pre mňa znamenáš viac, než tie hlúpe hry spojené s veštbami. Vždy som sa snažila prekonať Kasandru a priblížiť sa k jej umeniu, ale nedokážem to. Nemám potrebné vlohy. Nikdy som nemala žiadne pravdivé vízie. Ty si ma vždy dokázal povzbudiť, ale zároveň si zmaril všetky moje plány. Prečo ma nechávaš nečinne stáť na mieste našich bývalých stretnutí? Nedokážeš pochopiť, že chcem byť s tebou, Alastor?

Mrazivý chlad prenikol cez tenký habit. Mladá žena sa nespokojne zamrvila. Zložila si večne dolámané okuliare a pevne ich zovrela v rukách. Oči ostali suché, aj keď priam túžili po nejakej úľave. Nemohla plakať a už vôbec nie kvôli nemu. Nesmela podliehať tým trýznivým pocitom.

Na pleciach pocítila pevný dotyk mužských rúk. Neodbytná energia prúdila do premrznutého tela.

"Nemala by si za mnou chodiť. Vieš, že ma môžu kedykoľvek sledovať. Čierni mágovia..." silnejšie objal trasúce sa telo. Nevedel čo by jej mal vlastne povedať. Nemal dostatok síl navždy sa zrieknuť toho pocitu, že aj on má na svete niekoho, kto sa oňho bojí a záleží mu na jeho živote. Jediná osoba, ktorá bola ochotná mu vždy dôverovať.

"Alastor, nemal by si takto hovoriť. Nebuď zbytočne podozrievavý. Nezáleží im na tom s kým sa stretávaš," dovolila mu, aby ju obrátil k sebe. Chvíľu si vychutnávala blízkosť jeho tela a šťastie, ktoré ňou preniklo, keď mohla byť s ním.

Vedela, že to nebude trvať dlho. On nikdy nemala dosť času a veľmi často riskoval svoj život.

"Viem, že ma asi nepochopíš, ale nemôžem ťa neustále vystavovať nebezpečenstvu. Ja nesmiem mať rodinu. Našli by ťa a mohli by... Bude lepšie, keď sa navždy rozídeme. Sibyla, mrzí ma to," opatrne vtisol bozk na bledé líce.

"To znamená, že ma odmietaš? To predsa nemôžeš urobiť. Nie potom všetkom, čo sme spolu prežili. Si zbabelec a slaboch! Čoho sa vlastne bojíš?"

"Prepáč mi, inak to nejde. Musíš zabudnúť..." vložil jej do rúk pár kamienkov nezvyklej čiernej farby.

"Nie, ja nechcem. Prečo musíš byť stále taký tvrdohlavý? Povedz mi pravdu. Viem, že to nie je všetko. Ty ma už nemáš rád, preto sa neustále vyhováraš. Chcem počuť pravý dôvod tvojho rozhodnutia. Viem, že to nie je všetko. Niečo predo mnou tajíš," pevne ho uchopila za predok habitu. Nechcela, aby sa aj naďalej vyhováral.

Čo ti mám vlastne povedať? Pravda bolí a ja ti nechcem ublížiť. Ako ti mám všetko objasniť? Ako ťa mám presvedčiť? Mala by si mi dôverovať, aj keď ja vlastne nemám žiadny dôvod, aby som ti prezradil celú pravdu. Mučíš ma. Neznesiem viac vidieť ťa každý deň a nemôcť sa k tebe ani len priblížiť. Neostáva mi už viac žiadna iná možnosť. To čo sa zle začalo, zle sa aj skončí. Nemôžem sa ďalej pretvarovať. Som zvyknutý na slobodný život bez akýchkoľvek zábran.

"Podviedol som ťa. Už mnohokrát a nerád by som zachádzal do detailov. Ty si sa mi nikdy nepáčila. Považoval som ťa len za ľahko získanú korisť," priam bytostne vnímal bolestný výraz na tvári svojej priateľky.

Povolila zovretie a prudko od neho ustúpila. Nedokázala reagovať na tie kruté slová. Ústa sa sformovali do prísnej čiary.

Ty? Ja ťa vôbec nespoznávam. Kam sa podel ten človek, ktorého som si tak nesmierne vážila? Kam odišiel muž, ktorý sa ku mne vždy správal s úctou? To si nebol ty. Mali pravdu, keď tvrdili, že striedaš partnerky a ja som im nechcela veriť.

"Zbohom, Alastor. Myslím, že máš úplnú pravdu. My dvaja by sme sa už nemali viac stretávať," túžila konečne zvládnuť premiestňovanie a nemať strach z náhleho rozštvrtenia.

"Sibyla, ja..."

"Neospravedlňuj sa mi! Nestojím o to!" potlačila prudký nával zlosti a pomaly sa vybrala po opustenej ceste. Potrebovala sa preniesť cez nával sklamania a pocitu menejcennosti.

Čo také som urobila, že ma už viac nechcel? Nie som preňho dosť príťažlivá? Mohli mu iné ženy poskytnúť niečo lepšie, ako ja? Spomienky prinášajú bolesť a ty si pre mňa len neodvratnou súčasťou minulosti.

Zahodila kamienky, ktoré jej dal do rúk. Mala pocit, akoby boli nasiaknuté smrteľným jedom. Mladé dievča odišlo zo zvesenou hlavou a pochmúrne predstavy sa opäť vkrádali do jej myšlienok. Vedela to, istým spôsobom tušila, že ju opustí, ale nemohla tušiť, že ju to až tak veľmi zasiahne.

Sibyla, ja nie som zbabelý a nikdy taký nebudem... Vedel, že jej ublížil, ale považoval to za nevyhnutnosť. Napriek tomu, že tým odsúdil svoju lásku na zánik. Na poznačenej tvári sa zjavil kŕčovitý úsmev.

Pred mesiacom

"...Veď som ti kúpil veľmi pekný darček. Mala by si byť spokojná s príručkou Bezpečnosti a ochrany proti čiernej mágii," sledoval ako jeho drahá polovička rozbaľovala darčeky. Objemnú knihu okamžite zložila k nohám svojho milovaného.

"No neviem. Ja som zvedavá ako sa ti bude páčiť, prenosná veštecká guľa, ktorú som ti kúpila ja," podala mu okrúhli balíček.

"Teda to si vážne nemusela," poťažkal neprirodzene veľkú škatuľu. Pomaly rozbalil darček a jemne vybral z okrúhlej krabice drobný prívesok s magickými symbolmi slúžiacimi na ochranu.

"Tak tá guľa má teda poriadne malú veľkosť," pochybovačne prešiel rukou po tom zvláštnom šperku.

"Bude ťa chrániť, aby si mal vždy dostatok šťastia," jemne ho pobozkala na líce.

Rukou prešiel po drevenej nohe, ktorá bola predzvesťou nebezpečného života. Tie spomienky sa vždy vynárali a občas ľutoval, že nebol ochotný dotiahnuť do konca sľubne sa vyvíjajúci vzťah. Žena, ktorú miloval sa zmenila. Už nebola tým veselým dievčaťom. Uzatvárala sa do sveta veštieb a ilúzií. Vedel, že ho už nikdy neprijme do svojho srdca.