Lucius pokorne pristúpil k Voldemortovi. Dokonca mu pobozkal aj koniec habitu.
„Som tu… môj pane, aby som splnil všetky vaše príkazy.“ Dával si pozor na reči, aby nedopadol ako Bella.
„Lucius, čo mal znamenať…ten sen ?“
„Prepáčte môj pane, ale ja neviem čo sa vám snívalo.“ Voldemort mu položil ruku na plece…
„V tom sne bolo dievča…“
„Vy myslíte erotické sny. Už chápem.“ JEHO stisk zosilnel. Odporné pazúry ho skoro podriapali.
„Myslím si, že je skutočná a ja sa nemýlim. Vieš o tom niečo ?“
Lucius nemal potuchy, aká odpoveď by ho uspokojila. Bál sa, že ak mu povie o spomienke, ktorú pred svojím pádom ukryl v urne, rozzúri ho to.
„Je mŕtva.“ Sám nevedel či je to pravda alebo lož.
„Odkiaľ to vieš ?“ Voldemort sa začal pohrávať s prútikom. Odtiahol ruku od Luciusa a nežne ho pohladil.
„Bola to vaša.. ehm…milenka. Zomrela a vy ste nechceli, aby vám spomienky na ňu bránili pokračovať, tak ste si ich sám vymazali.“ Lucius kútikom oka pozoroval prútik.
„Moja milenka ?“ Pobavene zopakoval Voldemort.
„Vidím, že neklameš, môj drahý priateľ…a môžeš mi objasniť aj to, prečo som si kvôli tomu upravil spomienky ?“
„To odo mňa nežiadajte…môj pane…verte mi, že bude lepšie, keď na to zabudnete.. Dinira nebola taká ako vaše ostatné známosti..“
Začínal prepadať panike. Nálada Temného pána sa nemenila príliš rýchlo. Pred chvíľou sršal zlosťou, teraz je zrazu pokojný a chce vedieť niečo o tej druhej…Nechápal to. Čo ak ho len skúša ? Nebol si vôbec istý kam ich rozhovor smeruje.
„Neklameš, ale ani nehovoríš celú pravdu. Ja to viem. Mňa neobalamutíš.“
Zlovestne pôsobiace pery zašepkali:„Crucio.“
Sila zaklínadla nebola až taká veľká, pôsobila skôr ako nepríjemné bodnutie.
„Spomienka je v tej urne, ktorá stojí na stole… Ale vy sám ste ju uzavreli a zakázali ste mi o tom hovoriť….nedotýkajte sa tej veci…“ Lucius tentoraz rýchlo prezradil čo vedel. Voldemort by v mučení rád pokračoval. Takáto rýchla rezignácia ho očividne sklamala.
Voldemort vstal a podišiel k stolu. Opatrne vzal do ruky urnu.
„A ja som si myslel, že je to dekorácia.“
„Tá malá bola smrťožrútka ?“
„Nie pane, nebola jednou z nás. Bola to…humusáčka.“ Posmešne precedil pomedzi zuby Lucius. Vedel, že to nemal povedať, ale neovládol sa.
„KLAMEŠ !“ Vyštekol Voldemort. Jeho dlhé prsty zovreli Luciusov krk a poriadne ho stisli.
Čakal, že ho bez milosti zaškrtí, ale ruka mu zrazu klesla. Lucius nevládal rozprávať. Krk ho príšerne bolel.
„NEROZUMIEM TOMU…vravíš, že je mŕtva, ale ja cítim, že žije. Stále je tu. Máš šťastie, že zároveň viem aj to, že mi neklameš. Ty veríš tomu, že je mŕtva, alebo lepšie povedané nevieš o možnosti, že by bola živá…Neostáva nám nič iné, len si to overiť.“ Voldemort siahol na vrchnák urny.
„PANE N..!“ Vykríkol Lucius.
V byte zadrnčal zvonček. Sára sa prudko mykla, šálka s čajom jej vypadla z ruky.
„To je on.“ Zašepkala vydesene.
Helen pokojne zdvihla telefón.
„Kto je ?“
„Otvor.. ty suka, chcem naspäť svoju ženu.“ Zavrčal Franko.
„Poď hore… ak si trúfaš.“ Helen pokojne stlačila tlačidlo na otváranie brány…
„Zošalela si. Vyvlečie ma odtiaľto nasilu.“
„To ťažko.“ Helen z neho vôbec nemala strach. Vedela si poradiť s násilníkmi. Magické schopnosti jej zaručovali bezpečnosť. Stačilo len rozhodnúť sa aký fígeľ na ňho použije.
„ZABIJE MA !“ Zúfalo kričala Sára. Sal si sadol do jej lona, aby ju aspoň trochu upokojil. Sára ho začala hladkať, ale ruka sa jej naďalej triasla.
„Nechaj to na mňa..“
Helen spratala rozbitú šálku. Keď Franko zazvonil pre dverách, Sára splašene utiekla do kúpeľne. Nesnažila sa ju zastaviť. Aj tak bude lepšie, keď si ho podá osamote.
„KDE JE ?“ Zvrieskol Franko. Helen nemohla pochopiť, ako sa tí dvaja dali dokopy. Ten chlap nemal v sebe ani štipku príťažlivosti. Tvárou jej pripomínal buldoga a telom slona. Asi tak by sa dal zhrnúť jeho fyzický zjav. Krvou podliate oči si zlovestne premeriavali celú miestnosť.
„Ahoj Franko…ako sa máš a čo ťa ku mne privádza ?“
„AHOJ HELEN…TAK MI UŽ POVIEŠ…KDE JE TÁ ŠPINA ALEBO SI JU MÁM NÁJSŤ SÁM ?“
„V mojom byte nemáš čo hľadať. Potom čo si urobil, by si mal jednoducho zmiznúť a už nikdy sa nevrátiť.“
„Chceš ju azda nahradiť ? Tak dobre, nie som proti..“ Urobil pár krokov k nej. Oči mu potemneli a chytil sa za hrdlo. Čosi ho bolestivo pritlačilo k stene.
Počul tichý hlas, ktorý mu niečo šepkal :„Už nikdy si na ňu nespomenieš
…zabudneš…zabudneš…nikdy ženu neudrieš…“
Keď to prestalo dezorientovane sa poobzeral po jej obývačke.
„Prepáčte, že som vás otravoval. Asi som sa zmýlil. Ja neviem…prečo som sem chodil.“
Z urny vyletel celý balík spomienok. Voldemort ich zachytil prútikom. Bez váhania si priložil prútik k hlave a potichu odriekal zaklínadlo. Lucius ho márne presviedčal, aby to nerobil.
„Teraz alebo nikdy….“ Vsunul si ich do hlavy.Chytil sa za hlavu. Napĺňala ho zvláštna bolesť…zaútočila na ňho ako jedovatý had. V mysli sa mu rýchlo preháňali stratené obrazy a myšlienky.
„Ste…ste v poriadku ?“ Lucius pomohol Voldemortovi sadnúť si. Pripomínal mu blázna, lebo hľadel pred seba a nič nevnímal.
„…som…už chápem veľa vecí…“
„Môj pane, musím sa vám k niečomu priznať.“ Lucius si obradne kľakol pred Voldemorta…“
„Vy ste Diniru nechali odísť, lepšie povedané zomrieť, ale ona sa asi nedostala tam… kam chcela.“
„Nemôžeš mi to hovoriť tak zaobalene. V hlave mám veľký zmätok…“
„Zistil som, že Dinira bude pripútaná k tomuto svetu pokiaľ nebude jej telo do posledného kúska odpočívať v hrobe. Nalepil som sa na Jamesa Pottera, ktorý jej vtedy pomáhal a ukradol som z hrobu jednu z jej kostí…“
„To znamená, že môže byť živá.“
„Asi ťažko pane, nemá žiadne telo, v ktorom by mohla žiť…“
„Vstaň a choď za ostatnými…Ja nachvíľu odídem… Nikomu nehovor, že som šiel preč.“
„Si úžasná kamoška, už ma to vôbec nebolí…“ Sára labužnícky olízala zmrzlinu vytekajúcu z kornútka.
„Áno, nemusíš mi stále ďakovať.“ Helen nesústredene hľadela do zmrzlinového pohára. Cítila nejaké tajomné vibrácie. Pohľadom prešla po pár ľuďoch, ktorý sedeli vedľa nich. Nezazrela nič podozrivé.
„Vieš, že na tomto mieste bol kedysi cintorín. Povedala mi to moja teta Jana, celé to tu vlastní a….“
„Keby nepršalo, nikdy by som sen neliezla. Pozri na tú dekoráciu... aj v krematóriu to vyzerá veselšie.“
Netušili, že v cukrárni Krákajúcim mrož sa naozaj nachádza podozrivá osoba. Zhrbený muž s kapucňou nasadenou tak, aby nikto nevidel JEHO tvár sedel v tmavom kúte. Helen ho odtiaľ nemohla vidieť.
„Nemôžeme si vymeniť miesta, zlatúšik chcem sa lepšie pozrieť na toho sympaťáka tam vzadu.“ Navrhla jej Sára.
Helen sa postavila a urobila jej po vôli. Voldemort zdvihol hlavu a pozrel na ňu. Hlboko v jej očiach našiel dávno stratenú pravdu. Ona je aj bola Dinira. Nespoznala ho. To mu dávalo nádej, že ju môže aj naďalej pozorovať.
„Poďme domov… niečo sa mi nepozdáva.“
„Mám pre teba prekvapenie…“ Sára vstala a na jej miesto si sadol Milan. Asi to mali dopredu dohodnuté.
„Ahoj zlatko.“ Povedal Milan a pobozkal ju. Helen bola stále napätá.
„Tak ja vás nechám.. hrdličky moje…už dlho ste neboli spolu…“ Odišla si sadnúť k ďalšiemu stolu.
„Mám pre teba skvelý návrh. Viem, že sme dlho neboli spolu…“
„Počuj Milan, je to trápne a možno by som sa ťa to nemala pýtať, ale …vieš ja si vôbec nespomínam či sme spolu niekedy spali alebo nie.“
Chytil ju za ruku a potichu zašepkal :„Nespali sme spolu. Vieš v tú noc, keď sa ti to stalo sme sa mali stretnúť v tvojom byte….“
„…Chcel by som ťa pozvať na dovolenku. Stal som sa riaditeľom rekreačného komplexu Palmová oáza. Bude to úplne zadarmo…“
„Môžem zobrať aj Sáru ?“
„Jasné zlatko.“ Neznelo to veľmi nadšene.
Nežne ju chytil za ruku. Nedotýkaj sa jej…To ti nedovolím…Ak ešte raz na ňu siahneš tými svojimi špinavými paprčami, nedožiješ sa rána mukel. Nie, nesmiem podliehať hnevu. Všetko by som pokazil. Možno si na mňa už nepamätá ? Mohla by ma milovať ?
Milan ju odprevadil až k jej bytu. Chvíľu tam stáli a rozprávali sa…
„Odveziem Sáru domov… ak som to dobre pochopil teraz býva u rodičov..“
„Tak ahoj. Uvidíme sa zajtra.“
„Ľúbim ťa.“ Ech, čo teraz ?
„ Dobre, čau.“
Sledovala ako nastupoval do auta…
Niekto ju surovo schmatol a pritlačil do tmavého kúta. Chcela vykríknuť, ale nemohla. Z úst jej nevyšiel žiadny zvuk. Zhodil ju na zem.
„Ako sa máš, maličká ?“ Oslovil ju. Keď Helen začula JEHO hlas ihneď všetko pochopila. Tie čudné pocity znamenali, že…
„Ja vás nepoznám…Neviem kto ste…pustite ma.“
„Ja ti to pripomeniem.“ Letmo ju pobozkal na pery.
„Nie, dosť už.. Chcete peniaze ? Ja žiadne nemám.“ Voldemortove chladné oči sa sústredene prižmúrili.
„Zistím či hovoríš, pravdu alebo nie.“
Helen cítila ako jej vnikol do myšlienok a pocitov. Urobil to tak rýchlo, že sa nestačila brániť. Odvtedy čo sa naposledy stretli bol oveľa silnejší.
„Nemá to význam Helen…alebo by som ťa mal volať Dinira…mne neunikneš..“
Zúfalo ho vytlačila zo svojich spomienok…
„Ako si ma našiel ?“
„Celkom jednoducho. Sledoval som neznámu magickú energiu…Zameral som sa na dozvuky nášho spoločného sna.“
Ležali na zemi v dosť nevýhodnej pozícii. Keďže Helen bola na spodku a Voldemort na vrchu šanca na útek bola takmer nulová. Chcela proti nemu použiť svoju moc, ale nedokázala to. Niečo ju blokovalo.
„Už ma k tebe nič neviaže. Dovolil si mi odísť. Som voľná.“
Voldemort rýchlo vstal. „NEPOSLAL SOM ŤA DO NÁRUČIA NEJAKÉHO HUMUSÁKA…!“
„Malfoy to celé pokazil…“
Z Voldemortovho prútika vyšla kliatba. Helen cítila ako ju opustili všetky myšlienky aj pocity.
„Vstaň !“ Prikázal jej Voldemort.