12. kapitola 7 detí zla

beta-reader: Tonksová

Pokúšala sa utekať, ale nebolo to vôbec ľahké. Cestou stratila obe topánky a bosé nohy ju poriadne oziabali. Zabárala sa do závejov, ktoré sa vytvorili okolo úzkej cestičky. Šmýkala sa na klzkom povrchu, vdychovala do pľúc studený vzduch a čoraz väčšmi upadala do zvláštneho stavu, ktorý ju odpútaval od reality.

Rukami si razila cestu cez ťažko priechodné miesta. Nevedela kam ide ani či sa vôbec mieni vrátiť. Bála sa toho hlasu viac než ktoréhokoľvek iného videnia. Patril bezmennému útočníkovi, osobe z minulosti, jej otcovi?

Práve táto pochybnosť spôsobovala tie najhoršie muky. Nebola si istá, či môže vôbec niekomu veriť. Svoj úsudok nemohla považovať za dôveryhodný.

"Nesmieš tu ostať. Je to príliš nebezpečné," dievča sa vznášalo nad ňou. Niekoľkokrát Daphne radila, aby sa vrátila späť, aleona nechcela opäť brať do úvahy hlasy,ktoré existovali len v jej hlave. Nikto nedokázal, že to čo vidí, môže byť skutočné. Matku kvôli tomu chceli strčiť na uzavreté oddelenie. Začínala mať strach, že tentoraz ju tam zavrú na dlhší čas.

"Daj mi pokoj! Nechcem už nikoho počúvať. Každý sa len vyhovára a núti ma prispôsobovať sa okolnostiam. Ty tu vôbec nie si. Rozprávam sa s prízrakom niečoho neexistujúceho. Matku zabili a môj otec je na neznámom mieste. Možno to urobil on a ja nič neviem. Nebol čarodejník tak mi vysvetli ako je možné, že som počula jeho hlas. Quentin k nim patrí, možno to vedel a nepovedal mi to.

Ak sa temné znamenie prebudilo, on to musel cítiť!" kričala tak nahlas. Drkotala zubami a ruky jej úplne skrehli. Zúfalo sebou hádzala. Prehrabávala sa v snehu a kričala čoraz hlasnejšie.

"Kto si? Prečo si to urobil a čo tým vlastne chceš dosiahnuť?"

Možno potrebovala, aby ju niekto počul. Horúce slzy jej zamŕzali na tvári. Celé telo ovládla otupenosť. Pevne privrela oči. Bolo také jednoduché zaspať a na nič nemyslieť.

Mala by sa vrátiť do hradu a ísť za svetlom, ale telo odmietlo poslušnosť.

"Musíš sa tam dostať. Ty nesmieš urobiť takú veľkú chybu. Ja som svojou smrťou rozdelila dvoch priateľov. On už stratil priveľa. Musíš ho chrániť. Potrebuje ťa, tak ako ty jeho. Meno toho vraha nepoznám, môžem ti prezradiť len to svoje. Iwa Krakowová, tak som sa volala," smutné oči nevydali zo seba žiadne slzy, pri vyslovení toho mena však zmenili farbu.

Daphne si rukou prešla po perách. Spomínala na bozk, ktorý v nej vyvolal veľké množstvo pocitov. Nemohla by ho len tak opustiť a takýmto spôsobom mu oplatiť jeho starostlivosť.

"Máš pravdu. Asi som naozaj cvok," začínala brať vážne svoju starú prezývku. Niekto ovládol jej myseľ a nasmeroval ju nesprávnym smerom. Vedela, že sa ju snažil presvedčiť o výhodnosti ľahkej smrti.

S námahou sa dostala na úzky chodníček a meravo vykročila k hájnikovej chalupe. Na pleci však pocítila silný tlak prútika. Nejaký muž ju postrčil dopredu...

"Môj dar zrejme neprišiel včas. Mala si ho dostať už oveľa skôr."

Pokúsila sa mu ujsť, ale on ju udrel. Spodná pera začala mierne krvácať. Ostala ležať v snehu bez akéhokoľvek pohybu. Na telo dopadali ďalšie snehové vločky, ktoré ho pomaly začali zakrývať pred zrakmi ostatných.

Ocitla sa v malom mestečku, ktoré nikdy predtým nenavštívila. Stála na trávnatom povrchu. Nohy mala trochu studené a špinavé od blata.

Dve deti stáli na chodníku a zrejme sa spolu len tak prechádzali po ulici. Dievča okamžite spoznala. Bola to Iwa. Vyzerala presne tak, ako keď stála za profesorom Krakowom. Dokonca mala na sebe to isté oblečenie.

"Quentin, poď si so mnou zaplávať. Chcem ti ukázať, že to už viem bez pomoci mágie," potiahla za rukáv chlapca, odetého do čierneho habitu.

"Dnes nemám vôbec čas. Ideme s rodičmi nakupovať. Potrebujem nový prútik a poriadne veľa nových učebníc. Mama mi sľúbila aj náhradný kotlík a nové váhy na prísady. Už sa neviem dočkať začiatku školského roka. Možno mi niekto pomôže rozlúštiť legendu, ktorú som tu našiel. Vraj na svet v každej generácii prichádza akýchsi sedem vodcovských osobností, presnejšie sedem detí zla, ktoré podľa tohto záznamu majú možnosť veľmi dobre zvládnuť čiernu mágiu, " zjavne nemal chuť zaoberať sa slovami toho dievčaťa.

"Kedy s tým už konečne prestaneš? Je to len obyčajný starý príbeh pre malé deti. Tak dobre, keď nechceš ísť so mnou, požiadam brata, aby ma odprevadil. Nechoď za mnou, kým neprestaneš myslieť na tie hlúposti," hlas dievčaťa sa vytrácal. Mala pocit, akoby niekto pokrútil gombíkom na imaginárnej televízií a preniesol ju na úplne iné miesto. Iwa vliezla do vody. Bola sama a očividne nepožiadala brata, aby šiel s ňou. Čas sa opäť nezadržateľne zrýchlil. Dievča sa topilo... zrejme sa zachytilo o niečo vo vode. Nemohlo dýchať a telo pomaly klesalo hlbšie pod hladinu. Daphne chcela niečo urobiť, ale nevládala sa vôbec hýbať. Zúfalo sebou zmietala, ale vôbec to nepomáhalo. Obraz dievčaťa pomaly bledol. Vracala sa späť do reálneho sveta, ktorý bol prísne oddelený od akýchkoľvek predstáv. Pocítila silnú bolesť nôh... To ju prinútilo otvoriť oči. Ležala na posteli v nemocničnom krídle.

Na stoličke vedľa nej sedel Quentin. Vzal do rúk akýsi horúci nápoj a priložil jej ho k ústam. Podľa charakteristickej vône spoznala jeden liečebných elixírov, ktorý slúžil proti podchladeniu.

"Daphne, budeš v poriadku," odvetil pokojne. Takto si rozhodne nepredstavoval Vianoce na Rokforte. Dúfal, že budú rovnako pekné ako tie predchádzajúce, ktoré oslavovali v ich dome. Hltavo vypila elixír a trochu sa posunula, aby si mohla pohodlnejšie sadnúť.

"Prepáč mi, Quentin. Mrzí ma, že som ti spôsobila problémy. Ten prst bol pravý. Naozaj patril mojej matke?" to jediné ju skutočne zaujímalo. Dychtivo čakala na jeho odpoveď. Bola by naozaj rada, keby sa dozvedela, že to všetko bola len halucinácia, výmysel, ktorý nebol pravdivý. Matka od nej odišla, ale nikdy si neželala, aby sa jej niečo stalo. Ticho, ktoré sa rozhostilo po tejto otázke bolo predzvesťou zlých správ. Daphne opatrne vstala z postele, pevne ho objala a sadla si mu na kolená. V jeho náručí sa vždy cítila bezpečne, akúkoľvek správu chcela radšej počuť od neho, ako od cudzích ľudí.

"Nerob to. Nemôžeme takto ostať. Nezabúdaj, že som profesor. Okrem toho máš len pätnásť a som za teba dvojnásobne zodpovedný," nervózne odvetil Quentin. Ľutoval, že sa jej vôbec niekedy dotkol a tým prekročil akúsi pomyselnú hranicu. Niežeby to bolo nepríjemné, ale uvedomoval si závažnosť svojich činov. Ak by to niekto zistil, už by nemohol byť jej poručníkom. Bolo preňho čoraz ťažšie oddeliť svoje súkromné záležitosti od pracovných povinností.

"Najprv mi odpovedz na otázku a potom ťa prestanem obťažovať. Návštevy dnes určite neprídu. Sú Vianoce a všetci chcú oslavovať," schúlila sa v jeho náručí, ale pre istotu pozorne sledovala dvere.

"Áno, bol to prst tvojej matky. Veľmi ma to mrzí, ale potvrdili nám to aurori. Všetko ostatné je však predmetom vyšetrovania a nič sa nedozvieme, až kým prípad neuzavrú," napriek počiatočnému protestu sa tentoraz dosť podieľal na tom, aby ju udržal aj naďalej v tejto polohe. Nemal záujem dovoliť, aby sa mu opäť niekam stratila. Daphne sa vždy určitým spôsobom vyhýbala problémovým situáciám. Nechcela hovoriť o smrti svojej matky. Viac to nemienila rozoberať. Myseľ proti tomu výrazne protestovala. Nezvládala príliš veľký tlak. Vnútri cítila hroznú prázdnotu, akoby z jej srdca chýbal dôležitý kúsok. Nedokázala to však navonok prejaviť nijakým spôsobom. Radšej zamerala svoju pozornosť na iné záležitosti.

"Obávam sa, že tento rok nemáme veľa dôvodov na oslavy. Niečo sa deje a určite to nebude pre nás prospešné. Tie útoky v nemocnici, vo vlaku..." už dlhšiu dobu nad tým uvažoval a pokúšal sa pochopiť, kto mohol mať záujem oživovať staré rany.

"Quentin, viem, že sa možno budeš hnevať, ale chcela by som ti položiť pár otázok. Ty sám si mi predsa kvôli niečomu zrejme upravil pamäť. Cítim, že došlo k nejakému zásahu do mojich myšlienok, lebo spomienky sa mi vždy po určitom čase vrátia a zatiaľ to nikdy netrvalo dlhšie než pár hodín," nehnevala sa kvôli tej malej nepríjemnosti. Bola len zvedavá na dôvod, ktorý ho k tomu viedol.

"Odpoviem ti, pokiaľ to bude možné, ale teraz sa už vráť na posteľ. Ak ma opäť neposlúchneš, budem ti musieť strhnúť body," chladne poznamenal profesor elixírov. Nechcel, aby si všimla, že to bolo preňho až príliš príjemné a prejavilo sa to hlavne v určitej časti tela.

"Samozrejme, už ťa nebudem zaťažovať svojou váhou," poslušne vstala a vrátila sa späť na lôžko. Pocítila silnú bolesť v nohách, nebyť elixírov asi by skončila aj s vážnymi omrzlinami.

"Čo máš spoločne so Severusom Snapom? Ako je možné, že máte rovnaké písmo?" bez okolkov prešla rovno k veci.

"Daphne, ty si naozaj myslíš, že sme jedna a tá istá osoba? Veď to nie je teoreticky vôbec možné. Používal som jeho písmo, lebo kedysi dávno som sa ho musel naučiť. Nemôžem ti prezradiť viac podrobností, nechcem sa k tejto etape môjho života vracať," dosť neochotne odvetil Quentin. Istotne vedel, že jeho totožnosť je taká ako má byť, ale stále mal dosť pochybností o viacerých veciach. Hlavne ho desilo, ako dobre poznal Rokfort. Takisto vedel aj všetko o jeho obyvateľoch bez toho, žeby tam predtým vkročil. Nepovažoval však za vhodné zmieniť sa o tom.

"V poriadku, nebudem ťa nútiť, aby si hovoril o Veď-Vieš-Kom, o jeho aktivitách naozaj nepotrebujem bližšie informácie."

Chcela mu prezradiť všetko o Iwe, deťoch zla a svojich pocitoch. Niečo sa v nej však zaseklo. Mala pocit, že neprišiel čas na objasnenie týchto záležitostí.

"Dúfam, že sa na mňa nehneváš. Viem, že som ti mal skôr povedať aj o týchto stránkach mojej minulosti, ale nemohol som. Bolo mi jasné, že keby si vedela, čo všetko som urobil, nedokázala by si mi dôverovať. Áno, máš pravdu, mala si upravené spomienky. Zistila si tú podobnosť s mojím písmom, ale aj iné veci, ktoré sú omnoho vážnejšie. Trochu sme sa pohádali a ty si nechtiac videla časť mojej minulosti. Neviem, ako si to urobila, ale zistila si všetko o smrti jedného dievčaťa," neprinášalo mu potešenie vracať sa k tejto téme. Ona však chcela poznať pravdu.

"Myslíš tým Iwu Krakowovú?" až teraz si všimla, že jej obraz už zmizol. Nebola pri nej, keď sa prebrala.

"Áno, moju kamarátku z detstva a zároveň aj osobu, ktorú som zabil," smutne sklonil hlavu. Vedel, že tie slová budú mať hrozivé následky, ale nemohol pred ňou opäť všetko zatajiť. Istým spôsobom mu bolo jasné, že sa to aj tak neskôr dozvie. Meno toho dievčaťa bolo len spúšťacím mechanizmom.

Daphne zaborila prsty hlbšie do prikrývky.

"Nie, ona sa utopila, bola tam sama," vravela to s takou istou istotou. Bola zdesená tým, že pozná minulosť iných ľudí.

"Áno, to je pravda, ale ja som mal ísť s ňou. Vedel som, že..." musel rýchlo pristúpiť k posteli. Daphne totiž poriadne zbledla a začala sebou hádzať. Vyzerala úplne inak ako zvyčajne. Oči jej blčali hnevom a pripomínala mu akési divé stvorenie, ktoré sa úplne prestalo ovládať.

"Daphne, to som ja! Upokoj sa," pokúšal sa ju udržať na posteli. Niečo také sa ešte nikdy nestalo. Nevedel si to vysvetliť. Rozhodne to nevyzeralo ako tie predchádzajúce záchvaty. Nikdy nebola agresívna voči iným ľuďom.

Usmiala sa takým zvláštny spôsobom, akoby to ani nebola ona. Vášnivo ho pobozkala, doslova mu tým vyrazila dych. Nespoznával jej zvyčajný spôsob správania sa. Telo si však z toho nerobilo ťažkú hlavu. Pevnejšie ju objal a pokračoval v bozkávaní. Bola oveľa pokojnejšia a prestala sa triasť, ale srdce jej naďalej bilo dosť nepravidelne. Chvíľu spolu bojovali o nadvládu a párkrát sa takmer zošmykli z postele. Pre dvoch bola predsa len trochu nepohodlná a úzka. Úplne zabudol na svoje predsavzatia, dokonca aj nato, že sa jej vôbec nechcel dotýkať.

"Čo to robíš?" Daphne sa oňho zadychčane oprela. Zrejme sa opäť vrátila do normálneho sveta a nebolo jej jasné, čo presne sa dialo.

"Prepáč mi to. Ty si ma pobozkala. Nezvládol som to," okamžite vstal a upravil si oblečenie. Ten bozk mu niečo pripomenul. Istú knihu, ktorú mal v rukách už veľmi dávno.

Daphne poriadne očervenela a okamžite sa zakryla.

"Asi máš naozaj pravdu. Nemali by sme sa istý čas vôbec stretávať. Možno len počas hodín," ledva stihla dokončiť vetu.

"Áno, neskôr sa o tom pozhovárame. Teraz už musím ísť," neprítomne odvetil Quentin. Rýchlo vyšiel z nemocničného krídla, akoby ho niečo prenasledovalo.