Čarovná krajina... 11. kapitola Pandorina skrinka

beta- reader: Tonksová

Klamal ti. Volá sa Severus... Nie Quentin. Podvádzal ťa, aby si ho mala rada. Je to klamár.

Hlasy vykrikovali obvinenia a vysmievali sa z jej citov. Zúfalo pritlačila obe ruky na uši. Nechcela opäť upadnúť do stavu úplnej nepríčetnosti.

Mne nezáleží na jeho mene. On určite nie je Snape. To musí byť nejaký omyl. Hádzala sebou a zúrivo siahla na svoje vlasy. Kolísala sa ako malé dieťa a čo zúfalo prekrikovala tisíce rôznych zmätených hlasov. Nedokázala sa zhodnúť vo svojom úsudku. Niektoré z nich ho bránili iné zas odsudzovali a preklínali. Daphne ich nechcela počúvať. Nepotrebovala sa rozhodnúť, na ktorú stranu sa prikloní. Už dopredu vedela, že nech je jeho meno akékoľvek, nikdy ho nebude považovať za nepriateľa. Zhlboka sa nadýchla a pomaly odháňala svoje vnútorné prízraky.

Vzala si z police knihu a začala si čítať. Rozhodne nechcela ísť späť na internát. Vedela, že Sally by ju určite odviedla do nemocničného krídla, keby začala prežívať tie svoje osobité predstavy. Nemala chuť stráviť Vianoce na takom mieste. Chcela byť s ním, čo najdlhšie, ako to bude možné. Okrem toho si nechcela nechať ujsť výbornú večeru. Prešli tri hodiny, kým upokojila rozbúrenú hladinu svojich emócií. Našla pár zaujímavých receptov na ďalšie elixíry a pritom si dala koláčiky, ktoré priniesli domáci škriatkovia.

Nie, nemôžem byť zbabelá. Budú si robiť starosti a určite na mňa už čakajú. Opatrne vrátila knihu na miesto a pomaly vyšla z jeho osobných priestorov. Bez väčších problémov prešla po chodbách. Nikoho na chodbách nestretla, lebo počas prázdnin sa takmer všetci rozhodli vrátiť domov. Prispeli k tomu aj záhadné udalosti, ktoré začínali vyvolávať dosť veľkú nespokojnosť. Chcela sa predtým trochu poumývať, a preto zamierila do časti určenej pre prefektov. Od svojej spolužiačky poznala heslo a využívala ho vždy, keď si bola istá, že bude mať dostatočné súkromie. Nechcela použiť Quentinovu kúpeľňu. Potom, čo sa medzi nimi stalo, by to mohol považovať za provokáciu. Zamierila do menšej, menej využívanej kúpeľne, ktorú dokončili len nedávno. Otvorila dvere a potichu vošla dnu. Svetlá boli zhasnuté a voda sa práve napúšťala do menšieho bazéna. Fungovalo to automaticky, bolo to vylepšenie, ktoré malo uľahčiť rozhodovanie, ktorý druh bublinkového kúpeľa by si mala zvoliť. Opatrne sa vyzliekla, svetlo si nepriala. Radšej sa kúpala v úplnej tme. Pomaly vliezla do vane a sadla si. Myslela na svojho poručníka a bozk, ktorý sa radšej ani nemal stať súčasťou jej spomienok. Vedela, že je od nej starší a okrem toho sa o ňu už niekoľko rokov stará. Napriek tomu sa necítila previnilo. On pre ňu nebol len menom na nejakej listine týkajúcej sa smrťožrútov... Tvoril jej svet, spomienky a vždy, keď bol s ňou cítila, že je to tak správne a nikto nemá právo ich odsudzovať.

Náhle pocítila závan chladného vzduchu. Silné svetlo zaplavilo celú kúpeľnu. Daphne chcela siahnuť po uteráku, ale žiadny tam nebol. Zabudla si ho vziať z police. Naskytol sa jej pohľad na nahého profesora Obrany proti čiernej mágii. Bol k nej obrátený tvárou a mala možnosť si ho za tú chvíľu poriadne poobzerať. Zúfalo si prekrížila ruky na prsiach. V kúpeli ešte nebolo dostatok farebnej peny. Poriadne očervenela a rozpačito si zakrývala svoje telo.

"Quirellová, čo tu robíte?" zavrčal nervózne.

"Prišla som sa okúpať, pán profesor..." vyjachtala zhrozene. Zazrela malé dievča, oblečené v habite, ktorý na Rokforte nepoužívali. Stála tesne za ním a rukou sa jemne dotýkala jeho chrbta. Nie, už zas vidím niečo, čo tam očividne v skutočnosti nie je. Pokúšala sa naňho nehľadieť, ale nemohla tomu odolať. Musela na niečo upriamiť svoju pozornosť, aby nejakým spôsobom poprela prítomnosť imaginárneho dievčaťa. Pohľad jej nevedomky zamieril na dolnú časť tela. Nemohla si pomôcť, bola jednoducho zvedavá.

"Vy nie ste prefektka! Nemáte dôvod sem chodiť," vôbec netušil, že tam niekoho nájde. V jeho kúpeľni nastala menšia potopa kvôli nepozornosti domácich škriatkov. Preto sa rozhodol využiť jednu z málo využívaných kúpeľní.

"Pán profesor, veď sú prázdniny! Okrem toho sem môžem prísť, ak mi to dovolí jeden z prefektov a ja to povolenie mám," neodvážila sa vyjsť spod ochrany bublinkového kúpeľa. Uterák ani prútik vôbec nemala po ruke. Radšej zahanbene civela na svojho profesora a neodvážila sa urobiť žiaden prudký pohyb. Zhlboka dýchala a dúfala, že to stvorenie z minulosti čoskoro zmizne. Hypnotizovala zakázané miesta na jeho tele.

Vošla do klubovne a chystala sa sadnúť si do kresla a pokračovať vo vytváraní vlastnoručných venovaní na darčeky pre priateľov. Ešte ich nemala úplne dopísané a pripevnené k darčekom. Sadla si k Beth a jej bratrancovi Georgovi. Hrali spolu rachotiacu sedmu a celkom dobre sa zabávali. Svetlovlasý chlapec si nenápadne pošúchal boľavé zápästie. Zjavne už vedeli o probléme s jej poručníkom, ale zdržali sa akýchkoľvek komentárov na túto citlivú tému.

George bol pomerne malý na svoj vek, vždy sa zdržiaval výlučne pri svojich spolužiakoch a rozprával len veľmi málo. Jeho plachosť mala možno veľa spoločného s údermi, ktoré občas utŕžil od starších spolužiakov. Bol vhodnou obeťou, lebo nemal nikdy sklon k žalovaniu a vždy radšej pretrpel bitku, akoby mal niekomu povedať o svojich problémoch. Ani dievčatá, ktorým dôveroval, nemali ani poňatia o tom, čo sa s ním deje. Bol rád, že v škole ostalo len pár študentov. Chcel aspoň raz prežiť šťastné a spokojné Vianoce.

"Imelo by mali určite zakázať. Parkinson a tí jeho tupí kamaráti ma donútili, aby som sa s nimi bozkávala," rozhorčene odvetila Sally. Zúrivo si utierala ústa a nervózne šermovala prútikom. Mohla si pokojne dovoliť rozprávať nahlas.

"Fuj, to muselo byť odporné," zhnusene odvetila Beth. Cítila sa oveľa lepšie a po rýchlom zásahu odborníkov dokázala prekonať otravu. Mala síce nariadené len veľmi diétne jedlo a nemohla si dovoliť vziať do úst nič sladké, ale aj tak mala veľkú radosť, že všetko dobre dopadlo. Quentin na ňu dával pozor a zaujímal sa o jej stav. Nebála sa žiadnych komplikácií.

"Slizolinčanom by mali zalepiť ústa. Aspoň by nás ukrátili o tie nezmysly, ktoré vždy vyplodia tie múdre hlavy. Jazdec na G8," potichu dodal George.

"To máš teda pravdu cez prestávky sa tvária ako tí najmocnejší čarodejníci, ale na hodinách elixírov im vybuchujú kotlíky rovnako ako nám," Sally si zaviazala uvoľnené šnúrky na topánkach a dychtivo sa sklonila k tácke so sladkosťami.

"Na nového hlavného prefekta aj tak nemajú. Robertson má skrátka šťavu a konečne je to niekto z nás a nie žiadny Chrabromilčan ani Slizolinčan. Má v sebe niečo priam nadpozemské, keď sa v lete kúpal v jazere, takmer mi vypadli oči. Oproti nemu je aj Krakow len gumový panák," diabolsky sa zaškerila a vrhla previnilý pohľad na malého Georga, ktorý poriadne zružovel a rozpačito sledoval šachovnicu.

"Toho mi ani nespomínaj, práve som zas dostala trest. Pričom som si zrejme nestihla odpykať ani ten minulý," Daphne rozpučila v rukách čokoládovú žabku.

"Už som sa začínala obávať, že ťa napokon nepozve na priateľský rozhovor do svojho kabinetu. Čo si vlastne vyviedla tentoraz?" šibalsky poznamenala Sally.

"Povedzme, že som veľmi okato obdivovala jeho prednosti. Prichytil ma v kúpeľni a bol úplne nahý," zahanbene poznamenala Daphne. Potrebovala to zo seba dostať. Chcela to niekomu povedať a zároveň zabrániť tomu, aby sa rozhovor nezvrtol k oveľa nebezpečnejších témam.

"Teda, to by som od teba nečakala. Ako dlho si vlastne pozorovala ten pracovný nástroj?" mierne sa začervenala a chlácholivo pohladila po pleci chlapca, ktorý by práve možno aj vykonal ďalší dobrý ťah, keby ho týmto tvrdením nepriviedla do rozpakov.

"Pokiaľ viem presnejšie sa nazýva penis. Nezdá sa mi, žeby ho muži používali na prácu, práve naopak," stručne dodala Beth a posunula ďalšiu figúrku tak, aby vyradila z hry jednu z veží.

Daphne rozpačito prešla pohľadom po miestnosti. Neočakávala, že tým vyvolá takú vlnu nadšenia.

"Je to naozaj odporný človek. Neustále ma len z niečím otravuje, ale musím uznať, že nevyzerá až tak zle," neochotne vyriekla tých pár slov, ktoré boli len akýmsi nepatrným popisom jeho fyzických predností. Zdesene sebou trhla, keď zacítila nepríjemné šteklenie. Dieťa z kúpeľne si sadlo na jej kolená. Žiadna z tých vidín ešte niečo také nikdy neurobila.

"Čo vlastne robíte počas tých trestov?" opýtal sa George. Chcel sa vyhnúť témam, ktoré by sa nejakým spôsobom týkali anatómie.

"Má úplne spálenú tvár. Vidíš tie miesta, kde boli predtým oči...Okrem toho jej chýba malíček," mladá aurorka opatrne posvietila prútikom na telo zavraždenej ženy. Priam cítila bolesť vyžarujúcu z toho desivého zjavenia. Len pred pár minútami dostali hlásenie od tunajších čarodejníkov. Alice Flamelová tak dostala šancu po prvý raz dostať svoj vlastný prípad.

"Také zohavené pozostatky som už dávno nevidel. Myslíš, že niekto použil smrtiace zaklínadlo súčasne s inou čiernou mágiou?" starší muž opatrne vyslal pár kúzel na zachytenie stôp.

"Je to viac než pravdepodobné, že šlo o veľmi ničivé kúzlo. Smrtiace zaklínadlo zvyčajne nezanecháva fyzické stopy," chladne skonštatovala Alice. Chvíľu hľadela na nápis črtajúci sa na stene. Bol napísaný ženinou krvou.

Sila potomka je obnovená. Zradcovia zaplatia krvou.

"Myslíš, že to napísal Veď-Vieš-Kto?" opatrne pristúpila k múru a pomocou ďalších odhaľovacích zaklínadiel chcela zistiť aspoň základné informácie o pisateľovi odkazu. Na zemi zazrela polorozpadnutý prútik. Pomaly ho vzala do rúk.

"Nie, skôr to vyzerá ako provokácia smrťožrútov. Ich pán už nevstane, tak sa nás snažia ako vždy vyviesť z miery. Mŕtvych sa báť netreba, skôr mi robia starosti tí, ktorí nám môžu skutočne ublížiť.

"Dvadsaťštyri centimetrov, v celku obyčajný a dosť starý..." pomocou svojho prútika z neho vytiahla predošlé zaklínadlá. Obrazy sa veľmi rýchlo striedali. Najprv temné znamenie, potom zelený záblesk a nakoniec pravú podobu mŕtvej ženy...

"Daphne, na stole je aj balíček pre teba," Sally poťažkala v rukách drobnú krabičku.

"Radšej to neotváraj. Čo ak nám to poslali Slizolinčania?" bojazlivo poznamenala Daphne. Vedela, že Quentin jej darčeky vždy dáva osobne a vždy k tomu priloží aj nejakú báseň, takže to v žiadnom prípade nemohlo byť od neho.

"Má pravdu. Nemali by sme sa toho dotýkať," súhlasil George. Dosť nervózne hľadel na ten tajuplný balíček.

"Nebuďte zbabelci. Veď sa to vôbec nehýbe. Ak chcete, najprv to preskúmam prútikom," použila pár zaklínadiel na odhaľovanie predmetov čiernej mágie.

Balíček vôbec nezareagoval.

"No vidíte, nič hrozné tam určite nebude. Tak už môžem?" dychtivo sa zadívala na svojich priateľov.

"Tak dobre, otvor to, ale bude lepšie, keď odstúpime od stola. Len pre istotu," nervózne odvetila Beth. Mala dosť skúseností s krutými žartmi, ktoré im občas prichystali Slizolinčania. Nikto im nič nedokázal, ale všetci vedeli, že to práve kvôli nim sa stali mnohé nehody.

Sally ochotne rozbalila darček. Nevšímala si vystrašené pohľady ostatných. Našla akúsi drobnú zelenkastú skrinku, ktorá bola posiata rôznymi kresbami. Opatrne ju otvorila. Na zamatovej poduške zazrela niečo zvláštne. Zdesene vykríkla a pustila na zem ten nechutný dar.

Zo skrinky vypadol ľudský prst. Z jej útrob zaznel posmešný hlas: "Už len jedna obeť stojí v ceste Slizolinu. Rozlúč sa s matkou, Daphne," desivý smiech porozbíjal všetky sklenené predmety, ktoré boli v klubovni. Na stene sa zjavil obraz posledných chvíľ ženy, ktorú Daphne okamžite spoznala. Vrahovi do tváre nevidela.

Bola to jej mama o tom nemala ani najmenšie pochybnosti. Ten hlas takisto spoznávala a nedokázala tomu uveriť.

"Nie! Ako mohol? Kto to vlastne je a prečo používa hlas môjho otca?" zosunula sa na zem a meravo hľadela na dôkaz ľudskej surovosti. Prízrak dieťaťa kľačal pri nej a plakal. Slzy sa liali po neexistujúcej tvári.

"Niektoré veci nie sú také, ako sa na prvý pohľad zdá. Musíš byť v strehu," dieťa ju pevne chytilo za ruku.

Všetko naokolo stíchlo. Videla ako všetci zmätene pobiehajú okolo nej. Počula buchnutie dverí a výkriky. Rýchlo vstala a rozbehla sa preč. Odstrčila priateľku, ktorá sa ju snažila zadržať. Nebola si istá či to bola Beth alebo Sally. Nezáležalo jej na tom.

"Začínam strácať trpezlivosť. Chcem okamžite počuť pravdu! Prečo ste napísali ten odkaz?" profesor Quirell prudko zabuchol dvere na svojom kabinete. Z tváre mu priam sálala zlosť, ani sviatky pokoja a mieru nemohli zmierniť jeho hnev.

"Bol to len žart, pán profesor. Chcel som, aby Daphne prišla o pár bodov. To mi nemôžete vyčítať," posmešne odvetil Patrick Parkinson.

"Nie, samozrejme, že dnes som vás sem nezavolal len kvôli tomu. To som sa vás pýtal len zo zvedavosti. Mňa by skôr zaujímal váš nočný výlet mimo areálu školy. Viem, že ste sa s niekým stretli a požadujem vysvetlenie!" vôbec sa mu to nepozdávalo.

Do kabinetu vošli traja študenti. Vyzerali vydesene, akoby práve prežili nejakú namáhavú bitku.

"Neviete zaklopať?" opýtal sa nahnevane.

"Pán profesor, náš vedúci fakulty tu nie je... Nemáme za kým ísť... V balíčku bol prst... Ten vrah zrejme zabil jej matku. Ona ušla. Nevieme ju nájsť..." Beth bola taká roztrasená, že ledva vládala hovoriť.

"Nerozumiem vám. Musíte mi to zopakovať pomalšie," znepokojene podišiel k nim.

"Daphne ušla, lebo ten blázon zrejme zabil jej matku," s námahou zo seba dostala Sally. Mala rozstrapatené vlasy a ruky sa jej chveli, akoby v nich držala nejaký jed. Podala mu otvorenú skrinku.

"Choďte do riaditeľne a odovzdajte tie veci. Ja sa trochu poobzerám po školskom areále...Vy s nimi pôjdete tiež, Parkinson. Ešte sme neskončili," nedovolil mu len tak vykĺznuť.