Darklady | Čarovná krajina 7. Tajomné umenie elixírov

"Nič to nemení na tom, že ste práve obaja porušili pár dôležitých pravidiel. Nie je vhodné, aby sa študenti medzi sebou mlátili a už vôbec nie na takomto mieste," prísne odvetil profesor Quentin Quirell.

Nikto netušil, že sa rozhodol vykonávať takúto profesiu. Bol skôr považovaný za introvertnú osobnosť. Venoval sa výlučne svojmu obchodu a výskumu elixírov. Bol oblečený v tmavomodrom habite a v rukách držal nejakú hrubú knihu. Okrem toho už nemal zakrytú tvár. Po zdĺhavej liečbe zrejme došlo k výraznému zlepšeniu. Takmer nepatrná škvrnka na líci, pripomínajúca materské znamienko nebola až taká výrazná. Oproti predchádzajúcemu stavu tváre to bola veľmi priaznivá zmena.

"Už sa to nestane. My sme sa nechali trochu uniesť," ospravedlňujúco vyjachtala Sally. Odkiaľ sa tu vzal? To som teda vôbec nečakala. Snáď ma kvôli tomu nepotrestá.

"Strhávam pätnásť bodov obom fakultám. Tentoraz máte veľké šťastie, ale radím vám, aby ste sa nabudúce zdržali takýchto detinských prejavov," odmenil ich nie práve najprívetivejším pohľadom.

"Pán profesor, ale to predsa..." neveriacky vyjachtal Patrick. Neočakával, že o body príde aj jeho fakulta. Dúfal, že nový vedúci bude na ich strane.

"Chcete k tomu ešte niečo dodať?" chladne poznamenal Quirell.

Vôbec nepôsobil ako jeho koktavý príbuzný. Už na prvý pohľad bolo jasné, že nikomu nedovolí, aby spochybňoval jeho autoritu.

"Nie, pane," začal zbierať zo zeme svoje porozhadzované veci. Neodvážil sa viac vzdorovať. Čo najskôr vyšiel z knižnice a zmohol sa len na veľmi chladný pozdrav.

Daphne rukami rýchlo objala stoličku. Musela si sadnúť, aby nespadla. Cítila srdce až kdesi v hrdle, akoby ho niekto vytrhol a opäť vrátil späť na určené miesto. Príšerne zbledla a nedokázala zo seba vydať ani hlások.

"Snáď ťa môj príchod príliš nerozrušil? Mal som ti to povedať, ale myslel som, že bude lepšie, keď ťa o tom informujem osobne," podišiel bližšie k nej. Strach v jej očiach ho mierne zaskočil. Neočakával takúto nepriaznivú reakciu. Celý čas ho presviedčala, že sa s tým vyrovnala a správala sa k nemu celkom normálne.

"Nie, teda, mne to vôbec neprekáža," nervózne šmátrala rukou po učebniciach. Rozhodne to nepôsobilo prirodzene.

"Mala by som už ísť, o hodinu mi začína trest a ešte som všetko nedokončila," rýchlo vybehla z knižnice. Bola taká rozrušená, že tam dokonca nechala všetky svoje pomôcky. Prebehla okolo tretiakov a prekliesnila si cestu cez rad prvákov smerujúcich von do skleníkov. Hodina bola presunutá na neskôr kvôli nepriaznivému počasiu. Nevšímala si hundranie premočených študentov. Zloduch si vymyslel nový spôsob, ako ich bez problémov obliať. Niektorému z mladších študentov ukradol hračkársku vodnú pištoľ. Bez problémov ostreľoval mládež.

Daphne sa takisto ušla poriadna dávka do tváre.

"Cvok už asi tuší, že Zloduch ľudí ruší," zachichotal sa rovno nad jej hlavou.

"Sklapni!" nasrdene vyprskla Daphne. Poutierala si tvár a rýchlo zamierila do chladnejšej časti hradu. Podvedome pritisla ruky bližšie k telu. Zamierila do slepej chodby, v ktorej sa občas zvykla schovávať. Pritisla ucho na stenu a počúvala zvláštnu zmes zvukov. Vnímala silnú energiu, ktorú vyžarovalo to miesto. Pocítila túžbu zaspať a stať sa súčasťou tých stien. Prechádzať cez nich, objavovať tajomstvá dávno neprebádaných chodieb. Myseľ mala prázdnu a uvoľnenú, akoby sa nenachádzala v ľudskom svete. Prekonávala bariéry medzi tým, čo poznala a záhadným svetom plným tajuplných hlasov. Šepkali rôzne mená a pokúšali sa vtiahnuť ju do svojich osídel.

"Správa sa k tebe tak pekne. Veľmi ľahko si získal tvoju náklonnosť. Pod tým habitom však skrýva to hanebné znamenie. . Ten, kto ho nosí už vraždil a nemôže byť nevinný. Má na rukách krv."

Rôzne hlasy útočili na oslabenú myseľ. Musela ho obhajovať pred svojím vlastným vnútorným svetom. Neustále sa pokúšala umlčať ten nepríjemný škrekot. Spomínala na všetky pekné veci, ktoré spolu zažili. Na ich vzájomné priateľstvo a dôveru. Poskytovala tým hlasom všelijaké možné vysvetlenia. Presviedčala ich, že sa môže spoľahnúť na svojho poručníka. Zvádzala neľútostný boj s tým najhlbším strachom.

Schúlila sa do klbka a vystrela ruky v obrannom geste. Pevnejšie uchopila prútik. Chcela ich umlčať, ale zároveň si nespôsobiť zranenie.

"Prečo navždy nezmiznete? Je to predsa môj život! Ja o ňom budem rozhodovať. Vy vôbec neexistujete!" oprela si hlavu o stenu. S námahou sa nadychovala, prekonávala svoju vlastnú temnú stránku.

"Sme tu stále. Už od počiatku vekov. Občas sa nájdu ľudia, ktorí nás počujú. Je ich dosť, ale nikto sa k tomu nechce priznať. Už veľmi dlho sa s nami žiaden z vás nepozhováral. Nemusíš utekať, tebe to neprináleží mať strach z toho, čo vidíš a počuješ," viaceré hlasy, ktoré sa predtým prekrikovali začali zniesť oveľa harmonickejšie.

"Máte nejaké mená? Ste za touto stenou už tak dlho. Veď to sa nedá. Nikto nemôže..." pristúpila na tú zvláštnu hru. Ešte nikdy sa nepokúšala dobrovoľne komunikovať s tými hlasmi.

"Stále si úplne neprekročila hranice. My nie sme spojení s týmto materiálnym svetom. Musíš nás hľadať v sebe. Sme len odrazy," ženský hlas sa chladne zasmial, akoby práve nepochopila nejakú banalitu.

"Tak sa mi ukážte," dala si ruky vbok a nervózne sebou trhla, keď nezačula žiadnu odozvu. Hlasy zmĺkli kvôli príchodu nejakého človeka.

"Daphne, poď so mnou!" chcel sa ešte zastaviť vo svojom kabinete. Potreboval si pripraviť veci na svoju prvú hodinu. Ustarostene podišiel k nej.

"Nie, ja nemôžem. Ja som mala mať trest. Nie, zabudla som," vrhla pohľad na svoje hodinky.

"To je v poriadku. Zariadil som, aby si ho dnes strávila so mnou. Kolega nebol veľmi nadšený, ale napokon rád súhlasil. Ty sa ma bojíš?" nechcel, aby sa to niekedy stalo. Považoval to za svoje najhoršie zlyhanie.

"Neviem. Netuším, čo vlastne cítim," zahanbene vyjachtala Daphne. Tentoraz nebola veľmi nadšená, že ju vyrušil. Chcela sa dozvedieť viac o tých hlasoch. Túžila po prekonaní akejsi skrytej bariéry.

"Tak to ma vôbec neprekvapuje. Rád by som ti niečo ukázal," vykročil späť do osvetlenej časti chodby. Zamieril do svojho kabinetu. Vôbec sa neobzrel. Vedel, že ho musí nasledovať.

Pomaly kráčala za ním. Udržiavala si odstup, akoby sa práve teraz spoznali. Stále myslela na znamenie. Lebka s hadom dokázala rozdeliť rodiny a zmeniť životy mnohých ľudí.

"Spoznávaš túto fľaštičku?" z police, na ktorej mal umiestnené vzorky elixírov, vytiahol malý flakón s charakteristickou sladkastou vôňou. Mal na sebe nálepku Elixír proti bolesti.

Daphne spoznala svoj vlastný výtvor, ktorý vyrobila počas dosť ťažkého záchvatu. Netušila aké mal zloženie. Len matne si spomínala, že tam pridala aj pár kvapiek svojej krvi. Stalo sa to úplnou náhodou. Ruky mala vtedy úplne roztrasené a omylom sa porezala. Flakón však nebol plný. Vyzeralo to, akoby z neho polovica chýbala.

"Dúfam, že to nikto nevypil?" zdesene sa spýtala Daphne. Na niečo také nechcela ani pomyslieť. Ako mohla byť taká nezodpovedná? Ten štítok tam predsa vôbec nepatril. Mohlo to niekoho zabiť alebo spôsobiť vážnu otravu.

"Musím ťa žiaľ sklamať. Rana sa mi dosť zapálila a mal som veľké bolesti. Požiadal som Emily, aby z laboratória priniesla niečo proti bolesti. Vždy som mal všetko presne označené, tak som pochopiteľne nepočítal s tým, že omylom donesie niečo iné. Mal som horúčku a vôbec nič som necítil, nespoznal som žiadny rozdiel," podozrivo spokojne objasnil Quirell. Vôbec sa kvôli tomu nehneval.

"Tak to mi je naozaj veľmi ľúto. Som hlupaňa," zdesene si zakryla tvár rukami.

"Každý sa občas dopustí nejakého omylu. Tvoj elixír mi neublížil. Istým spôsobom sme mali obaja šťastie. Videl som to. Ten svet, do ktorého sa stále vraciaš. Počul som tie hlasy. Obviňovali ma a vedeli o mne úplne všetko. To, čo ťa trápi, možno ani nie je bežná choroba," sadol si oproti nej. Skúmavo si premeriaval reakcie jej tela. Spojené ruky sa zúfalo chveli, neprítomný pohľad nahradil výraz absolútneho zdesenia. Sedela dosť kŕčovito, akoby bola neustále pripravená na útek.

"Určite si to nemal zisťovať takýmto spôsobom. Áno, je to možné. V tom prípade to však znamená, že normálna liečba nikdy nezaberie. Nemusím tráviť čas v nemocnici, lebo oni mi pomôcť nemôžu," nadšene skonštatovala Daphne. Slová jej matky sa zrejme potvrdili. Ani ona nechcela byť zavretá na tom mieste.

"Nikdy som si neželal, aby si tam musela ísť, ale nedokázali sme ťa prebrať. Treba to ešte podrobne preskúmať, kým budeme môcť tvrdiť niečo také. Na papier som ti vypísal prísady, ktoré si tam zrejme pridala," napriek tejto nevšednej skúsenosti stále dôveroval len rukolapným dôkazom. Pomerne dlhý zoznam obsahoval väčšinou vzácne prísady z jeho osobnej zbierky. Daphne opäť pocítila výčitky svedomia. Tých vecí sa vôbec nemala dotýkať.

"Ahoj, Beth," Sally práve dokončovala úlohu pre svoju kamarátku. Vedela, že Daphne prácu na elixíry dokončí. Nemusela si kvôli tomu robiť starosti. Oveľa radšej sa pustila do iných úloh. Sústredene cmúľala cukrové brko a celý čas sa nezbedne usmievala. Vrhala dychtivé pohľady na chlapca, ktorý sa takisto trápil s úlohami. Už dávno sa mu chcela prihovoriť, ale stále nenabrala dostatok odvahy.

"Ahoj, Sally," smutne klesla na voľné miesto vedľa nej. Rýchlo odsunula pergameny.

"Všetci poďte okamžite sem! Mám pre vás dosť nepríjemnú správu," zvolala všetkých spolužiakov. Prefektský odznak na hrudi poskytoval patričnú autoritu. Chlapci a dievčatá okamžite pribehli k nemu.

"Dnes mali učitelia vážnu poradu a rozhodli sa zmeniť určité zaužívané tradície. Od zajtra nebudú mať Slizolinčania ani jednu hodinu s Chrabromilčanmi. Toto nariadenie bolo vydané kvôli škaredým nehodám a rôznym útokom, ktoré sa neobišli bez zranení. Naša fakulta bude mať hodiny so Slizolinom, vyzerá to tak, že je to definitívne rozhodnutie. Mal nám to prísť oznámiť vedúci fakulty, ale kvôli ďalším povinnostiam vôbec nemal čas, preto poverili mňa," nepovažovala to za rozumné riešenie.

"To nie je fér, prečo nás do toho zaťahujú?" ozvali sa viaceré nespokojné hlasy.

Počas celého večera študenti diskutovali o tomto probléme. Nikto nebol spokojný s takýmto riešením.

"Beth, čo to máš na habite?" keď Sally zdvihla zrak od úloh, okamžite si všimla, že s jej kamarátkou niečo nie je v úplnom poriadku. Všimla si, že má roztrhaný rukáv a zazrela aj akúsi netypickú modrinu na krku.

"To nič nie je. Len som sa s niekým stretla a nevyšlo to podľa mojich predstáv," prudko vstala a okamžite odišla do ich spálne. Zvalila sa na posteľ a konečne uvoľnila svoje emócie. Slzy zmáčali vankúš ako boľavé svedectvo zraneného srdca.