"Musíš utiecť, ja nevládzem. Všetko ma bolí. Hrozne ma pália oči,"nohy sa jej podlomili. Prudko dopadla na obe kolená. Meč ostal ležať vedľa nej.
"Ja ťa budem viesť, ale tu nesmieš ostať,"rozrušene hľadel na ich rodný dom. Okolo neho sa rozširovalo akési neznáme kúzlo. Pôda pod ich nohami bola čoraz horúcejšia, ale vzduch začínal byť až príliš chladný. Voda začala stekať po stenách ich domu. Cencúle vytvorili akýsi neprirodzený rad na streche.
Ariadna s námahou vstala. Cítila ako sa jej podrážke roztápajú pod vplyvom veľkej horúčavy, ale zároveň aj zamŕzali kvôli hroznej zime.
"Nemôžem hýbať nohami. Niečo ma tu drží!" Ben zdesene hľadel na svoje topánky. Prebárali sa hlbšie do hliny, akoby ich niečo vťahovalo. Okolo členkov sa mu omotala tráva, akoby mu aj príroda chcela zabrániť pohnúť sa z miesta.
Ariadna cítila hroznú bolesť. Nejaká zvláštna energia ju celú obklopila. Vlasy jej vstali dupkom a telo sa vznieslo do vzduchu. Rukami zúfalo narážala do tej zvláštnej bariéry. Cítila ako jej šaty horia, ale zároveň zamŕzali. Vedela, že ide len o akúsi napodobeninu mocných kúzel. Čarodejníci, ktorí využívali silu živlov a ešte k tomu v takýchto protichodných zaklínadlách sa len chceli predviesť obetiam svoju dosť nepatrnú moc. Na prvý pohľad to vyzeralo veľmi pôsobivo ako dobrý prostriedok na zastrašenie ľudí, ale v skutočnosti sa to dalo veľmi ľahko zrušiť. Pre obyčajné človeka, ktorý nemal skúsenosti s mágiou toto pravidlo neplatilo.
Ariadna zúfalo zalapala po dychu. Dusila sa cítila, ako jej niečo tlačí na hrdlo. Do tela vystreľovali akési záblesky pripomínajúce horúčavu zmiešanú s chladom. Hrozne kričala, ale nikto ju nemohol počuť. Videla ako sa Ben snažil vyslobodiť svoje nohy. Vôbec sa mu to nedarilo. Čím viac sebou zmietal, tým pevnejšie boli tie rastlinné putá.
Zdesene sebou trhla, keď zacítila ako ju za pás pevne uchopili nejaké ruky. Bolo to príjemné, ale zároveň zvláštne. Neočakávala, že niekto kvôli nej bude riskovať hnev Zberateľov.
"Už to bude dobré, len pokojne dýchaj," kúzlo sa pretrhlo a prestalo na ňu pôsobiť. Inštinktívne sa pritúlila k neznámemu, ktorú jej pomohol. Mal na sebe rovnaký plášť ako Zberatelia. Ten jeho však voňal niečím novým, nepoznačeným. Bol to ešte tínedžer, mohol byť len o pár rokov starší ako ona. Podľa ľudských meradiel bol celkom pekný. Aj keď sa to nedalo až tak presne vyjadriť. Jeho krása nespočívala v dokonalej tvári ani výnimočnej stavbe tela. Skôr to bol akýsi zvláštny výraz v jeho očiach, ktorý sprostredkoval mozgu takúto alternatívu. Vyzeral veľmi mlado. Možno bol od nej len o pár rokov starší ako ona.
"Nechajte ju!" pohŕdavo vyprskol Ben. Už vôbec nedôveroval čarodejníkom a nepáčilo sa mu, že ho videl vyjsť z ich maštale. Mali tam zvieratá určené na prepravu a chov.
"Moji rodičia, čo im len urobia?" zadychčane sa oňho oprela.
"Nič sa im nestane. Dom je postavený z modrého kameňa. Mágia sa väčšinou úplne zblázni, keď príde do kontaktu s takým miestom. Preto som nikdy nevstúpil do vášho domu, aj napriek tomu, že ma tvoji rodičia viackrát pozvali," cítil energiu vychádzajúcu z jeho útrob. Sila magického kameňa sa po dlhom čase opäť prebudila k životu. Z domu zaznieval čoraz hlasnejší krik. Ben cítil ako ho niečo pevne stislo a vytiahlo jeho nohy von z kúzla, ktoré ho uväznilo. Videl červené pásy svetla, ktoré vyžarovali z toho chlapca. Silné záblesky svetlaobklopovali takmer celé jeho telo. Na niektorých miestach sa zľahka dotýkali jeho sestry. Ona ich nevidela, bolo to viac než jasné, inak by určite od neho odstúpila.
Dvere náhle rozbila akási neviditeľná sila.Vyšľahli z nejúponky pripomínajúce plamene podobné tým, ktoré obklopovali mladého mága, ale mali trochu inú farbu a pôsobili dosť nepríjemne. Vyžarovalo z nich utrpenie. Boli tmavomodré a poriadne nasiaknuté akýmsi nedefinovateľným pachom.
"Ten fagan pôjde s nami. Nikto nám vtom nezabráni," Orthak sústredil všetku svoju magickú silu. Jeho spoločníci takisto začínali aktivizovať rôzne magické energie. Všetko bolo namierené na chlapcovu sestru. Rodičov sa im podarilo zneškodniť na dlhší čas. Zmenili sa na dve neviditeľné bytosti pripútané k domu, ale ešte stále boli nažive. Ich trestom bola strata fyzického tela na takej úrovni, aby ich mohli vidieť obyčajní ľudia.
"Brata vám nedám, zmiznite odtiaľto," Ariadna váhavo nahmatala svoj meč a rýchlo ho zdvihla. Ledva ho však dokázala udržať. Stále sa necítila dobre. Zosunula sa na zem a stratila vedomie.
"Vy si myslíte, že môžete porušovať pravidlá? Rodinu toho chlapca ste mali len niekam presťahovať. Zabúdate na Zákonník Avedaru," ich nový ochranca začínal byť poriadne nahnevaný. Prešiel veľmi dlhú cestu vďaka spomienke na svoju matku, ktorá ostala v jeho mysli. Nespomínal si na jej meno ani nevedel ako presne vyzerala. Dokázal si vybaviť len akúsi zahmlenú zmes hlasov. Vedel, že Zberatelia ju zabili, lebo im ho odmietala odovzdať. Obyčajní ľudia nepovažovali za vhodné, aby sa z ich detí stávali mágovia. Okrem toho len málokto súhlasil s takou drastickou formou výuky. Nechceli, aby malým deťom vymazávali pamäť a úplne ich oddelili od rodiny. Jedna chyba zmenila zmýšľanie mladého učňa. Krátka spomienka na matku mu zasiala do srdca hnev. Chcel ukázať matkinmu vrahovi, že nie je nedotknuteľný. Vedel, že príde hľadať nových učňov, a preto nedočkavo očakával príchod Zberateľov.
"Ty sa do toho nepleť, mladý, lebo zomrieš ako Nepomenovaný," sebavedome odvetil Orthak. Vôbec nemal dôvod obávať sa čerstvého absolventa školy mágie. Bolo by to pod jeho úroveň, keby s ním jednal ako zo seberovným. Vedel, že z neho vyžaruje silná mágia a raz možno bude pre spoločenstvo mágov veľmi dôležitý, ale nemal dostatok skúseností. To chcel využiť proti nemu. Veľká moc nebola vždy zárukou víťazstva. Spoliehal sa aj na svojich oddaných pomocníkov.
"Zabíjanie sa ti veľmi zapáčilo. Hlavne v tejto oblasti sa ti podarilo vyhladiť už pár domov. Vrátane toho môjho. Nemal by si podceňovať svoje sily. Nevidel si pod povrchom ani modrý kameň," odtrhol kúsok zo svojho plášťa. Pokrčil jemnú látku a urobil na jej konci uzol. Bol to akýsi staroveký rituál, ktorý nikto nesmel prerušovať. Mágovia verili, že ak by sa pokúsili zaútočiť, neznáma sila by ich okamžite zmenila na súčasť okolitej prírody. Chlapec mu hodil do tváre kúsok svojho odevu. Bola to provokácia, ale zároveň aj výzva.
"Dali sme ti veľký dar poznania. Mal by si byť vďačný za takú príležitosť. Nebudem s tebou bojovať, nemusím to prijať. Ben aj tak musí ísť s nami a to dievča nie je dôležité. Ak chceš môžeš si ju nechať. Možno tým vyrovnám svoj dlh voči tebe. Jej rodičia nás chceli zastaviť, ale boli už príliš zoslabnutí. Dom pohltil ich životnú silu," vedel, že si nepamätá na svoj vzťah k matke. Nebolo možné, aby získal späť všetky spomienky.
"Ja nechcem odísť od sestry. Vy klamete. Rodičia sú v poriadku!" zúrivo skríkol Ben. Nemohol sa vyslobodiť z pasce. Vedel, že jeho osud je v rukách cudzieho chlapca.
"Mlč, fagan! Teraz sa nerozprávam s tebou! Je neslušné zasahovať do rozhovorov dospelých!" Orthak mu pomocou kúzla zviazal ústa. Nechcel, aby si nový učeň začal priveľa dovoľovať. Stratil už dosť času zbytočnými ťahanicami.
Benove oči zaplavila akási magická žiara. Šírila sa z jeho tela a pomaly likvidovala kúzlo, ktoré ho spútavalo. Nepomenovaný spojil svoje sily s chlapcovými. Viedol ich správnym smerom. Dom svetielkoval od neskutočného množstva energií, ktoré sa zhromažďovali pred vchodom. Každý kvet, strom ba aj krík niesol v sebe stopu magického zápasu.
Ich podoby sa rozplynuli vo vzduchu. Dvaja chlapci a dievča im náhle zmizli z dohľadu.
"Mizerné decká, musíme ich dostať. Nemôžeme predsa nechať nevyučeného mága bez dozoru. Jeho sily by sa mohli vymknúť spod kontroly!" rozčúlene zamieril späť k domu. Rodičia už veľa toho nenavravia, ale podľa energie, ktorá musela vsiaknuť do dievčaťa a jej brata by ich dokázal vypátrať aj ten najnešikovnejší mág.
Niekoľko hodín hlboko spala. Oči mala zavreté a ústa pevne zovreté. Rukami objímala niečo vlhké a poriadne chlpaté. Akýsi drsný jazýček jemne oblizoval jej tvár. Usmiala sa a trochu sa pomrvila v tých hrubých prikrývkach. Vedľa seba cítila ďalšie telo, ktoré k nej bolo privinuté. Niekto mal ruku položenú okolo jej pása a ich nohy sa dotýkali. Bolo jej teplo...príjemne a nechcela sa tak skoro prebudiť.
"Ariadna, Ariadna..." niekto neustále vyslovoval to meno. Znelo to ako pieseň. Melódia tých slov prenikala do unavenej mysle. Spájala sa do zložitého vzoru zvukov a
Dievča nahlas zívlo a povystieralo sa na posteli. Doprialo si ešte chvíľu oddychu.
Vo svete predstavivosti stála opäť pred svojím rodným domom...Počula hlasy rodičov... boli taký šťastní a spokojní smiali sa a jemne jej pokynuli, aby podišla bližšie.
Dávaj si na seba pozor a ochraňuj svojho brata. Je ešte veľmi malý. My sa už možno nikdy nevrátime. Teraz sme neviditeľní, nemáme city ani telá... sme menej než telo a viac než duch... Skús nás nájsť vo svojom srdci...
"Mami, nie..." zdesene vykríkla a prudko sa posadila na posteli. Na vankúši vedľa nej ležal tvor podobný drakovi. Oveľa viac ju však pobúrilo, keď sa spod prikrývky vynorila strapatá hlava patriaca chlapcovi, ktorého len nedávno spoznala.
"Čo tu robíš?" rozpačito na seba natiahla prikrývku. Našťastie mala na sebe pyžamu, ušitú z nejakej modrej látky. Nepatrila jej, ale aspoň mala pocit, že bola dostatočne zahalená.
"Nemal som miesto na spanie. Všetko bolo už obsadené. Zohnal som len jednu izbu. Nemusíš byť hneď z rána taká nepríjemná, Ben tu spal tiež, ale šiel sa trochu prejsť po knižnici," vôbec mu nepripadalo čudné, že strávil noc v spoločnosti cudzieho dievčaťa. Díval sa na ňu tak zvláštne, akoby k sebe z nejakého dôvodu patrili. Spôsob akým sa s ňou rozprával ju poriadne znervózňoval.
"Dievčatá zvyčajne nespávajú s chlapcami, ktorých nepoznajú. Ani neviem, či ti môžem dôverovať. Si predsa mág. Jeden z tých, ktorí rozdeľujú rodiny," odvrkla nahnevane.
"Tvoji rodičia ma požiadali, aby som na vás dával pozor. Viem, že zrejme pociťuješ hnev voči osobám vykonávajúcim mágiu, ale nie všetci majú také isté názory ako istá skupina Zberateľov. Ja som len Nepomenovaný, som na najspodnejšej časti hierarchie. Keby som ich nezastavil aj tvoj brat by sa raz vrátil, zbavený svojho mena," vstal z postele a pomaly siahol na čistú košeľu, ktorá ležala na stoličke. Ariadna si všimla, že on na sebe nemal vôbec nič. Zdesene hľadela na jeho nahý zadok. Očividne nebol hanblivý ako ona. Očami prechádzala po celom tele. Nemala vždy možnosť vidieť nahého chlapca približne vo svojom veku.
Sústredila svoj pohľad na impozantnú miestnosť, v ktorej strávila noc. Steny boli popraskané a ponatierané akousi modrastou tekutinou. Zazrela poriadne veľkú pavučinu, ktorá lemovala takmer celý strop. Bola tak komplikovane pospájaná, akoby na nej pracovalo hneď niekoľko rôznych pavúkov. Prepletené vzory do seba presne zapadali, aj keď boli na prvý pohľad veľmi rozdielne. Niektoré z nich mierne svetielkovali, akási strieborná guľôčka nenútene postupovala po nitkách. Na stenách sa nenachádzal ani jediný obraz. Čarodejníci boli alergickí na akékoľvek zobrazenie skutočnej podoby človeka. Bolo nebezpečné zaznamenávať nejakým spôsobom výzor tváre. Obraz mohol veľa prezradiť o jeho vlastnostiach a cez oči sa dalo sledovať stav duše čarodejníka. Preto maliari a iní umelci smeli zobrazovať len ľudí bez čarodejníckych schopností. Dokonca ani v knihách neboli presné podoby mágov, preto bolo ťažké o nich získať nejaké bližšie informácie.
"Kde sú moje šaty? Snáď si nemyslíš, že sa budem pred tebou prezliekať," hodila doňho jeden z väčších vankúšov.
"V šatníku nájdeš rôzne druhy odevov. Niečo si vyber. Tvoje a Benove šaty sme museli zničiť. Mali v sebe veľa energie z modrého kameňa. Knihovník nás takmer vyhodil, keď si to všimol," obliekol sa bez väčších problémov a vôbec nechápal, prečo je nahnevaná. V škole bežne nespávali oblečení. Vlastne sa dalo povedať, že šaty vôbec nepotrebovali. Výučba mágie bola akýmsi spôsobomna duchovnej úrovni. Študenti boli čiastočne premenený na neviditeľné bytosti, lietali si vo vzduchu, takmer nejedli a ich myseľ sa sústredila výlučne na štúdium. V takom stave dokázali vstrebať viac informácií a nemali potrebu dlhších prestávok. Vedeli, že tým obetujú roky svojho detstva, lebo mágia bola veľmi rozsiahla a potrebovali sa toho naučiť, čo najviac, aby mali väčšiu šancu na prežitie.
Ariadna si na seba opatrne navliekla pomerne dlhé rúcho, pripomínajúce neforemné vrece. Malo nevýraznú modrú farbu. Miestami už bola dosť vyblednutá. Žiadne iné oblečenie naporúdzi nemala. Celá skriňa bola síce naozaj plná rôznych odevov, ale žiadne z nich nevyhovovali jej telesným proporciám. Boli väčšinou pridlhé, priúzke alebo veľmi široké.
"Som hotová, môžeme ísť," trvalo trochu dlhšie, kým sa poobliekala a patrične upravila. Musela si poriadne vysúkať rukávya trochu viac sa narovnať.
"Radšej nič nehovor a hlavne nekontaktuj pohľadom mágov zo sekcie pre vyučených. Na učňov sa môžeš dívať koľko sa ti len zachce," pripomenul jej pár dôležitých vecí a majetnícky ju chytil za ruku. Spolu zamierili k dverám a opatrne vyšli von.
"Ale, ja..." chcela mu ešte položiť pár otázok. Vôbec netušila o čom to hovoril. Okrem toho nemala dobrý pocit z jeho blízkosti.
Do oči jej okamžite udrelo drevené obloženie. Malo zvláštnu krikľavú farbu, ktorá sa pomalými pohybmi zmiešavala z akousi rastlinou, ktorá pokrývala steny a dokonca aj dlážku. Vytvárala magický koberec, ktorý pripomínal hustý trávnatý porast.
Všimla si, že na chodbe horia akési zvláštne svietniky. Boli položené úzkych poličkách, ktoré dotvárali zvláštnu atmosféru.
"Je to obranný mechanizmus. V skutočnosti vyzerá úplne inak. Preto ťa držím za ruku. Nechcem, aby ťa zbytočne uväznil do podlahy. Tá rastlina je dokonca aj mäsožravá a dosť si vyberá do čoho sa zahryzne," objasnil stručne.
"Všetky kúzla sú zamerané proti nám, obyčajným ľuďom. Čoho sa vlastne mágovia boja?" nemotorne sa vyhla akémusi vyčnievajúcemu kvietku pripomínajúcemu oko.
"Skôr by som povedal, že sme až príliš opatrní. Nemysli si, že všetci sem chodia len kvôli knihám. V podzemí sú magické artefakty, rôzne starodávne predmety s veľkou mocou. Keby ich niekto ukradol, mali by sme veľmi veľké problémy s udržaním nášho sveta. Je lepšie mať ochranu, ako neskôr ľutovať. Ty to predsa musíš vedieť najlepšie," pohľadom prešiel po prívesku, ktorý mala takmer ukrytý pod čarodejníckymi šatami. Vyčnieval len kúsok striebornej retiazky. Vedel, že je na ňom kameň odpudenia. Bol určený na ochranu, pred kúzlami vyvolávajúcimi lásku. Medzi obyčajnými ľuďmi sa boli známe ako oblbováky.
Dostali sa k ďalšiemu radu takmer rovnakých dverí. Boli tri a každé zrejme viedli na do nejakej inej časti knižnice. Žiarili na nich nápisy, ktoré sa len veľmi ťažko dali prečítať, lebo sa neustále menili.
"Čitáreň, tretie poschodie...zatvorená z dôvodu zamorenia hmyzom... Poslucháreň... druhé poschodie..." viac si prečítať nemohla, lebo Nepomenovaný ju ťahal do ďalšej navlas rovnakej chodby, ako bola tá z ktorej vyšli. Krútiace sa chodby popretkávané tou istou ozrutnou rastlinou tvorili desivé bludisko.
"Pracovňa knihovníka je až na štvrtom, pripojenom podlaží. Za iných okolností by sme použili rýchlejšiu cestu, ale vypukol to menší zmätok, kvôliNepomenovaným, ktorí sa sem nasťahovali. Prepravné zariadenia vôbec nefungujú. Budeme sa musieť spoľahnúť na vlastné nohy a starodávne rebríky," dodal namosúrene.