NTIV:23. kapitola Volanie mŕtvych duší

"Helen, poď za nami. Chceme ťa vidieť, cítiť, že si tu s nami!" počula čoraz hlasnejší krik. Ženské hlasy prechádzali do plačlivého náreku. Pred sebou videla svoju dávno mŕtvu sestru. Zjavila sa na schodoch vedúcich k akémusi zvláštnemu svetlému bodu. Ukazovala na ňu prstom a plakala. Krvavé kvapky stekali po priezračných lícach. Chcela prehovoriť, ale zrejme nemohla.

"Megan, počkaj!" vykríkla zdesene. Skotúľala sa z postele a poriadne sa udrela do tváre. Na chvíľu ostala ležať na zemi.

Vychutnávala si ukončenie toho desivého sna. Telo mala úplne zmeravené, akoby práve prekonala nesmierne dlhú cestu.

"Chlapci, kam ste sa podeli?" okamžite vstala. Vedela, že mala na starosti svojhomalého syna a jeho kamaráta.

"Nerob si starosti. Večer som ich odniesol do detskej izby. Určite ešte pokojne spia. Porozprával som im tie príbehy, ktoré sa vždy páčili aj Robovi. Dal som ich na starosť Negasovi," pomaly zliezol z postele. Práve sa dočkal nie príliš najjemnejšieho prebudenia. Napriek tomu mal pomerne dobrú náladu.

"Neviem, som z toho dosť zmätená. Ty si tu bol celú noc?" začínala si spomínať na nejaké nezrovnalosti. Okrem toho pochopila, že nedošlo len k nevyhnutnému spánku. Rozčúlene si premerala svojho manžela.

"Áno, ty si už nespomínaš?" dychtivo ju objal a na chvíľu pobozkal tie neprístupné pery. Vedel, že mu to len tak ľahko neprejde. Očakával veľmi nepriaznivú reakciu.

"Voldemort! Použil si nejaké kúzlo?" napriek tomu, že začínala byť opäť nahnevaná, zotrvala v objatí.

"Urobil som to zámerne. Neznesiem tvoje pohŕdanie. Chcem, aby všetko bolo také ako predtým. To nie je žiadna prosba, je to jasný a stručný príkaz. Temné znamenie ťa k niečomu zaväzuje. Je to večné puto, nikto nemôže rozdeliť toto spojenie," pripomenul staré záležitosti, týkajúce sa minulosti, prítomnosti a nepochybne aj budúcnosti.

"Čo by si urobil, keby si mal videl s niekým iným v takej chúlostivej situácii?" vyprskla podráždene. Nechcela sa s ním opäť hádať, ale nebolo ľahké zmieriť sa s určitými záležitosťami.

"Tak to nehovor ani zo žartu! Neodvažuj sa ma trápiť takýmito narážkami. Ak by si niečo podobné urobila, niekoho by to určite stálo život," tá predstava v ňom vyvolala túžbu po zabíjaní a mučení.

"Očakávala som, že sa mi budeš opäť vyhrážať. Nepoznáš iný spôsob jednania so svojimi blízkymi?" poznamenala rozrušene. Na pokožke pocítila nepríjemné pulzovanie temného znamenia.

Namiesto odpovede si lačne prisvojil ďalší bozk. Bolo oveľa rozumnejšie nechať tú otázku nezodpovedanú.

"Môj pane, sss tým dieťaťom sssa niečo ssstalo, ten malý sssa dusssí," hadí sykot zaznel pri ich nohách. Negas poriadne nahlas syčal a pôsobil dosť rozrušene.

"V detskej izbe sa niečo deje, musíme tam ísť," neochotne pustil svoju manželku.

Obaja rýchlo vbehli do vedľajšej izby.

Najmladší člen rodiny Malfoyovcov sa chrapľavo nadýchol. Nejaké kúzlo mu bránilo poriadne dýchať. Helen ho rýchlo vybrala z postieľky. Malý David sa takisto prebudil. Zvedavo ukazoval prstom na muža ležiaceho pri postieľke.

"Čo si urobil tomu dieťaťu?" nepriateľsky vyštekol Voldemort. Pevne uchopil neznámeho návštevníka. Nebol to smrťožrút a nepatril ani k ministerskej delegácii.

"Ten malý odporný maniak musí zomrieť," zavrčal podráždene.

Temný pán bez varovania vnikol do myšlienok toho muža. Podľa všetkého to bol mukel. Dokonca ani nemal čarovnú moc. Objavil pozostatky akýchsi zmätených spomienok týkajúcich sa Smrtihlava. Ten muž mal ublížiť jeho synovi, ale nemal presné informácie a poplietol si deti. Pomocou mágie ho rýchlo zviazal a vzal do rúk svetlovlasého chlapčeka. Dereq sebou zúfalo mykal.

"Aether inspiro," vyslovil pomerne zložité zaklínadlo. Z prútika vytryskol modrý záblesk. Pomaly sa omotával okolo trpiaceho dieťaťa. Dereq vďačne pobozkal svojho pána na líce, pričom ho stihol poriadne obliznúť.

"Vezmi si ho," zavrčal Voldemort. Takéto prejavy náklonnosti rozhodne nemal rád. Obzvlášť nie od detí smrťožrútov. Stisol znamenie na ruke svojej manželky. Potreboval okamžite zvolať všetkých svojich prívržencov.

"Môj pane, stalo sa vám niečo?" do miestnosti vošli traja mladší smrťožrúti. Len nedávno prijali členstvo v tejto organizácii. Očividne chceli na svojho pána zapôsobiť.

"Prehľadajte celý dom. Vyzerá to tak, že sa sem nejakým nedopatrením dostali muklovia. Tento muž mal zo sebou aj ďalších komplicov. Útočia hlavne na deti. Zneškodnite ich! Ja sa zatiaľ postarám o nášho nového priateľa," jeho oči nadobudli červený odtieň. Okamžite vybehli plniť rozkazy. Boli radi, že tentoraz nedostali trest. Temný pán pôsobil naozaj hrozivo.

"Vedel som to. Vy ste démon!" zhrozene vyjachtal zajatý muž.

"Nesprávne slová ti môžu privodiť rýchlu smrť. Tak radšej dávaj pozor, mukel," sotil ho na tvrdú dlážku. Nasledovalo dôkladné vypočúvanie. Temný pán z neho dostal úplne všetko. Ten muž dokonca plakal a prosil, aby ho nechal na pokoji. Premenil ho na pokornú bábku, ktorá nedokázala vzdorovať.

David zvedavo vystrčil hlavu z postieľky. Díval sa ako jeho otec trápi toho neznámeho človeka. Spokojne si cmúľal palec a rukami sa pridržiaval postieľky, aby videl do tváre toho muža.

Dereq zatiaľ vytrvalo ronil slzy a pevne sa pridržiaval manželky Temného pána. Helen nohou nechtiac zavadila o veľký košík, ktorí bol položený pri dverách. Zvnútra zaznelo podozrivé zasyčanie. Pomerne veľký had zvedavo vystrčil nepeknú hlavu. Už na prvý pohľad pôsobil veľmi agresívne. Neustále syčal a urazene sa vztýčil do útočnej pozície. Mal červené sfarbenie, ktoré bolo občas prerušované zvláštnymi čiernymi pruhmi.

Negas sa zvinul do klbka a rýchlo ustupoval pred tým novým domácim zvieratkom. Takisto vycítil, že to nebude práve najprítulnejšie stvorenie. Svetlovlasý chlapček vystrašene privrel oči, keď klzké telo opustilo košík.

"Ty si kúpil nového hada?" zmätene vyjachtala Helen. Ťažké telo sa presunulo k jej nohám. Had sa obratne zachytil jej nôh a začal sa okolo nej spokojne ovíjať. Červené oči priam vyžarovali rešpekt.

"Predstavujem ti Dalidah, vybral som ju ako vhodnú partnerku pre Negasa," nechal nový prírastok preskúmať terén. Tešil sa, že hneď zaujala všetkých prítomných.

"Neplač, Dereq, nič sa ti nestane," chlácholivo pohladila svojho zverenca. Nevšímala si jemné zovretie hada. Bola zvyknutá na tieto tvory a vedela, že pokiaľ ich zámerne nevyprovokuje, nehrozí žiadne nebezpečenstvo.

"Je veľmi jedovatá, dokonca by sme mohli protijed pre istotu otestovať na našom hosťovi," chladne navrhol Voldemort.

"Vy ste šialený! To predsa nemôžete urobiť," vyjachtal vystrašene.

"Si v mojom dome, mukel. Myslíš, že nemám žiadny dôvod potrestať ťa? Okrem toho neznesiem cudzích ľudí vo svojej vlastnej spálni," mrazivo odvetil Voldemort.

Opatrne vyliezla z vody. Okolo bokov si omotala uterák a okamžite si obliekla staré vyťahané tričko. Habit bol v lese dosť nepohodlný, okrem toho vzbudzoval pozornosť. Kúpeľ pôsobil ako príjemné zlepšenie nálady. Voda nebola až taká studená. Cítila sa oveľa spokojnejšia, keď si mohla vychutnať aspoň trochu súkromia.

Rob nechcel, aby zbytočne riskovala. Po dlhom a úmornom hľadaní napokon našli miesto, ktoré ukrývalo srdce najväčšej nepriateľky. Vchod bol však zabezpečený rôznymi kúzlami, hlavolamami v parselčine a ďalšími nástrahami.

Siahla do batoha. Vybrala len tie najnutnejšie veci. Náhradné nohavice, kefu na vlasy a mincu určenú na komunikáciu.

Čo najrýchlejšie sa prezliekla a poskladala uterák späť do tašky. Práve sa chystala trochu si prečesať vlasy. Zamrzla uprostred pohybu, keď pocítila na svojom tele dotyk dvoch rúk.

"Rob, máš šťastie, že si sem neprišiel, keď som na sebe nemala šaty," podráždene odvetila Harriet. Takéto vyrušenie by mohlo byť pre ňu veľmi nepríjemné. Rozhodne nebola pripravená na zvýšenú pozornosť iných ľudí.

"Prepáč. Nechcel som ťa niečím uraziť," pomaly sa od nej odtiahol.

"Nie, tak som to nemyslela. Nevšímaj si ma. Dnes mám akúsi zvláštnu náladu," váhavo ho pobozkala na pery. Na malú chvíľu prestala premýšľať o prízrakoch minulosti.

"Zas sa mi o nej snívalo. Hrozne ma mrzí, že kvôli mne zomrela školská sestra. Možno ma naozaj mali zavrieť," minulú noc opäť mala strašný sen. Vedela, že tieto nepríjemnosti zrejme spôsobujú démoni, ale napriek tomu sa cez to nedokázala preniesť.

"Nie, teba by som nechcel stratiť. Nesmieš podliehať tomu nátlaku. Tiež som mal pár nepríjemných nočných môr. Opäť som prežíval tú chvíľu, keď otec rozhodoval o mojom a matkinom živote. Musíme čo najskôr nájsť jej srdce a potom všetko bude opäť v poriadku," vyriekol tie slová proti svojej vôli. Predtým si na to nespomínal, lebo vlastne ani nebol na svete, ale inštinktívne vycítil, že sa to naozaj odohralo.

Vodná hladina náhle nadobudla nezvyklú červenú farbu. Silný zápach zatuchlinyvychádzal z akejsi hmoty nepravidelných tvarov. Formovala sa do tvaru ľudského tela. Netrvalo dlho a zjavila sa obludná tvár posiata zvláštnymi šupinkami, veľké prenikavé oči skrývali túžbu po krvi a zabíjaní. Spokojne nasal vzduch do dvoch menších otvorov. Hruď sa začala pravidelne dvíhať a klesať.

Pár hlasných mľasknutí vyšlo z veľkého otvoru, ktorý mal zrejme slúžiť ako ústa. Po prebudení pociťoval veľký hlad. Mal pred sebou až dve lákavé mladé telá. Odhodlane sa rozbehol smerom k nim. Čím bližšie bol, tým viac ľudských čŕt nadobúdal.

"Harriet, vráť sa do úkrytu," nekompromisne jej prikázal Rob. Rýchlo vytiahol prútik a namieril ho na blížiace sa nebezpečenstvo. Zväzujúce zaklínadlo prešlo telom úplne bez povšimnutia. Vyslal ešte ďalšie rôzne zaklínadlá, ktoré takisto vôbec neúčinkovali.

"Nie, už som ti predsa vravela, že chcem tiež bojovať," takisto vytiahla prútik a ostala tvrdohlavo stáť na mieste. Videla tvár Arzéna Lupina. To stvorenie vyzeralo presne tak, ako on. Chcela to povedať Robovi, ale nemohla prehovoriť.

"Teraz to nie je vhodné, naozaj by si radšej mala odísť," vyslal na tú bytosť smrtiace zaklínadlo. Zelené svetlo prudko zasiahlo neželaného útočníka. Na chvíľu sa zakolísal a stratil rovnováhu. Klesol pod vodnú hladinu. Tú kliatbu nemal veľmi v láske a neočakával, že bude fungovať. Aspoň nie v tomto prípade.

"Myslíš, že bol živý?" nervózne vyjachtala Harriet. Nebol to vôbec pekný pohľad.

"Nie, podľa mňa to bola len ďalšia pasca," nemal z toho vôbec dobrý pocit. Ľahké víťazstvá vždy vzbudzovali podozrenie. Hlavne pokiaľ boli v hre magické sily.

"Tak je to naozaj pravda. Zabil si Lupina. To bol on a ty si ho zas zabil," nad hladinou zazrela telo.

"Harriet, prosím ťa. O čom to hovoríš?" nechápavo zavrtel hlavou.

"Si vrah! Nechaj ma. Chcem sa postarať o jeho telo," priblížila sa späť k vode. Pocítila ako ju niekto schmatol za ruku.

"Nie, tá vec môže byť stále pod hladinou. Nesmieš tam ísť. Dôveruj mi, to bude zrejme nejaká klamlivá ilúzia. Ja som Lupina nezabil. Poznám meno vraha, ale nemôžem ho prezradiť," nedovolil jej vstúpiť do vody.

"Pusť ma! Nemôžeme ho tam nechať. Možno ho to nezasiahlo," pokúšala sa mu ujsť.

Rob mierne zosilnil zovretie. Mal obavy, že sa mu náhodou vyšmykne. Akési zvláštne tušenie ho varovalo pred tým, aby došlo k nejakému ďalšiemu kontaktu s tou bytosťou.

"Vzdaj sa, potomok Slizolina. Moje srdce môže nájsť len jeden z vás. Iba jeden prežije toto stretnutie. Ak ju pustíš, obetuje sa za teba a ty konečne nájdeš správny vchod. V opačnom prípade pocítiš následky svojho rozhodnutia. Tvor je ešte stále tu a má veľký hlad. Možno stojí za tvojím chrbtom. Nezabil si ho, lebo on nemá dušu. Len si ho chvíľu zdržal," na hladine sa zjavila detská podoba Nigror.

"Prečo sa neukážeš? Bojíš sa, že by som ťa mohol poraziť?"vedel, že nesmie brať do úvahy rady tej osoby.

"Nie, ty si len obyčajné decko, ktoré sa schováva v tieni svojho otca. Nikdy nedosiahneš jeho úroveň," posmešne hľadela do očí toho mladého muža.

"Neobetujem nikoho, aby som získal to, čo chcem. Poznám aj účinnejšie spôsoby ako dosiahnuť svoje ciele," pevnejšie uchopil do náručia vzpierajúcu sa Harriet.

"Varujem ťa, ak sa o niečo pokúsiš budeš ľutovať. Tvoja príšera ma nezastraší," nepočúval krik svojej priateľky. Začaroval batoh, aby letel vedľa nich a vrhol pohŕdavý pohľad vodný obraz Nigror. Absolútne ignoroval tie prázdne hrozby.