1. kapitola

Tak toto je moja vlastná poviedka, nie FF, ale vlastná tvorba. Čítať len na vlastnú zodpovednosť a pozor postavy sú moje!!!

Ponáhľala som sa na ďalšie z pomerne nezaujímavých stretnutí v mojej obľúbenej reštaurácii s názvom Jedna štvrtina. Nezastavil ma ani silný dážď a blesky križujúce oblohu. Vnímala som magickú príchuť búrky. Rozbúrené kvapky mi stekali po tvári a ostávali po nich stopy na kabáte. Dáždnik som zo sebou nemala, pripadalo mi zbytočné brániť tomu, aby som sa trochu namočila. Môj čierny pes menom Kerberos sa párkrát otriasol. Prestalo ho baviť vnárať sa do čoraz väčších kaluží.

Motal sa pri mojich nohách a napriek svojej zarážajúcej veľkosti náhle prepadol strachu. Nevyčítala som mu to. Kerb bol napriek svojmu dosť drsnému vzhľadu veľmi citlivý. Už ako šteňa sa vždy počas búrky skrýval pod moju posteľ. Práve preto ho podráždilo moje rozhodnutie aj dnes prijať pozvanie. Môj pes trochu zaostal a obrátil sa, akoby sa ma chystal opustiť a vybrať sa späť do nášho domova.

"K nohe, nezaostávaj," vydala som mu jasný príkaz, aby ma náhodou nezačal ignorovať. Vedela som, že ma napokon poslúchne. Mne musel dôverovať. Boli sme predsa viac než spriaznené duše.

"Kerb, nezdržiavaj!" opäť som mu pripomenula jeho postavenie. Napriek tomu, že mi ho bol mi bližší než ktorýkoľvek iný človek, nemohla som mu dopriať to potešenie podvoliť sa strachu.

Pokračovala som ďalej po klzkom chodníku. Čakala som ako matka, ktorá chce prinútiť svoje dieťa, aby prestalo trucovať. On napokon pribehol späť ku mne a ospravedlňujúco oňuchal moje topánky. Už viac nevzdoroval, pokojne ma sprevádzal až na koniec tmavej uličky.

Budova, v ktorej sa nachádzal cieľ našej výpravy pôsobila dosť zanedbane. Omietka sa olupovala zo stien. Staré plagáty oznamujúce príchod cirkusu boli už dávno neaktuálne. Napol oškriabané oznámeniavšak boli prelepené množstvom iných reklám. Pribudlo pár hanlivých nápisov a množstvo žuvačiek polepených do zložitých vzorov. Okná boli zastreté, ale zvnútra sa predsa len ozývali tóny akejsi melodickej hudby.

Vošli sme dnu cez predný vchod rovno do slabo osvetlenej sály, dnes bolo všetko ladené do sivastých farieb, pripomínajúcich starnutie. Stoly pokrývali takmer celú miestnosť, boli preplnené tým, čo sme najviac potrebovali. Krv bola súčasťou všetkých jedál, preto sem môj pes len veľmi nerád chodil. Dráždilo ho to, ale ísť sem sama som považovala za narušenie istého rituálu.

Jedna štvrtina inej krvi ma delila od tých ostatných ľudí. Práve táto zdanlivá nedokonalosť spôsobila moju náklonnosť k nočným prechádzkam. Nebola som upírom, ak si niečo také náhodou začínate myslieť. To sú len legendy alebo lepšie povedané akési rozprávky o svete, ktorý by mohol existovať.Ja som potrebovala krv, ale len v menších množstvách a už vôbec somnechcela niekoho zabíjať. To nebolo potrebné a ani by mi to neprinieslo žiadne potešenie.

Nebolo to však ani životne dôležité, aby som ju dostala. Občas stačila len obyčajná sladkosť, aby som zahnala akúkoľvek chuť na niečo podobné.

Pomenovanie upír bolopre nás vždy veľmi urážlivé, nepovažujeme sa za takých dôležitých, aby nám mohlo patriť. Bežne sa nazývame Cruorovia. Príslušníci rodu, ktorí sa člení do siedmych skupín. Sme zväčša rozdelení podľa schopností. Skupina, do ktorej patrím ja je azda tá najnudnejšia. Mám telepatické schopnosti skúseného hypnotizéra. Dokážem si podrobiť vôľu iných ľudí, ale inak vyzerám celkom normálne ako bežný človek. A moje meno je...

"Tereza, už som si myslela, že necítiš hlad?" jedna zo zamaskovaných hostí pristúpila bližšie ku mne. Zrejme patrila k tým slávnym osobnostiam, ktoré veľmi starostlivo zakrývali príslušnosť k našej komunite. Vždy nosili masky a zmenili si aj svoj výzor, aby sme ich nemohli spoznať. Podľa určitých znakov som však spoznala, že ona patrí k tým, ktorí majúprirodzene krásne telá. Ich veľkou slabosťou je však posadnutosť sexom. Nevedia sa toho nasýtiť a neustále striedajú partnerov.

"Nepotrebujem to tak, často ako ty. Takisto mi je jasné, že sem nechodíš kvôli jedlu," bolo pre mňa jednoduchšie zmierniť jej zvedavosť drzou odpoveďou.Bolo mi jasné, že jej pozornosť sa skôr obracia k mágom, ktorí dohliadajú na nás tak trochu dohliadajú. Pre pekné telá je najväčšou výzvou dostať aspoň jedného z nich. To sa však ľahšie povie, než urobí. Vlastne sú tu s nami, aby náhodou niektorému z našich nenapadlo popýšiť sa živou obeťou. Nepatria k nám. Sú to len ľudia, ktorí mágiu. Pre nich je to veda ako každá iná. Poučky, zaklínadlá a vzorce ho neznie veľmi sľubne. Najhoršie na tom je, že práve táto stránka nás nesmierne priťahuje.

"Mám na každý prst desať krajších mužov, ako títo," podráždene ukázala rukou na chlapcov, ktorí ju sprevádzali. Neskočila som jej na tento výmysel. Boli to len ďalší z kategórie pekných tiel. Mágovia mali iné prednosti a jednou z nich bolo práve to, že nás odmietali. To dokázalo naše ženy podráždiť ešte väčšmi.

Kerb sa veľavýznamne dotkol mojej nohy, aby mi naznačil, že sa chce dostať k nejakému jedlému kúsku mäsa, ktoré nebude kričať, keď sa doňho zahryzne.

"Prepáč mi, ale musím ho trochu usmerniť, aby zas neprevrátil stôl," opatrne som schytila svojho psa za obojok. Začínal byť dosť nervózny a uhryznutie od zvieraťa v tejto spoločnosti nepovažovali za vhodné. Vysali by ho z krvi, ako prídavok k večernému menu.

Veľkým oblúkom som sa vyhla spoločnosti tzv. nadpriemerne silných. Práve debatovali o úspechoch na zápasoch a navzájom si vymieňali telefónne čísla.

Zamierila som radšej k najmenej neškodnej skupine extrémne dlho žijúcich. Títo ľudia vás vlastne nemôžu nijak ohroziť. Sú pomerne priateľský a krv majú tiež radi len príležitostne. Okrem toho nie sú takí citliví na mojich domácich maznáčikov.

"Tera, poď sem, som tu za závesom," nejaká dlhá ruka s čerstvo urobenou manikúrou ma rýchlo schmatla za vetrovku, ktorú som si ešte nestihla zobliecť. Vlastne som to ešte nemala v úmysle. Človek nikdy nevie, ako sa naši ľudia zachovajú. Niekedy je lepšie, myslieť aj na možnosť rýchleho úniku.

Kerb poriadne zavrčal, lebo som nechtiac trhla obojkom. Trochu sa mu zarezal do krku ja som sa tiež poriadne zľakla. Našťastie nepatrí k agresívnym jedincom a moje konanie si nevysvetlil ako útok. Poslušne sa nechal zatiahnuť za jeden z tých dlhých a súčastí výzdoby.

Bola to Anita. Ryšavá a večne usmiata žena so zmyslom pre humor a túžbou nájsť si konečne vhodného partnera. Samozrejme, že jednou z jej priorít bolo takisto dostať niektorého s mágov.

Bola jednou z mojich spolužiačok a terajších priateliek, ktoré som len s nevôľou vpustila do svojho života. Patrila totiž k požieračom energii, presnejšie povedané citovým upírom. Toto zoskupenie si na takéto pomenovanie dosť potrpelo. Napriek tomu, že to vôbec nezachránilo ich dobrú povesť. Každý si od nich zvyčajne držal odstup práve kvôli tomu, že ich nezaujímala krv, ale ľudská energia. To bolo oveľa nebezpečnejšie ako prísť o pár kvapiek. Energia sa totiž dobíja oveľa zložitejším spôsobom.

"Prečo ma strašíš? Kerb mi utečie, keď ho nenakŕmim. Doma som mu poriadne naložila, ale asi sa to zas niekam stratilo," chlácholivo som pohladila psa po hlave. Bol poriadne nepokojný a zrejme sa chcel vrhnúť na moju priateľku.

"Vidíš toho mága, ktorý práve kontroluje naše nápoje?" trochu odhrnula záves, aby som sa mohla poriadne pozrieť. Musela som nohou trošku usmerniť Kerba, aby sa nepokúsil urobiť si z nej večeru.

"Áno, samozrejme," neochotne som sa mu zadívala do očí. Cítila som v nich podobnú energiu, ako keď sa ráno pozriem do zrkadla, len o niekoľkonásobne silnejšiu. Hneď som sa musela odvrátiť, aby si nemyslel, že sa ho snažím kontaktovať.

"Nemyslíš si, že by bol vhodným kandidátom na uplatnenie tej našej starodávnej stávky, podľa ktorej..." zas sa mi chystala rozprávať o tej hlúposti týkajúcej sa zvedenia jedného z nich. Od nášho národa by zato dostala veľmi mocný predmet, ktorý má v sebe viacero prvkom mágie. Dostane ho však len tá osoba, ktorá dokáže týmto spôsobom preniknúť do ich sveta. Tak to si naozaj vybrala vhodnú obeť. Zhodou okolností som toho mága už stretla na inom mieste a nebolo to práve najpríjemnejšie. Mal trochu výraznejší nos a vpadnuté lícne kosti, neprirodzene úzke pery . Nikdy sa neusmieval a tváril sa, akoby večne hľadel kamsi poza naše chápanie reality. Zaujímavosťou bol jeho príjemný hlas, ktorý mal na každého zjavne riadny účinok. Tým ešte viac zvýraznil svoje magické schopnosti. Chcela som chvíľu počkať, aby som dala Kerbovi príležitosť posadiť sa k mojim nohám. Potom som sa odvážila porozprávať jej o mojom nedávnom zážitku s týmto mužom.

"Volá sa Vladimír. Patrí medzi mágov, ktorí používajú nekromantiu... Tým pádom je absolútne nevhodný na akékoľvek podobné pokusy. Bol by schopný ťa odsúdiť už len za jediný pohľad. Skoro ma strčil do pevnosti Argth, len kvôli tomu, že som si chcela vyskúšať trochu radikálnejší spôsob hypnózy na jednom z mojich známych," musela som spomenúť tajné väzenie tejto komunity, aby som trochu schladila jej vášne. Nemala som záujem navštevovať ju v nejakej špinavej cele.

"Musíš uznať, že má v sebe určité čaro. Možno by sa to oplatilo riskovať,"lepšie zatiahla záves, aby sa vyhla ďalšiemu pokušeniu pozrieť sa naňho.

"Má poriadne vybavenie v určitej oblasti, ale rozhodne nie v citovej," pustila som svojho nahnevaného psa a opatrne som ho hladkala, aby si náhodou nezmyslel zas na seba upútať pozornosť.

"Určite by zvládol rozhovor s tvojimi obeťami. Niektorí z tých, ktorým si vzala priveľa energie spáchali samovraždy," pripomenula som jej nedávno históriu, týkajúcu sa takmer všetkých jej bývalých priateľov.

"Práve preto si myslím, že..." nedozvedela som sa, čo mi chcela povedať, z prostého dôvodu. Kerb roztrhol záves a prudko sa vrhol dopredu. Bežal ako zmyslov zbavený a vôbec nereagoval na moje volanie.

Pozornosť všetkých návštevníkov sa nanešťastie zamerala na túto nešťastnú záležitosť. Kerb skočil na jedného z menej známych hostí, odetého do tmavého čierneho plášťa pripomínajúceho pršiplášť. Ten muž bol jedným zo skupiny po krvi túžiacich. Rozhodne som ho nemohla považovať za bezpečný zákusok pre môjho hladného psíčka.

"Kerb, nie!" zrevala som. Cítila sompríšerné teplo, ale zároveň spaľujúci chlad. Muž, ktorého môj pes práve pritlačil k stene mal v rukách takzvané zmrazené kúzlo. Bola to maličká magická energia vtlačené do umelého materiálu, ktorý skôr pripomínal drobnú guľôčku, takmer neviditeľnú, ale schopnú pretrhnúť viac životov ako ktorákoľvek iná ľudská zbraň. Obsahovala jedinú vec, ktorú neznesieme a tou bolo svetlo. Kerb tlmene zavrčal a poriadne sa zahryzol do jeho ruky. Má nesmierne ostré zuby, viem to, lebo počas hrania ma občas chňapne, ale ešte ma ani raz neuhryzol, začo som mu neskonale vďačná.

Svetlo dopadlo na moju ruku, bolelo to a cítila som ako moja pokožka mierne očervenela. Mágovia sa predierali dopredu. Svetlo sa šírilo čoraz rýchlejšie. Narazila som do niečoho. Zrejme som zavadila o jedného z mágov, lebo som cítila energiu prenikajúcu z jeho rúk.

"Je to blázon...zastavte ho!" počula som množstvo hlasov, ktoré sa zlievali dohromady... Blízkosť svetla prebúdzala v mojom tele strnulosť.

Nečakaná tvrdosť postele, nezvyklá vôňa cudzieho priestoru a dosť podozrivý pohyb v kúpeľni ma nútil prebrať sa z dlhého spánku. Počula som svojho psa, jeho labky zo mňa netrpezlivo sťahovali prikrývku. Pokrčila som kolená v snahe trochu sa rozhýbať. Ruka ma stále pálila po priamom kontakte so svetlom a len matne som si spomínala na priebeh nášho ďalšieho stretnutia.

"No tak vstávaj, ponáhľam sa," začula som mužský hlas, ktorý znel celkom blízko. To ma prinútilo dôkladne otvoriť oči a poobzerať sa.

"Ty?" znechutene som si premerala Vladimíra. Akosi som si nemohla spomenúť, kedy som súhlasila s tým, že uňho prespím. Nebola som vo svojom byte, to som vedela hneď, ale myslela som si, že ma vzal niekto z našich. Tento policajne pôsobiaci mág mi nepripadal ako najvhodnejší spoločník. Bleskovo som siahla po svojich veciacha naznačila som Kerbovi, aby zamieril na chodbu. Teda aspoň som predpokladala, kde by asi mohla byť.

"Nikto si po teba neprišiel. Vysušila by si sa na slnku, keby som okolo teba nevytvoril ochranu," bol oblečený ako ten najbežnejší občan, mágovia totiž nezvyknú nosiť žiadne z tých výstredností, ktoré by sme mohli nájsť v knihách. V špicatých klobúkoch by ste ich mohli stretnúť len počas karnevalu.

"Ďakujem," hlesla som potichu. Dúfala som, že deň už prešiel a nebudem musieť schnúť aj niekde vonku.