Počula som trhané vzlyky a plač. Moja sestra Bea mi až prisilno stisla ruku a zložila svoju hlavu na moje kolená. Celá sa trasie a ja tiež. Obe vieme, že náš čaká smrť a to len pre pár galeónov. Chcela by som ju odsotiť, ona tu nemá čo robiť.
Naš otec by ich určite niekde zohnal, ale už sa mu to nepodarí, najprv naňho uvalili avadu kedavru a potom ho pre výstrahu obesili na luster. Vraj neznesú keď niekto neplatí dlžoby Hlavnému senátorovi. Veľa nechýbalo a zabili by aj nás. Našťastie ich upútala moja sestra. Bodaj by nie keď ju násilím vytiahli zo sprchy. Navrhli jej, aby sa stala prostitútkou. Je ich pomerne dosť, majú na starosti radovánky pre senátorov. Robia to len pre istotu, aby sa nezaplietali s mukelkami. Klebetí sa, že niektoré z nich čistokrvný pôvod len predstierajú. Odmietla ich svojským spôsobom. Vytiahla magický nôž, ktorý som jej darovala k narodeninám a jedného z nich prebodla. Nebol to pekný pohľad. Bola taká krehká a nevinná so zakrvaveným nožom v ruke. Jeden z nich ju chcel zabiť, ale ja som mu pripomenula, že teraz patríme Hlavnému senátorovi. A tak sme tu. Zavreté v base a čakáme na otvorenie smrtiacej arény…
Senátori patria k najhorším čarodejníkom na tejto zemi. Ich hnutie vyrástlo z organizácie zvanej smrťožrúti. Postupom času si upevnili moc na celom svete. Muklovia a nečistokrvní pre nich neznamenajú absolútne nič. Vhodia ich do Arény a zabávajú sa na ich účet. Jeden vodca padne ho hrobu a hneď sa objaví ďalší….Nemôžeme ich poraziť, lebo už neostal nikto kto by sa odvážil vzdorovať ich temnej moci…
Hogar pristúpil k mrežiam. Je mu to nepríjemné, lebo sa poznáme už od narodenia. Viem, že s tým nesúhlasím, ale nedá sa nič robiť. Senátori vládnu a oni si aj vyberajú spôsob akým naložia s „nepotrebnými“ osobami.
„Lia, povedz mu to,“ snažil sa šepkať, ale jeho hlas je až príliš silný.
„Kľakni si hoci aj na kolená a sľúb mu všetko, ale nedovoľ, aby vás tam poslali.“
„To nemá zmysel. Hlavný senátor nenávidí ženy. Nikdy nás neušetrí.“ Bohužiaľ je to tak. K ženám býva obzvlášť krutý. Údajne ho nejaká čarodejnica prekliala, lebo jej zabil deti. Vraj nemôže mať sex so žiadnou ženou, pokiaľ sa do nej nezamiluje. To je viac než nemožné vzhľadom na to, že zlí čarodejníci už odmalička odbúravajú pocity, ktoré považujú za slabosť.
„Melisa, by sa nevzdala tak ľahko.“
Vždy mi vyhŕknu slzy keď niekto spomenie našu mamu Melisu Potterovú. Áno, ona by to možno dokázala, ale čo zmôžem ja ? Viem síce, čarovať, ale otec niekomu predal môj prútik. Bez neho som bezmocná. Ako veľmi by som si želala, aby nás mohla chrániť. Škoda, že jej už niet. Zomrela počas jedného nevydareného súboja…
„Daj nám pokoj, Hogar ty len táraš, ale pomôcť nám nechceš,“ plačlivo vyhŕkla Bea.
„Niekto ide pripravte sa !“
Bea sa ku mne silno pritisla. Mala by som jej pomôcť, ale ako ? Ťažké dvere silno zaškrípali…Dnu sa vhrnuli čarodejníci oblečení v dlhých čiernych habitoch s veľkým S vyšitým na kapucniach. Senátori. Odporná svorka. Nemajú ani mená, ani tváre. Nikto ich nesmie vidieť. Hanbím sa, že aj môj otec im kedysi verne slúžil.
Bea od strachu takmer nedýcha. Mňa si ako vždy nevšímajú. Nenarodila som sa ako krásavica a to je niekedy aj užitočné. Nuž čo je lepšie robiť niekomu otroka alebo smrť ? Nedajú vám ani na výber. Oni rozhodnú.
Rozostupujú sa, aby uvoľnili cestu tomu najhoršiemu. Mala by som sklopiť zrak, ale to nedokážem. Chcem vidieť zlo zblízka. Moje nevýrazné hnedé oči sa nechtiac stretávajú s nejakými žiariacimi bodmi pod kapucňou.
„Sú to sestry ? “
„Áno, nevlastné,“ odvetil Hogar.
„Tá tmavovlasá pôjde do arény s démonmi. Tá druhá sa stretne s obrovským pavúkom…“
Sestrine slzy mi stekajú po hrudi. Démoni ? Obrovské pavúky ? Ani ja sama neviem posúdiť čo je horšie. Chcela by som však bojovať so sestrou. Ona sa na nich môže tak akurát usmiať. Ale ja si tiež nemôžem gratulovať, aj keby som čírou náhodou vyhrala jedine on rozhoduje o tom, kto z arény vyjde. Ešte nikdy som nepočula o takom prípade, že by niekomu daroval život. Stále na seba hľadíme, akoby sme sa pokúšali jeden druhého zhypnotizovať.
„Kedy bude najbližší zápas ?“ opýtal sa jeden z prítomných.
„Už zajtra. Máme ešte celú noc.“
„Pane prosím, nech sa tá svetlovlasá otočí, chceme vidieť ako vyzerá ?“ ich lačné oči sa na mne ani nezastavili. Ak sa jej niektorý z nich dotkne mojej sestričky zaplatí.
Beu mi nejaké kúzlo vytrhlo z náruče. Spadla na dlážku. Ihneď sa na ňu upreli chlípne pohľady všetkých ostatných.
„Prečo ju nepriviedli do háremu ?“ vyhŕkol jeden z nich.
„Zabila jedného z nižších čarodejníkov…bol taký hlúpy, že si nechal vraziť začarovanú dýku do krku…“ informoval ich Hogar.
V tej chvíli som ho hrozne nenávidela. Kedysi sme sa priatelili, ale on sa pridal na stranu zla…
„Nikto sa jej ani nedotkne. Nech bojuje v aréne,“ Hlavný senátor ihneď schladil horúce hlavy. Ozval sa slabý náznak protestu, ktorý bol spoľahlivo potlačený cruciatom.
„Zomrieme, zomrieme !“ skríkla vyľakane, keď sa ťažké dvere znovu zavreli. Chcela som jej povedať, že sa mýli. Zúfalo som túžila po štipke nádeje, ale bolo mi jasné, že má pravdu.
Aréna. Besnenie spútaných živlov a trpká pachuť krvi, sprevádzali toho hrozné divadlo. Týčila sa pred nami ako hrozitánsky kruh bolesti. Tešila som sa, že nám konečne dajú dole okovy, ale hrozila som sa chvíle, keď nás postavia do toho kruhu. Démoni ma zabijú pomerne rýchlo, ale čo bude so sestrou ?
Na vyvýšených sedadlách sa pousádzali diváci. Niektorí z nich sa tešili na hry ako malé deti, iní naopak slepo poslúchali senát.
Na úvod ako vždy privádzali odsúdencov na demontorov bozk. Všetky sedadlá osvetlilo ochranné kúzlo, ktoré bránilo dementorom pôsobiť na obecenstvo. My tu dole sme však cítili čo sa deje.
Jeden z odsúdencov som spoznala. Volal sa Cyril. Mál postavu atléta, dlhé čierne vlasy mu viali vo vetre ako dve rozstrapatené zástavy. Viem, že nič nespáchal. Jeho snúbenicu vraj chcel zneužiť jeden zo senátorov, postavil sa proti nemu a rozbil mu hlavu… Od mukla to vraj bola príliš veľká opovážlivosť. Snažím sa naňho nehľadieť. Ja viem čo ho čaká, ale on to netuší. Traja dementori vstupujú do arény…Boj netrval dlho. Cyrilove oči povädli, jeho duša skončila v pažeráku príšery, rovnako ako duše ďalších dvoch nešťastníkov.
Srdce sa mu zovrelo do desivej obruče. Teraz je na rade Bea. Násilne ju odo mňa odtrhli.
„Nie, neberte ju preč…to nesmiete,“ márne som ich prehovárala.
Jeden zo strážcov do mňa kopol a nahnevane sykol : „MLČ, HLUPAŇA.“
Spolu s ďalšími piatimi ženami a mužmi ju vypustili do arény. Dali im síce akési chabé zbrane, ale taký poriadny pavúk ich čoskoro rozdrví na prášok.
Desivé čierne pavúky sa vyvalili spoza mreží. Mali naozaj gigantickú veľkosť. Niekoľko vražedných párov nôh rozvírilo prach.
Začal sa nerovný boj. Úbohé obete sa rozbiehali čo najďalej do smrtonosných čiernych kolosov. Pavúky rozhodili siete. Jedného už chytili a rozhrýzli. Môj pohľad sa neuprel na nešťastníka, ktorého budem čochvíľa nasledovať…Sústredila som sa na Hlavného senátora. Do toho pohľadu som dala všetku svoju zlosť a nenávisť. On by to mohol zastaviť, ale neurobí to. Ako sa môže nečinne dívať na toľké utrpenie ? Je to potomok prekliatej dynastie. Nemá srdce ani svedomie.
Moju sestru práve zahnali do kúta, jeden s pavúkov okolo nej omotal sieť. Nemôžem sa na to dívať… Zaplavila ma prudká nevoľnosť.
„NIE,“ sústredene som privrela oči. Slabé zaklínadlo, ktoré sa mi podarilo zo seba dostať zasiahlo odpornú pavúčiu hlavu. Bolo však neskoro. Smrtonosná aréna si vyžiadala ďalšiu nevinnú obeť.
Súboj s pavúkmi sa skončil, až keď dostali aj posledného muža, ktorý sa od únavy zrútil na zem.
Čarodejníci umiestnení na prízemí za zábranami odstránili krvavé škvrny. Aréna je opäť ako zo škatuľky. Hogar mi vtisol do ruky časovrat. Nechápem prečo čakal tak dlho ? Obloha sa zatiahla a dažďové kvapky dopadajú na všetkých prítomných. Prišiel čas zmeniť minulosť, aby sme nezničili budúcnosť. Môj obraz sa rozplýva vo víre farieb a zvukov. Som voľná.