darklady
"Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné." (Exupéry, Malý princ) Tento blog je zameraný hlavne na fanfiction HP, ale nájdu sa tu aj moje poviedky s mojimi originálnymi postavami. Prajem príjemné čítanie.
Noc temných II: 3. kapitola Vražda
24. říjen 2006 | 20.05 |
„Mňau ! Helen, zobuď sa.“ Sal okolo nej poskakoval a snažil sa ju prebrať.
„Ty rozprávaš ?“ Helen zacítila zvláštny zápach. Ruka ju príšerne bolela a zdalo sa, že aj trochu napuchla.
„Au, moja ruka čo sa to…“ Zhrozene otvorila oči. Najprv nevidela vôbec nič. O chvíľu však rozoznala obrysy nejakého tela spadnutého na zemi.
„Teraz nie je čas na vysvetľovanie. Musíme odtiaľto vypadnúť…“
„To je mŕtvola ?“ Helen prudko spadla z gauča. Už videla mŕtve telá, dokonca aj to svoje, ale tentoraz cítila, že je mŕtvy jej vinou.
„No veď práve….čarodejníci to zistia a budú to vyšetrovať. Nemáme veľa času.“
Bol to mladý muž. Helen ho veľmi dobre poznala.
„Milan, veď to je Milan.“ Vyškriabala sa naspäť na gauč. Jej rozum vysielal protichodné signály. Spomenula si, ako spolu sedeli v reštaurácii a teraz je tu, meravý ako doska… To nedávalo zmysel.
„Musíme vypadnúť.“ nástojil Sal.
Stále nemohla spamätať zo šoku. Sedela v autobuse celkom vzadu a nervózne zvierala v rukách tašku. Našťastie muklovia si ju nevšímali. Sal jej sedel na kolenách a potichučky mraučal.
„Ako je možné, že ťa počujem ?“
„Som stratená duša ako ty. Nemal som až také veľké šťastie. Je zo mňa kocúr.“
„To ma mrzí…Čo sa tam stalo v našom byte ? Neviem si spomenúť ako som mohla…“ spýtala sa šeptom.
„Ten čarodejník na teba použil imperius. Povedzme, že ti vsugeroval do mozgu, že musíš zabiť svojho frajera…“
„Nie, ja som to neurobila. Nemohla by som. Nemali sme utiecť. Určite by mi uverili, že ma začaroval…“ Niečo jej naznačovalo, že nehovorí pravdu.
„Odhrň si rukáv, ale urob to opatrne nech si to nikto nevšimne.“
„Ó MÔJ BOŽE..“
Temné znamenie. Tú odpornú lebku s hadom videla veľa ráz, keď žila s Voldemortom. Teraz sa rozpínalo na jej koži, ako morová nákaza.
„Keď máš toto, tak ti neuveria.“
Helen ostala ticho sedieť. To všetko bolo ako hrozný sen… Ona zabila…naozaj niekoho zabila… Vzala život niekomu blízkemu… Rozplakala sa. Sal by ju rád utešil, ale nevedel ako.
Sedela na starej zodratej deke. Stále nemohla prestať plakať. .. Nezaujímalo ju, že má zamazané šaty…rozstrapatené vlasy jej lietali okolo hlavy ako vydesené motýľe.
„Neplač, nemá to význam. Ty nie si vinná.“ Chlácholil ju Sal.
„Som vinná.“ Protirečila mu.
„Odkiaľ si vedel o čarodejníkoch ?“
„Ja som bol jedným z nich.“
„Ach, tak a viac sa už nemám pýtať. Nemôžeš mi nič prezradiť.“
„Rád by som, ale nejde to. Poznáš pravidlá. O predchádzajúcom živote nesmiem hovoriť.“
Helen pocítila pálenie…Neznesiteľne to bolelo.
„Volá ťa.“ Sal potvrdil jej najhoršie obavy. Pálenie neprestávalo, bolo čoraz silnejšie. Zamračene si pošúchala ruku.
„Nechcem ho vidieť.“
„Nemáš veľa možností. Po prvé to telo už určite našli. Bodaj by nie keď sa nad bytom vznášalo temné znamenie. Po druhé budú s toho riadne zmätení pretože, podľa všeobecných záznamov si predsa mukelka…aby toho nebolo málo nemysli si, že toho chlapa si zabila pomocou neodpustiteľnej kliatby…bolo to niečo iné…“
„Nechcela som. Donútil ma. Čo mám robiť ?“
„Mala by si najprv zistiť, ako sa to všetko odohralo. Nemôžeš ostať v nevedomosti….musíš vedieť na čom si.“
Helen bezmocne prikývla. Utrela si zaslzené oči do rukáva…
„Spomínaj Helen, spomínaj…“
„NEPOSLAL SOM ŤA DO NÁRUČIA NEJAKÉHO HUMUSÁKA…!“
„Malfoy to celé pokazil…“
Z Voldemortovho prútika vyšla kliatba. Helen cítila ako ju opustili všetky pocity a myšlienky. Jej myseľ ostala prázdna.
„Vstaň !“ Prikázal jej Voldemort.
„Ten mukel stojí v ceste nášmu šťastiu. Nikdy sa k tebe nemal priblížiť…Musíš ho zabiť, maličká. Je to rozkaz. Zavoláš ho do svojho bytu pod nejakou zámienkou a zabiješ ho…spôsob už nechám na teba. Ostanem tu a dohliadnem na to, aby si vykonala to čo som ti prikázal. Poď sem…je čas, aby si dostala malý darček.“
Automaticky šla k Voldemortovi. Vôbec nevnímala čo sa s ňou dialo. Chytil ju za ruku a prudko jej vyhrnul rukáv.
„Nič ťa ku mne neviaže ? To sa zmení práve v tejto chvíli.“ Prútikom jej prešiel po koži. Cítila prudkú bolesť, akoby jej niečo rozžeravené spaľovalo pokožku. Na ruke sa jej zjavilo obávané temné znamenie.
„Teraz si moja, už navždy.“ Pálenie jej bránilo sústrediť sa.
„Nie, ja to nezvládnem. Je to príliš bolestivé…nechcem to vedieť…“
„Cesta k poznaniu nie je ľahká. Vydrž to. Uvidíš, že sa ti uľaví.“
Helen vošla do svojich spomienok. Nebolo to vôbec jednoduché, vzhľadom na to, že istá časť jej bytosti sa proti tomu tvrdohlavo postavila.
Otvorila dvere na svojom byte. Voldemort šiel s ňou. Keď vošla dnu zamierila rovno k telefónu. Sal sa schoval pod stôl. Vytočila Milanovo číslo.
Helen (H) : Ahoj Milan si doma ?
Milan (M): Nie, práve som odviezol Sáru a až teraz idem domov.
(H): Éééé….zastav sa u mňa. Mám pre teba prekvapenie.
(M): Naozaj ? Vieš som trochu uťahaný a…
(H): Bude to bomba. Tak príď prosím ťa…môžeme dobehnúť zameškané…
(M): Dobre miláčik, presvedčila si ma.
Voldemort ju spokojne objal. Pobozkali sa… Potom je niečo povedal, ale nevedela si spomenúť čo to presne bolo…
Všetko ostatné ostalo zahmlené až do chvíle, kým prišiel Milan. Helen sa strhla.
„Ahoj, láska moja…tak aké je to prekvapenie ?“ Chvíľu mu hľadela do tváre…Potom sa neveselo usmiala.
„Zavri oči. Zažiješ niečo neopakovateľné…“
„Ako chceš…hrajme sa…“
„Cha…sea carestant, charenstant chasea…“ V normálnej reči by to znelo asi takto. Pasca smrti sa zaklapla, zaklapla sa pasca smrti.. Vo vzduchu nakreslila neznáme znaky. Bolo to starodávne zaklínadlo. Taktiež sa nedalo odvrátiť ako avada kedavra, ale účinkovalo oveľa rýchlejšie. Ešte ani nestihla dopovedať prvú časť zaklínadla, keď Milana silno zasiahli modré iskry, ktoré vyleteli z dlážky. Chytil sa za hruď a spadol na zem.
„Výborne, maličká…“ Pochválil ju Voldemort. Celý čas bol neviditeľný a dával pozor, aby všetko vyšlo podľa plánu.
„Som s tebou veľmi spokojný…“
Helen stratila vedomie. Po prežití tých strašných chvíľ jej bolo oveľa lepšie, ale nedokázala premôcť únavu a strach ani nástojčivé pálenie, ktoré sa každú chvíľu stupňovalo.
Sal do nej štuchol. Nezareagovala.
„Toto miesto mi je povedomé, vypadnime odtiaľto !“ Zakričal jej do ucha. Srsť sa mu naježila a chrbát zaujal obranný postoj. Niečo prichádzalo… Lepšie povedané plazilo sa to. Zazrel obrovského hada, ktorý rozzúrene zasyčal.. Všetky inštinkty mu radili, aby utekal kade ľahšie. Rozčúlene sa zahnal labou.
„Nagini sssa nebojí, malého kocúra…zhltne ho na jeden šup, ani sa nezapotí…“
„Nebuď si tým taká istá…moja majiteľka je smrťožrútka, ak mi ublížiš budeš mať problémy…“
Nagini sa pozrela na Helen.
„Blafuješšš kamoško. Túto nepoznám.“
Sal jej vyhrnul rukáv.
Nagini zazrela temné znamenie.
„Ššššak zožeriem teba…a nie ju.“ Vycerila zuby a…
„Nagini, čo si tam našla ?“ Bella vošla do slepej uličky…Znechutene vrhla pohľad na pár smetiakov, dievča ležiace na zemi a Nagini strnulú v útočnej pozícii.
Sal využil situáciu a rýchlo sa schoval za najbližší kontajner.
Nagini stratila záujem o kocúra. Zaujalo ju jemné pálenie temného znamenia na Heleninej ruke. Obtočila sa okolo nej, veľmi opatrne, aby jej neublížila…
„Nagini, však chceš zožrať tú humusáčku ?“ Posmešne poznamenala Bella. Smiech ju ihneď prešiel, keď zbadala znamenie smrťožrútov.
„Nová smrťožrútka ? Ale veď nebol obrad, ani nič podobné.“
„No dobre, zober ju. Uvidíme čo povie Temný pán.“
„Ty rozprávaš ?“ Helen zacítila zvláštny zápach. Ruka ju príšerne bolela a zdalo sa, že aj trochu napuchla.
„Au, moja ruka čo sa to…“ Zhrozene otvorila oči. Najprv nevidela vôbec nič. O chvíľu však rozoznala obrysy nejakého tela spadnutého na zemi.
„Teraz nie je čas na vysvetľovanie. Musíme odtiaľto vypadnúť…“
„To je mŕtvola ?“ Helen prudko spadla z gauča. Už videla mŕtve telá, dokonca aj to svoje, ale tentoraz cítila, že je mŕtvy jej vinou.
„No veď práve….čarodejníci to zistia a budú to vyšetrovať. Nemáme veľa času.“
Bol to mladý muž. Helen ho veľmi dobre poznala.
„Milan, veď to je Milan.“ Vyškriabala sa naspäť na gauč. Jej rozum vysielal protichodné signály. Spomenula si, ako spolu sedeli v reštaurácii a teraz je tu, meravý ako doska… To nedávalo zmysel.
„Musíme vypadnúť.“ nástojil Sal.
Stále nemohla spamätať zo šoku. Sedela v autobuse celkom vzadu a nervózne zvierala v rukách tašku. Našťastie muklovia si ju nevšímali. Sal jej sedel na kolenách a potichučky mraučal.
„Ako je možné, že ťa počujem ?“
„Som stratená duša ako ty. Nemal som až také veľké šťastie. Je zo mňa kocúr.“
„To ma mrzí…Čo sa tam stalo v našom byte ? Neviem si spomenúť ako som mohla…“ spýtala sa šeptom.
„Ten čarodejník na teba použil imperius. Povedzme, že ti vsugeroval do mozgu, že musíš zabiť svojho frajera…“
„Nie, ja som to neurobila. Nemohla by som. Nemali sme utiecť. Určite by mi uverili, že ma začaroval…“ Niečo jej naznačovalo, že nehovorí pravdu.
„Odhrň si rukáv, ale urob to opatrne nech si to nikto nevšimne.“
„Ó MÔJ BOŽE..“
Temné znamenie. Tú odpornú lebku s hadom videla veľa ráz, keď žila s Voldemortom. Teraz sa rozpínalo na jej koži, ako morová nákaza.
„Keď máš toto, tak ti neuveria.“
Helen ostala ticho sedieť. To všetko bolo ako hrozný sen… Ona zabila…naozaj niekoho zabila… Vzala život niekomu blízkemu… Rozplakala sa. Sal by ju rád utešil, ale nevedel ako.
Sedela na starej zodratej deke. Stále nemohla prestať plakať. .. Nezaujímalo ju, že má zamazané šaty…rozstrapatené vlasy jej lietali okolo hlavy ako vydesené motýľe.
„Neplač, nemá to význam. Ty nie si vinná.“ Chlácholil ju Sal.
„Som vinná.“ Protirečila mu.
„Odkiaľ si vedel o čarodejníkoch ?“
„Ja som bol jedným z nich.“
„Ach, tak a viac sa už nemám pýtať. Nemôžeš mi nič prezradiť.“
„Rád by som, ale nejde to. Poznáš pravidlá. O predchádzajúcom živote nesmiem hovoriť.“
Helen pocítila pálenie…Neznesiteľne to bolelo.
„Volá ťa.“ Sal potvrdil jej najhoršie obavy. Pálenie neprestávalo, bolo čoraz silnejšie. Zamračene si pošúchala ruku.
„Nechcem ho vidieť.“
„Nemáš veľa možností. Po prvé to telo už určite našli. Bodaj by nie keď sa nad bytom vznášalo temné znamenie. Po druhé budú s toho riadne zmätení pretože, podľa všeobecných záznamov si predsa mukelka…aby toho nebolo málo nemysli si, že toho chlapa si zabila pomocou neodpustiteľnej kliatby…bolo to niečo iné…“
„Nechcela som. Donútil ma. Čo mám robiť ?“
„Mala by si najprv zistiť, ako sa to všetko odohralo. Nemôžeš ostať v nevedomosti….musíš vedieť na čom si.“
Helen bezmocne prikývla. Utrela si zaslzené oči do rukáva…
„Spomínaj Helen, spomínaj…“
„NEPOSLAL SOM ŤA DO NÁRUČIA NEJAKÉHO HUMUSÁKA…!“
„Malfoy to celé pokazil…“
Z Voldemortovho prútika vyšla kliatba. Helen cítila ako ju opustili všetky pocity a myšlienky. Jej myseľ ostala prázdna.
„Vstaň !“ Prikázal jej Voldemort.
„Ten mukel stojí v ceste nášmu šťastiu. Nikdy sa k tebe nemal priblížiť…Musíš ho zabiť, maličká. Je to rozkaz. Zavoláš ho do svojho bytu pod nejakou zámienkou a zabiješ ho…spôsob už nechám na teba. Ostanem tu a dohliadnem na to, aby si vykonala to čo som ti prikázal. Poď sem…je čas, aby si dostala malý darček.“
Automaticky šla k Voldemortovi. Vôbec nevnímala čo sa s ňou dialo. Chytil ju za ruku a prudko jej vyhrnul rukáv.
„Nič ťa ku mne neviaže ? To sa zmení práve v tejto chvíli.“ Prútikom jej prešiel po koži. Cítila prudkú bolesť, akoby jej niečo rozžeravené spaľovalo pokožku. Na ruke sa jej zjavilo obávané temné znamenie.
„Teraz si moja, už navždy.“ Pálenie jej bránilo sústrediť sa.
„Nie, ja to nezvládnem. Je to príliš bolestivé…nechcem to vedieť…“
„Cesta k poznaniu nie je ľahká. Vydrž to. Uvidíš, že sa ti uľaví.“
Helen vošla do svojich spomienok. Nebolo to vôbec jednoduché, vzhľadom na to, že istá časť jej bytosti sa proti tomu tvrdohlavo postavila.
Otvorila dvere na svojom byte. Voldemort šiel s ňou. Keď vošla dnu zamierila rovno k telefónu. Sal sa schoval pod stôl. Vytočila Milanovo číslo.
Helen (H) : Ahoj Milan si doma ?
Milan (M): Nie, práve som odviezol Sáru a až teraz idem domov.
(H): Éééé….zastav sa u mňa. Mám pre teba prekvapenie.
(M): Naozaj ? Vieš som trochu uťahaný a…
(H): Bude to bomba. Tak príď prosím ťa…môžeme dobehnúť zameškané…
(M): Dobre miláčik, presvedčila si ma.
Voldemort ju spokojne objal. Pobozkali sa… Potom je niečo povedal, ale nevedela si spomenúť čo to presne bolo…
Všetko ostatné ostalo zahmlené až do chvíle, kým prišiel Milan. Helen sa strhla.
„Ahoj, láska moja…tak aké je to prekvapenie ?“ Chvíľu mu hľadela do tváre…Potom sa neveselo usmiala.
„Zavri oči. Zažiješ niečo neopakovateľné…“
„Ako chceš…hrajme sa…“
„Cha…sea carestant, charenstant chasea…“ V normálnej reči by to znelo asi takto. Pasca smrti sa zaklapla, zaklapla sa pasca smrti.. Vo vzduchu nakreslila neznáme znaky. Bolo to starodávne zaklínadlo. Taktiež sa nedalo odvrátiť ako avada kedavra, ale účinkovalo oveľa rýchlejšie. Ešte ani nestihla dopovedať prvú časť zaklínadla, keď Milana silno zasiahli modré iskry, ktoré vyleteli z dlážky. Chytil sa za hruď a spadol na zem.
„Výborne, maličká…“ Pochválil ju Voldemort. Celý čas bol neviditeľný a dával pozor, aby všetko vyšlo podľa plánu.
„Som s tebou veľmi spokojný…“
Helen stratila vedomie. Po prežití tých strašných chvíľ jej bolo oveľa lepšie, ale nedokázala premôcť únavu a strach ani nástojčivé pálenie, ktoré sa každú chvíľu stupňovalo.
Sal do nej štuchol. Nezareagovala.
„Toto miesto mi je povedomé, vypadnime odtiaľto !“ Zakričal jej do ucha. Srsť sa mu naježila a chrbát zaujal obranný postoj. Niečo prichádzalo… Lepšie povedané plazilo sa to. Zazrel obrovského hada, ktorý rozzúrene zasyčal.. Všetky inštinkty mu radili, aby utekal kade ľahšie. Rozčúlene sa zahnal labou.
„Nagini sssa nebojí, malého kocúra…zhltne ho na jeden šup, ani sa nezapotí…“
„Nebuď si tým taká istá…moja majiteľka je smrťožrútka, ak mi ublížiš budeš mať problémy…“
Nagini sa pozrela na Helen.
„Blafuješšš kamoško. Túto nepoznám.“
Sal jej vyhrnul rukáv.
Nagini zazrela temné znamenie.
„Ššššak zožeriem teba…a nie ju.“ Vycerila zuby a…
„Nagini, čo si tam našla ?“ Bella vošla do slepej uličky…Znechutene vrhla pohľad na pár smetiakov, dievča ležiace na zemi a Nagini strnulú v útočnej pozícii.
Sal využil situáciu a rýchlo sa schoval za najbližší kontajner.
Nagini stratila záujem o kocúra. Zaujalo ju jemné pálenie temného znamenia na Heleninej ruke. Obtočila sa okolo nej, veľmi opatrne, aby jej neublížila…
„Nagini, však chceš zožrať tú humusáčku ?“ Posmešne poznamenala Bella. Smiech ju ihneď prešiel, keď zbadala znamenie smrťožrútov.
„Nová smrťožrútka ? Ale veď nebol obrad, ani nič podobné.“
„No dobre, zober ju. Uvidíme čo povie Temný pán.“