SA: 1. kapitola Matkino volanie

Fantasy poviedka zo sveta čarodejníkov.... Veková hranica zatiaľ od 15 rokov.

Mráz kreslil ľadové kvety na oknách skromného domu. Tieto záhadné obrazce vytvárali výzdobu, ktorá bola určená pre všetkých ľudí. Cez škáry do izieb prenikal ostrý závan vetra. Krehká stavba nebola preňho žiadnym veľkým súperom. Steny domca držali pokope len vďaka materiálu, z ktorého boli vyrobené. Modrý kameň slúžiaci na magické účely dokonale udržiaval tvar. Odolával akýmkoľvek vplyvom vonkajšieho prostredia, ale nedokázal ostať čistý. To bola jeho veľká nevýhoda. Okrem toho zo seba vyžaroval energiu, ktorá skracovala život jeho obyvateľom. Domček bol pokrytý drevom, aby nebolo vidieť jeho skutočnú podstatu. Nikto netušil, že je klietkou, ktorá vysáva životnú energiu.

Záclony sa mierne zavlnili a v okne sa zjavila tvár malého chlapca. Detská ruka opatrne prechádzala po tých zimných ozdobách. Dych živej bytosti v nich vytváral nečakané trhliny. Modré oči sa váhavo zamerali na zhrdzavenú kľučku. Jeden zo svetlých vlasov pomaly dopadol na zem. Zachytil sa o klinec, ktorý niekto zabudol úplne pribiť. Chlapec sa nervózne zakolísal. Videl ako mu pred očami rastie ďalší vlas a okamžite nahrádza ten odtrhnutý. Pevnejšie sa zaprel nohami o stolček. Nechcel spadnúť a narobiť veľký hluk.

Mal na sebe oblečenie o niečo väčšie ako prislúchalo jeho veku. Košeľu s dlhším rukávom, ktorá mu bola príliš veľká, akoby sa niekto snažil zabrániť tomu, aby bolo už na prvý pohľad jasné, že má len štyri roky. Biele nohavice mal tiež dosť široké a vypchané. Vôbec sa v tom necítil pohodlne, ale rodičia úzkostlivo dbali o to, aby vyzeral staršie. Nechápal to a nikto sa neunúval mu to poriadne vysvetliť.

Zazrel akési záhadné postavy postávajúce v tieni stromov. Šepkali si medzi sebou. Vietor k nemu prinášal vôňu ich spotených tiel. Zlovestné oči bez akejkoľvek ľudskosti sa zabárali do detských zreničiek. Vycítil ich netrpezlivosť. Opatrne otvoril okno, cítil ako mu pod rukami zaškrípalo.

S veľkou námahou docielil, aby mohol bez akejkoľvek bariéry hľadieť na prišelcov. Mali dlhé čierne plášte pripomínajúce akúsi temnú oponu, z ktorej prichádzali vibrácie magickej energie.

"Sú tam. Čakajú na mňa," zašepkal zdesene. Pocítil ako ho niekto objal. Najprv len veľmi jemne, ale postupne to začalo byť oveľa dôraznejšie.

"Nie, Ben. To sú len Zberatelia, ale do nášho domu nesmú prísť. Otec a mama im to nikdy nedovolia," pri uchu mu zaznel hlas staršej sestry. Opatrne ho odtisla od okna a zložila ho na pevnú zem. Bol taký krehký a ľahučký, akoby ani nemal svoju vlastnú váhu. Práve kvôli tomu už niekoľko nocí nemohla spávať. Vedela, že svojho malého brata navždy stratí. Bude musieť odísť so Zberateľmi. Boli to čarodejníci, ktorí mali na starosti získavanie nových talentov v oblasti mágie. Nepoznali žiadne zľutovanie a nikdy si nepýtali dovolenie od rodičov. Mali len jediný cieľ. Získať ďalšieho učňa kvôli zachovaniu nedotknuteľnosti Avedaru a ostatných dimenzií, ktoré existovali zároveň a preplietali sa do veľkého jadra nazývaného aj krajina tých najmocnejších darov. Všetci vedeli, že ich svet existuje len vďaka mocným mágom, ktorí dokázali udržať pod kontrolou jednotlivé dimenzie a zabraňovali ich zmiešaniu. Nie každý rok sa rodili výnimoční čarodejníci, preto bolo nutné získať každého, kto prejavoval čo len nepatrnú dávku moci. Podľa toho vymerali dĺžku štúdia daného učňa.

"Neklam, Ariadna to sa nesmie!"pevnejšie sa pritisol k svojej sestre. Vdýchol bylinkovú vôňu zmiešanú so škoricou a opatrne ju zovrel okolo pása. Druh ruku zaboril do hustých tmavých vlasov. Boli vždy mastné a málokedy lesklé, ale jemu to neprekážalo. Okrem toho zvyčajne nosila voľné nohavice a zelenú tuniku. Bolo to pohodlné oblečenie, ale podľa ich rodičov ju len zbytočne odlišovalo od jej rovesníčok.

"Možno sem prišli hľadať iné dieťa. Veď to nie je možné, aby vycítili, že ty máš tú moc. Urobili sme všetko, čo bolo v našich silách, aby to nikto nezistil," kruhové náušnice sa prudko pohli, keď odvrátila hlavu.

"V dedine je veľa detí, ale tu na vrchu bývame len my. Nemyslím, že nás prehliadnu. Vidia veci, o ktorých sa nám môže len snívať," veľmi rýchlo sa naučil spájať slová do viet a veľmi dobre komunikoval už v útlom veku. To však neznamenalo, že bol na vyššej inteligenčnej úrovni ako ostatné deti. Rád sa hral a chcel mať priateľov. Nijak výrazne sa neodlišoval od svojich rovesníkov. Pokiaľ nebrali do úvahy magickú silu, ktorá rástla spolu s ním.

"Nemôžu ťa odviesť proti našej vôli. Poď musíme sa naraňajkovať," chcela, aby tie slová boli nemennou pravdou. Želala si to tak veľmi, že bola kvôli tomu ochotná urobiť čokoľvek. Opatrne ho chytila za ruku. Žalúdok mala stiahnutý a vôbec nemala chuť na jedlo. Strach premenil jej myšlienky na rozvírenú hladinu plnú pochybností a strachu. Stáli uprostred jednoduchej detskej izby ladenej do zelenej farby. Posteľ umiestená na pravej strane bola úplne nedotknutá. Modré povlečenie a macík ležiaci na nej boli v rovnakej polohe, ako včera večer. Polica z rozprávkovými knihami sa mierne nakláňala a hračky, ktoré boli na nej takisto už dlho nikto nevytiahol. Pred pár dňami mu rodičia vysvetlili, prečo sa musia skrývať a takisto mu aj objasnili dôvod, kvôli ktorému sa s ním nechcú hrať ostatné deti. Od toho dňa jedol veľmi málo, takmer nespal a neustále vyzeral von z okna. Dúfal, že ten deň nikdy nenastane, ale jeho želanie sa nesplnilo. Prišli si poňho.

"Mrzí ma, že ti nie si čarodejnica. Mohli by sme ostať spolu," opatrne podišiel bližšie k posteli. Otvoril trochu ošarpanú skrinku, v ktorej mával zvyčajne oblečenie. Tentoraz však bola takmer prázdna. Všetko bolo zbalené do batôžka, ak by náhodou museli rýchlo opustiť dom.

"Nie, to by som nechcela. Prináša to len problémy,"rýchlo odpratala hračky, ktoré boli rozostavané na koberčeku, pri okne.

"Nenávidíš ma, lebo som jedným z nich?" na detskej tvári sa zjavil priam neznesiteľný smútok. Tvár sa napla a oči mierne zvlhli.

"Nie, braček. To si nesmieš myslieť. Si môj poklad," jemne ho pobozkala na líce. Spoločne prešli po strmých schodíkoch.

"Ponáhľajte sa. Musíte niečo zjesť, skôr než odídeme. Poslali sem Orthaka," súrila ich staršia žena odetá v typických domácich šatách. Mala bledú tvár a vpadnuté oči. Telo krehké a až príliš poznačené životom v tom dome. Modrý kameň viac pohlcoval energiu z dospelých tiel. Deti sa len zvyčajne zapĺňali akousi magickou stopou, ktorá z nich neskôr vyžarovala ako varovanie.

"Orthak z Narnu?Myslím, že ma už nadobro prešiel hlad. Musíme odtiaľto ihneď utiecť! Ten čarodejník nás neušetrí. On predsa zabíja príbuzných nových učňov!" zdesene zvolala Ariadna.

"Áno, zlatko. Je to on, ale nemôžeme len tak vyjsť z domu. Ovláda predsa mágiu. Chytil by nás. My ho zdržíme a pôjdete len vy dvaja. Utečiete cez chodbu, ktorú sme vybudovali, ale najprv musíte ísť k stolu. Nesmú vedieť, že niečo plánujeme. Musia nás vidieť pri jedle, akoby sa nič nestalo," pevne objala obe deti. Nechcela ich stratiť, ale vedela, že nemajú žiadnu inú možnosť. Iní Zberatelia by ich možno len preniesli na iné miesto a vymazali im pamäť, ale Orthak nepatril k tým milosrdným. Nikdy nezanechával po sebe stopy. Skôr len akési prázdne miesta na mapách a vyľudnené osady. Ľudia preklínali deň, keď ho odobrali od rodiny a dopustili, aby študoval mágiu.Predtým nažívali s mágmi v mieri a nie všetkých považovali za nepriateľov.

"Mami, to nepôjde. My vás tu predsa nemôžeme nechať," namietla Ariadna. Veľmi rýchlo prerušila objatie.

"Nie, ja bez teba a ocka nikam nepôjdeme!" pevnejšie sa pritisol k matke a odmietal ju pustiť.

"Mrzí ma to, ale budeme sa musieť rozlúčiť. Tak už poďte do kuchyne, nemáme už veľa času!" odtisla od seba svojho syna. Nechcela zbytočne predlžovať tú ťažkú chvíľu plnú smútku.

Obe deti poslušne šli za ňou. Na ich tvárach sa odzrkadľoval strach. Museli zaujať svoje miesto pri stole a pozdraviť otca, akoby im nič nehrozilo.

"Mám pre teba darček, Ariadna. Viem, že máš dnes narodeniny a budeš ho určite potrebovať," vtisol jej do rúk meč, ktorý vlastnoručne ukoval. Nebol veľmi ťažký, lebo ho stvorili ruky šikovného majstra a materiál pochádzal z Dračieho údolia. Na tom mieste sa sústreďovali magické energie, preto mali tie meče mimoriadnu silu, ale nebolo ľahké ju prebudiť. Niektoré z nich sa dokonca nepodarilo poriadne ovládnuť.

"Ďakujem, ocko," opatrne v rukách poťažkala novú zbraň. Deti v Avedare sa bežne učili tomuto umeniu. Nie preto, aby zabíjali, ale v ich svete bolo príliš veľa bytostí, ktoré mohli uškodiť obyčajným ľuďom, preto sa museli naučiť brániť. Ariadna chodila do desiateho ročníka a už pomerne dobre narábala s mečom. Mala však občas isté problémy v oblasti koordinácie pohybov. Okrem toho jej prvý meč bol drevený a pripadal jej ako hračka v porovnaní s touto lesklou zbraňou.

"Aj ja taký dostanem, keď budem väčší?" zvedavo sa opýtal Ben. Trochu sestre závidel, že už môže narábať s niečím takým.

"Nie, synček. Ty ho nebudeš potrebovať. Nemôžeš ho ani vziať do rúk, bez toho aby si neprežíval hroznú bolesť," kováč zamračene stisol operadlo stoličky. Mágovia nemohli vziať do rúk obyčajnú zbraň. Používali len kúzla a nezaoberali sa takýmito obyčajnými taľafatkami. Okrem toho ich ruky nezniesli dotyk takýchto predmetov. Vyhýbali sa im, pokiaľ to bolo možné.

"Sadnite si a poriadne sa najedzte, urobila som vám vaše obľúbené jedlo," matka ich nenápadne postrčila bližšie k stolu. Na taniere im naložila dobre voňajúci guľáš, ktorý mali obaja najradšej. Tanier ich otca už bol prázdny. Robustný muž neustále hľadel von oknom a rukou poklopkával po stole.

"Vieš, ja vôbec nie som hladná. Radšej by som si vyskúšala ten môj nový meč. Dúfam, že mu budem môcť vybrať nejaké pekné meno," jemne prešla prstami po rukoväti s vyrytými znakmi. V ich svete bolo zvykom pomenovať prvý skutočný meč, ktorý dostali od rodičov. Verili, že im to prinesie šťastie a jeho moc bude dobre slúžiť majiteľovi.

"Áno, určite mu vyberieš to najkrajšie. Má ešte jednu výnimočnú vlastnosť. Keď oboma rukami stisneš falošný rubín, zmení sa na dýkua môžeš ho nepozorovaneukryť trebárs aj do čižmy," tentoraz vynaložil všetky svoje sily, aby ukul svoje vrcholné dielo. Vložil doňho všetku svoju lásku a tajomné umenie, ktorému sa kedysi vyučil prinieslo zaslúžené plody.

"Ocko, a čo budem mať ja namiesto meča?" Ben neochotne vzal do rúk lyžičku. Stále sa mu nepáčilo, že sa od nich musí stále niečím odlišovať.

"Tebe postačí tvoja duša a myseľ, ale aj tak by som bol radšej, keby ťa do sídla mágie neodviedli. Ak sa to stane zabudneš na nás a nikdy si nespomenieš, že sme tvoja rodina. Taký je však zákon, ktorý u nás platí a nič ho nedokáže zmeniť," mal chuť postaviť sa tým krutým ľuďom a vykričať im do tváre, že ich svet nestojí za nič, ak sa odvážia kradnúť deťom tie najkrajšie roky ich života.

"Nechaj ich. Nech sa najedia. Čaká ich ešte dlhá cesta," vložila do vázy čerstvé kvety, nebadane sa k ním naklonila, aby zakryla slzy, ktoré sa drali na povrch.

Ariadna váhavo priložila k perám lyžičku. Nevládala zjesť ani maminu špeciálnu guľášovú polievku. Cítila ako v jej narastá napätie. Všade vládol pokoj, ale to bolo len klamlivé zdanie.

"Naozaj nemôžete ísť s nami? Možno by sme sa mali poponáhľať a nejako ich prekabátiť. Ak použijem svoju moc, dokážeme im utiecť všetci spolu," nechcel sa tak ľahko vzdať. Tanier mal už prázdny rovnako ako jeho sestra, ale cítil sa čoraz horšie.

"Nie, zlatko. Oni by to zistili. Neviem ako to robia, ale vedeli by kde sme a veľmi rýchlo by nás obkľúčili. Vy dvaja teraz vstanete a pôjdete do zadnej miestnosti. Nemôžete si zo sebou brať nič z tohto domu, okrem toho, čo máte na sebe a meča, ktorý dostala tvoja sestra. Musíte vyjsť cez tie zadné dvere. Zberatelia sem prídu hneď po zotmení. Dovtedy musíte byť už ďaleko od tohto domu. Nikde sa nezastavujte a dávajte si na seba pozor," pokynula im, aby vstali. Museli kráčať veľmi pomaly, akoby im nehrozilo žiadne nebezpečenstvo.

Vchodové dvere zaškrípali. Cez ne sa dovnútra vnorila akási ruka s obrovským pečatným prsteňom. Napokon nimi prešla aj celá postava muža. Jeho čierny plášť okamžite vzbudil pozornosť obyvateľov domu. Bol ešte mladý. Nemal viac než tridsať rokov. Tvár s ostrými rysmi, lemovala čierna briadka. Chladné zelené oči nízko posadené vedľa seba trochu vysunutý nos mu dodávali dojem prísnosti. Tenké pery sa vykrivili do posmešného úsmevu. Ani zďaleka nebol mocným čarodejníkom ani významnou osobou vo svete mágie, ale nebol ani taký slabý, aby sa mu mohli postaviť obyčajní ľudia. Do dverí vstupovali ďalší Zberatelia. Sprevádzali ho na každom kroku, akoby sa bez nich nedokázal ani hnúť. Bol dôkazom toho, že aj čarodejník, ktorý nedostal do vienka výnimočné schopnosti môže toho veľa dokázať.

"Vedel som, že sa opäť uvidíme. Najprv som si vzal tvojho brata a teraz ti zoberiem aj syna. Aké tragické. Chlapec musí odísť s nami a na tom už nič nezmeníte," hľadel na nich povýšenecky, akoby boli len nejakým podradným hmyzom.

Ariadna obratne zaujala bojovú pozíciu. Pevne držala svoj meč v rukách. Podišla bližšie k skupine tých neznámych ľudí. Prítomnosť zbrane ich očividne podráždila. Naďalej však ostali na miestach pri svojom vodcovi. Orthak jej však nevenoval pozornosť. Všímal si len chlapca. Dieťa, ktoré sa schúlilo k matke im pomôže udržať v poriadku svet.

"Nemôžete si ho vziať, pokiaľ to nechce. On patrí k nám!"ten človek sa jej hnusil. Nechcela, aby mal niekto z jej rodiny rovnako prázdne oči plné zloby, ako muž, ktorý stál pred nimi.

"Si príliš bezvýznamná, aby som ti niečo vysvetľoval. Okrem toho už nebudeš mať toľko času. Dieťa si berieme so sebou a váš čas sa už nanešťastie minul. Veľmi ma to mrzí, ale nemám inú možnosť. Kládli ste veľmi silný odpor pri odobratí dieťaťa. Ty môžeš odísť, malá. Ženy z vašej rodiny majú často deti s magickými schopnosťami. Darujem ti ešte pár rokov," pevne zovrel obe ruky a urobil pár nenápadných gest.

Ariadna cítila ako ju niečo zdvihlo do vzduchu. Meč v jej rukách oťažel. Všetko sa jej v myšlienkach pomiešalo a niečo ju silno vtiahlo do akejsi temnoty. V poslednej chvíli schmatla svojho brata. Videla ako jej otec vytiahol meč a vrazil ho do jedného z čarodejníkov. Matka sa im takisto postavila do cesty. Viac už nestihla zazrieť. Ocitli sa pred domom.