darklady
"Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné." (Exupéry, Malý princ) Tento blog je zameraný hlavne na fanfiction HP, ale nájdu sa tu aj moje poviedky s mojimi originálnymi postavami. Prajem príjemné čítanie.
Nemilovaná: IV. Bozk
21. říjen 2006 | 08.34 |
Vicky sa pokúšala tomu zabrániť, ale Barty jej nedovolil vziať nohy na plecia. Podvedome vycítila, že to neveští nič dobré. Niečo slabo zaiskrilo. Mala pocit, akoby jej telom pretiekla neznáma energia. Potom sa dvere roztvorili a niečo ich vymrštilo k tmavej chalupe. Vývesný štít v podobe mŕtvej straky sa neprestajne hojdal a vydával pritom škripotavé zvuky. Zahliadla mierne olúpaný nápis: Mortasque, kto sa nebojí nech vstúpi,
O tomto podniku pochybnej povesti vedelo len veľmi málo ľudí. Pán Crouch starší sa stále ponosoval, že sa im nedarí vypátrať ten hnusný brloh, pretože je nezmapovateľný. Schádzala sa tam pomerne bohatá škála temných mágov.
Netúžila vojsť dnu a mienila mu to dať patrične najavo. „Ja mám strach. Toto miesto je predsa plné čiernej mágie. Nechápem akú rodinu chcete hľadať tu.“
„Našu rodinu,“ odvetil Barty.
„Všetko bude fajn. Nič sa ti nestane, láska moja.“
Vicky si ho neveriacky premerala. Tie slová ju príjemne zahriali, ale zároveň v nej vzbudzovali obavy. Opatrne ju pohladkal po chrbte.
Cez dvere preletelo nejaké telo, prudko dopadlo na chodník. Vicky vydesene odskočila od Bartyho. Muž bol poriadne doriadený. Sťažka dychčal a snažil sa postaviť na nohy. Nebolo to vôbec ľahké, hlavne z toho dôvodu, že mu niekto z nôh odčaroval kosti.
„No konečne, kde si tak dlho trčal ?“ z dverí sa vynoril pomerne mladý muž. Jeho meno začínalo v istých kruhoch dosť známe. Bol to Tom Riddle, známy ako Voldemort. Vicky prekvapene ustúpila. Ľavé predlaktie mal obviazané, ale…To nie Barty má vypálené temné znamenie…On je smrťožrút. „Nemohol som prísť skôr, pán môj,“ zaševelil Barty a bleskurýchlo si kľakol k jeho nohám. V očiach mal neskonalý obdiv a odhodlanie. Našiel si chabú náhradu za lásku otca. Vicky vedela, že pán Crouch má svojho syna veľmi rád a je naňho nesmierne hrdý. Nedokázal však prejaviť svoje city. Zvolil si cestu menšieho odporu. Stiahol sa do seba a všetku svoju energiu venoval práci. Osud si však vybral svoju daň…
Taký bol dôvod jeho neskorých príchodov a zvláštnych stavov. Prešiel na stranu zla a zradil rodičov. Odpoveď na všetky jej otázky, bola nakoniec horšia než lož.
„Podarilo sa to, pane. Vaša krv nevyšla nazmar. Elixír fungoval presne tak ako sme predpokladali.“ veľavýznamne ukázal na Vicky. Temný pán mu pokynul, aby vstal.
„Výborne. Zaslúžiš si odmenu. Má táto bábika vôbec nejaké city ? Skús ju pobozkať a uvidíme.“ navrhol mu.
„Prekvapuje ma, že to vyšlo. Tie predošlé ľudské vzorky ihneď po požití môjho vynálezu zomreli.“ chladne skonštatoval Voldemort, keď Barty prekonal vzdialenosť, ktorá ich rozdeľovala.
Vicky nepriateľsky stisla pery. Nechcela sa s ním bozkávať pred toľkými ľuďmi. Pochopila, že sa stala súčasťou nejakej hry. Ak je pravdou čo povedal, ten nešťastník zrazu jej bolo jasné, odkiaľ plynuli tie zvláštne pocity chladu. Jej podoba nebola náhodná.
Z krčmy postupne vychádzali ľudia zahalení v čiernych plášťoch. Vicky naprázdno preglgla. Bartyho rodinka v nej vzbudzovala naozajstnú hrôzu.
„Buď pokojná, nevšímaj si ich,“ zašepkal rozrušene. Očividne mu nerobilo problémy predvádzať sa pred divákmi.
„Ty podliak,“ sykla rozčúlene a jednu mu vylepila. Ruka ostala otlačená na jeho tvári. Nebolo jej jasné, odkiaľ vzala odvahu urobiť niečo také. Ako domáci škriatok na to nemala právo, ale v ľudskej podobe sa cítila oveľa slobodnejšia. Ľúbila ho, ale nemienila mu tolerovať, že k nej nebol celkom úprimný.
Zúrivo ju schmatol za ruky. Nemienil sa s ňou dlho naťahovať. Vášnivý bozk plný hnevu prudko dopadol na jej pery.
O tomto podniku pochybnej povesti vedelo len veľmi málo ľudí. Pán Crouch starší sa stále ponosoval, že sa im nedarí vypátrať ten hnusný brloh, pretože je nezmapovateľný. Schádzala sa tam pomerne bohatá škála temných mágov.
Netúžila vojsť dnu a mienila mu to dať patrične najavo. „Ja mám strach. Toto miesto je predsa plné čiernej mágie. Nechápem akú rodinu chcete hľadať tu.“
„Našu rodinu,“ odvetil Barty.
„Všetko bude fajn. Nič sa ti nestane, láska moja.“
Vicky si ho neveriacky premerala. Tie slová ju príjemne zahriali, ale zároveň v nej vzbudzovali obavy. Opatrne ju pohladkal po chrbte.
Cez dvere preletelo nejaké telo, prudko dopadlo na chodník. Vicky vydesene odskočila od Bartyho. Muž bol poriadne doriadený. Sťažka dychčal a snažil sa postaviť na nohy. Nebolo to vôbec ľahké, hlavne z toho dôvodu, že mu niekto z nôh odčaroval kosti.
„No konečne, kde si tak dlho trčal ?“ z dverí sa vynoril pomerne mladý muž. Jeho meno začínalo v istých kruhoch dosť známe. Bol to Tom Riddle, známy ako Voldemort. Vicky prekvapene ustúpila. Ľavé predlaktie mal obviazané, ale…To nie Barty má vypálené temné znamenie…On je smrťožrút. „Nemohol som prísť skôr, pán môj,“ zaševelil Barty a bleskurýchlo si kľakol k jeho nohám. V očiach mal neskonalý obdiv a odhodlanie. Našiel si chabú náhradu za lásku otca. Vicky vedela, že pán Crouch má svojho syna veľmi rád a je naňho nesmierne hrdý. Nedokázal však prejaviť svoje city. Zvolil si cestu menšieho odporu. Stiahol sa do seba a všetku svoju energiu venoval práci. Osud si však vybral svoju daň…
Taký bol dôvod jeho neskorých príchodov a zvláštnych stavov. Prešiel na stranu zla a zradil rodičov. Odpoveď na všetky jej otázky, bola nakoniec horšia než lož.
„Podarilo sa to, pane. Vaša krv nevyšla nazmar. Elixír fungoval presne tak ako sme predpokladali.“ veľavýznamne ukázal na Vicky. Temný pán mu pokynul, aby vstal.
„Výborne. Zaslúžiš si odmenu. Má táto bábika vôbec nejaké city ? Skús ju pobozkať a uvidíme.“ navrhol mu.
„Prekvapuje ma, že to vyšlo. Tie predošlé ľudské vzorky ihneď po požití môjho vynálezu zomreli.“ chladne skonštatoval Voldemort, keď Barty prekonal vzdialenosť, ktorá ich rozdeľovala.
Vicky nepriateľsky stisla pery. Nechcela sa s ním bozkávať pred toľkými ľuďmi. Pochopila, že sa stala súčasťou nejakej hry. Ak je pravdou čo povedal, ten nešťastník zrazu jej bolo jasné, odkiaľ plynuli tie zvláštne pocity chladu. Jej podoba nebola náhodná.
Z krčmy postupne vychádzali ľudia zahalení v čiernych plášťoch. Vicky naprázdno preglgla. Bartyho rodinka v nej vzbudzovala naozajstnú hrôzu.
„Buď pokojná, nevšímaj si ich,“ zašepkal rozrušene. Očividne mu nerobilo problémy predvádzať sa pred divákmi.
„Ty podliak,“ sykla rozčúlene a jednu mu vylepila. Ruka ostala otlačená na jeho tvári. Nebolo jej jasné, odkiaľ vzala odvahu urobiť niečo také. Ako domáci škriatok na to nemala právo, ale v ľudskej podobe sa cítila oveľa slobodnejšia. Ľúbila ho, ale nemienila mu tolerovať, že k nej nebol celkom úprimný.
Zúrivo ju schmatol za ruky. Nemienil sa s ňou dlho naťahovať. Vášnivý bozk plný hnevu prudko dopadol na jej pery.