III.LUCY RIDDLOVÁ 1/2 polovica

"Nie, nemal by si za ňou chodiť. Ona to nepochopí!" opatrne prešla liečivým dotykom po tvári svojho syna. Cítila ako v nej narastá zlosť, zúrivosť a nenávisť. Tú ženu nemohla ani cítiť. Bála sa pohľadov, ktoré venovala jej manželovi. Ona nebola poznačená a nemala občasné záchvaty hnevu, ktoré občas spôsobili v dome poriadny chaos.

"Je to len naša susedka, ktoré nemá ani potuchy o tom, ako to chodí vo svete čarodejníkov. Ministerstvo sem presunulo aj muklov. Očakávajú, že urobím nejakú chybu a niekoho zabijem, aby ma mohli opäť otravovať. Ja si to s ňou vybavím civilizovaným spôsobom. Nechceš predsa, aby ten fagan ubližoval nášmu synovi," páčilo sa mu, že žiarli. Ich vzťah prešiel rôznymi zmenami, krízami a dokonca im hrozil aj rozchod... Spoločne však dokázali prekonať aj tie najhoršie prekážky. Už ich netrápila minulosť.

Vychutnávali si slobodný život bez akýchkoľvek obmedzení. Ministerstvo považovalo Temného pána za momentálne neschopného spáchať akúkoľvek podlosť. Napriek tomu do ich domu pravidelne chodili lovci čiernych mágov, veľmi často všetko prehľadávali a neodpustili si ironické poznámky. Temný pán musel žiť pod menom Tom Riddle. Pred verejnosťou bol prezentovaný ako nejaký dávno stratený člen tej rodiny. Čarodejníci len z veľkou nevôľou akceptovali túto drobnú lož. Muklovia už aj tak boli dosť zmätení zo všetkých nečakaných odhalení. Nebolo možné im vyjaviť aj celú pravdu o minulosti toho čarodejníka.

"Ron Weasley sedí u nás v záhrade. Snapovci nie sú doma, tak ma požiadal, aby mohol počkať na našom pozemku," musela ho o tom informovať.

"Áno, ja viem. Požiadal som Severusa, aby pre mňa niečo zariadil. Vzal zo sebou aj svoje vnúčatá a celý zvyšok rodiny," veľmi rád používal to slovo, hlavne v súvislosti s večne namosúreným profesorom.

Časť patriaca osobnosti Harryho Pottera by uvítala opätovné stretnutie so starým priateľom. Duša Temného pána však nezdieľala túto potrebu. Občas mal pocit, že je to trest cítiť a musieť sa rozhodnúť medzi oboma časťami svojej osobnosti.

V poslednom čase viac poslúchal dušu Vyvoleného, aj keď tým nebol ktovieako nadšený.

Vdýchol chladný nočný vzduch a suverénne pristúpil k ryšavému mužovi. Sedel na hojdačkea rukami prechádzal po obrázku temného znamenia. Týmito znakmi bola popísaná celá hojdačka. Ron sa poriadne rozkašľal, ale ani to mu nezabránilo zapáliť si už tretiu cigaretu.

"Tak skoro sa nevrátia. Nemusíš na nich čakať, Ron..." cítil alkoholový zápach. Bolo ním nasiaknuté oblečenie toho muža. Poznal tento spôsob zúfalstva. Videl mnohých ľudí v takomto stave hlavne počas svojich potuliek po temných uliciach Londýna. Pre istotu vytiahol prútik. Výraz tváre toho muža sa mu vôbec nepozdával.

"Možno som neprišiel za nimi. Skôr za tebou, ty pokrytec. Mal by som ťa zabiť! Slávny Tom Riddle, vrah a zlodej...máš teraz všetko a mne neostalo nič," podráždene vyfúkol ďalší kúdol dymu.

"Tak sa volám len oficiálne. Nechcem, aby si to meno viac opakoval. Bolo by od teba veľmi nerozumné použiť neodpustiteľnú kliatbu. Nezabúdaj, že sme napojení na ministerstvo. Stačí malý záblesk nejakej nedovolenej mágie a pribehne sem celá svorka. Upokoj sa, Ron. Nič ti nehrozí," pre istotu mierne sklonil prútik, ale úplne ho neodložil.

"Ginny odišla s tým svojím manželom... Hermiona je už dlhé roky nezvestná, možno aj mŕtva. Jej syn žije vo vašom dome. Nikoho už nemám. Nikomu na mne nezáleží... Ty si mi vzal aj Harryho. Už tu nie, lebo si ho zabil!"zúrivo ním zatriasol.

Temný pán ledva premáhal zlosť. Silno odsotil rozčúleného muža. Sebaovládanie nepatrilo k jeho silným stránkam.

"Neprovokuj ma, Weasley," vytrhol mu z ruky prútik a pomaly vyšiel von na ulicu. Nechcel vyvolávať rozruch. Nerád by na svoj dom uvrhol ďalšie bezpečnostné opatrenia. Zamieril k domom patriacim takzvaným neželaným hosťom. Nikdy si nezvykol na prítomnosť nečarodejníkov vo svojej blízkosti.

Pohľadom sledoval postavu, ktorá sa zjavila v okne. Jej úsmev v ňom vzbudzoval čoraz väčší odpor. Pristúpil bližšie k bráne. Obe prútiky držal v rukách ako zbrane.

Mukelka. Hlupaňa, ktorá vychovala chalana, ktorí siahol na Slizolinovho potomka.

"Pani Colesonová, rád by som sa pozhováral s vaším synom..."v jeho hlase zaznela až prílišná dychtivosť. Rád by toho chlapca mučil, potrestal priamo pred jej očami. To potrebovala, aby sa prebudila z toho svojho sladkého sna.

"Bruce už spí, nebudem ho kvôli vám vyťahovať z postele. Ak máte niečo na srdci, povedzte to mne," prútiky v jeho rukách vzbudzovali až príliš veľký rešpekt. Vedela na čo slúžia a obávala sa hnevu toho muža.

"Dobre, je mi jasné, že ho chcete chrániť, ale varujem vás. Ak sa objaví na našom pozemku a uvidím ho v blízkosti mojej rodiny, neručím zato v akom stave sa vráti domov," svoje slová myslel úplne vážne.

"Nevyhrážajte sa mi, Riddle. On ho provokoval. Váš syn si zrejme myslí, že je niečo viac ako ostatní, len kvôli tým hadom, ktoré so sebou všade vláči. Mali by ste mu vysvetliť, že nie je o nič lepší ako ostatné deti," bola pripravená svojho syna chrániť. Napriek tomu, že mal veľmi zlostnú povahu a po otcovom odchode sa situácia ešte viac zhoršila. Chcela, aby si našiel priateľov, ale on ju vôbec nerešpektoval. Namiesto toho trápil mladšie deti.

"Lucy, poď sem, prosím ťa!" Bott útrpne poskakoval pred zrkadlom. Stále sa nemohol rozhodnúť, ktorý slávnostný habit si má vziať na veľkú rodinnú večeru, ktorú zorganizovala jeho matka. Chcel čo najlepšie zapôsobiť aj na príbuzných svojej priateľky Lucy Riddlovej. V dome Longbottomovcov ich privítali s otvorenou náručou. Nikto im nevyčítal, že po škole ostali spolu. Rodičia im to nemohli vôbec zazlievať. Vedeli, že tie Rokfortské páriky sa nenechajú len tak ľahko rozdeliť.

Temný pán sa stále nevyroval s ich rozhodnutím žiť spolu bez akýchkoľvek záväzkov. Práve preto chcel Bott vyzerať veľmi seriózne a zároveň príťažlivo.

Po dlhom čase sa mala rodina stretnúť pri jednom stole. Neville takisto prisľúbil svoju účasť. Stále bol upírom, ale napriek tomu si vybojoval miesto u aurorov. Tvrdo šiel za svojím cieľom, až kým všetkých nepresvedčil, že je schopný vykonávať svoje povolanie. Samozrejme, že dostával len nočné služby, lebo väčšinu dňa prespal. Luna sa prispôsobila manželovmu režimu. Takisto nemienila ustúpiť a nechať ho samého, len kvôli špicatým zubom a túžbe po krvi. Dokonca mu aj zabezpečovala špeciálny elixír, ktorý dopĺňal potrebnú krv.

"Vydrž, ešte nie som oblečená," takisto bola poriadne nervózna. Bála sa ďalších možných komplikácií. Trebárs aj príchodu aurorov alebo iných neželaných návštevníkov. Hľadela na svoj odraz v zrkadle. Neochotne si prezerala mladú ženu s črtami, ktoré tak dôverne poznala. Vedela, že na ňu zo zrkadla hľadí vnučka Merope Riddlovej. Osoba, ktorá bude vždy považovaná za podozrivú. Vždy, keď bola nutená ukázať sa vo svete čarodejníkov, ľudia si neprestávali šepkať. Počas svojho detstva nezažívala toľko rozruchu okolo svojej osoby. Čím bola staršia, tým viac ju považovali za nebezpečnú súperku. Súboje do ktorých sa zaplietla a zlá povesť jej otca a najnovšie aj brata. Neprekážalo jej to. Otca mala rada a nechcela sa tváriť, že k nemu nepatrí. To v žiadnom prípade nepovažovala za správne. Zapla si dlhšie čierne šaty a opatrne si upravila vlasy. Ponáhľala sa za svojím priateľom. Nechcela, aby sa zas dostal strach.

"Bott, skús radšej ten zelený. Viem, že teraz sú také habity moderné a čierna trochu zaostáva, ale zeleno-čierny bude oveľa vhodnejší. Otec má tú farbu oveľa radšej. Okrem toho mu to pripomenie, že si chodil do Slizolinu a bol si predsa Hlavným prefektom," opatrne ho pobozkala na pery, aby sa aspoň trochu uvoľnil.

"Pokiaľ ma nebude chcieť mučiť ako minule, keď som sa u nich doma objavil spolu s tebou," nemal chuť zažiť podobnú situáciu. Vtedy to naozaj nebola zábava a musel veľmi rýchlo ujsť.

"Neboj sa. Otec ti nič neurobí. Nezabúdaj, že na návštevu príde on. V dome tvojich rodičov ťa predsa nebude takto trápiť," pevnejšie ho objala, aby mu trochu dodala odvahu.