Svetlo A: 3. kapitola Knihovníkov hnev

Ariadna opatrne liezla po krehkom povrazovom rebríku. Mala hrozný strach z výšok preto sa radšej nedívala na tmavý povrch rastliny, ktorý sa pod nimi jemne vlnil. Pohľadom sa upierala na mladého čarodejníka, ktorý liezol tak rýchlo, až začínala mať pocit, že on vôbec nepozná obsah pojmu smrteľné nebezpečenstvo. Rebríky sa hojdali a mierne chveli, akoby im chceli zabrániť vyliezť po ich priečkach.

Nech sa to už skončí. Ja nemôžem. Krúti sa mi hlava. Zúfalo sa zakvačila rukami do dreveného povrchu. Teraz, keď sa už nedržala za jeho ruku presne videla všetky desivé zaklínadlá, ktoré striehli v miestnosti. Tá rastlina, ktorá všetko obklopovala v nej vyvolávala strach. Obrovský úponok začal vrastať do rebríka. Nohy sa jej pošmykli a ruky sa jej zúfalo šmýkali. Zdalo sa, akoby ju tá vec chcela striasť. Cítila ako sa pod ňou otvára obrovský kvet. Jeho prenikavá vôňa jej udierala do nosa.

"Len pokoj, to je len trochu nevšedný spôsob privítania,"čarodejník si všimol prítomnosť toho zvedavého kvetu. Vedel, že Ariadna si to vysvetľuje úplne iným spôsobom ako on. Bolo to len neškodné pozorovacie zariadenie známe ako Oko knihovníka, ona si však myslela, že sa ju tá vec pokúša zožrať. Vôbec mu to nepripadalo čudné. Keď prvý raz uvidel vnútro knižnice, uvítal svoje postavenie neviditeľného. Dosť dlho mu trvalo, kým si zvykol na všetky čudesné spôsoby ochrany.

"Ja nemôžem ďalej. Tá vec sa stále otvára..." pohľad do tmavých hlbín kvetu jej zabránil poriadne sa držať rebríka. Cítila silný tlak, niečo sa pokúšalo ju stiahnuť.

Už sa nevládala udržať. Padala na zem z dosť veľkej výšky. Privrela oči a očakávala silný nápor bolesti. Prekvapene sebou trhla, keď okolo seba pocítila teplo. Niečo ju držalo a pomaly zastavovalo jej pád. Začala stúpať nahor, akoby stála v nejakom neviditeľnom výťahu.

"Nesmieš sa na tú vec dívať.

Nie je živá. Je to len pozorovacie zaklínadlo. Viem, ako sa cítiš... Len zhlboka dýchaj a dívaj sa dopredu," sústredil sa na udržanie zaklínadla, ktoré jej bránilo spadnúť. Pomaly vyliezol vyššie. Celý čas sledoval tú kvetinu. Vôbec sa mu nepáčilo, že knihovník si zvolil takýto spôsob uvítania hostí. Nemohol však svojich dvoch zverencov vziať na iné miesto. Ak im chcel naozaj pomôcť, nesmel pred problémami ustupovať. Jediné miesto, kam ani Zberatelia bez povolenia nemali prístup a kde boli súboje prísne zakázané bola Veľká knižnica magických vied. Bolo mu jasné, že Orthak s ním bojovať nechcel, ale určite by sa rád uchýlil k svojím zvyčajným praktikám, ktoré nemali nič spoločné s čestným súbojom.

"Tebe sa to veľmi ľahko povie. Ale tá vec ma predsa chcela zabiť. Kvôli tomu som spadla," vyhŕkla nahnevane.

"Nie, tak ďaleko by som mu zájsť rozhodne nedovolil. Nigel tiež nie je ktovieako mocný preto sa zatvára do tejto knižnice. On nevraždí, len sa večne hrabe v knihách a vyučuje neviditeľných. Predpokladám, že nás chcel rozdeliť, aby získal nad nami prevahu. Okrem toho ho zrejme dosť šokovalo, že som ťa pozval na jeho územie. Tvoj brat sem patrí od narodenia, ale ty musíš dostať povolenie," pomohol jej dostať sa až na zelený koberec, ktorý našťastie nepripomínal žiadnu živú rastlinu. Rebríky sa zvinuli späť do pôvodného stavu.

"Tak tu ste," na konci tmavej chodby sa otvorili veľké železné dvere. Oslepujúce svetlo vychádzajúce z pracovne Knihovníka zaplnilo takmer celú miestnosť. Pomerne robustný muž, oblečený do dlhšej červenej tuniky a širokých čiernych nohavíc, nemotorne krivkal smerom k nim. Opieral sa o palicu z mimoriadne ostrým koncom, na ktorom bolo množstvo symbolov jeho majestátu.

Vráskavá tvár sa mierne napla od potláčanej zlosti. Našpúlil pery do akéhosi zlostného úškľabku.

Na prvý pohľad pôsobil celkom mierumilovne, ako nejaký bezbranný starček, ktorý ledva dokáže kráčať. V očiach mu však horel silný oheň života. Sálala z neho sila, nie magická ale skôr iného charakteru. Učiteľ mágov varovne pokrútil hlavou.

"Človek v mojej knižnici. Čo sa môže naučiť o tajuplných odvetviach mágie? Neslýchané. Chlapec zo silnou magickou mocou a dievča z mŕtveho domu. Čo by ste odo mňa potrebovali?" jeho hlas vôbec neznel priateľsky. Pomocou palice im naznačil, aby šli do jeho pracovne. Zjavne nebol nadšený tým, že sa rozhodli navštíviť ho.

"Nehnevaj sa, Nigel. Viem, že siverný starým tradíciám a nezazlievam ti to, ale predmetu dohody sa to netýka. Ona má právo tu byť ako ja. Dohodu nezrušia ani tie najkrutejšie pravidlá. Toto je Ariadna...sestra nášho nového učňa," potisol ju dopredu, aby mohla podať ruku svojmu novému známemu.

Čarodejník ju váhavo prijal. Tváril sa už oveľa prístupnejšie. Dokonca sa prestal mračiť a pokúsil sa usmiať.

"Veľmi ma teší, mladá dáma. Mrzí ma, že som vás vystrašil. Niekedy zabúdam, že našou prvoradou úlohou je chrániť ľudí pred nimi samými. Dám vám registračný symbol,"vrhol znechutený pohľad na svojho bývalého učňa. Úbohé dieťa, tuším o ňom nič nevie. Jej rodičia museli byť veľmi zúfalí alebo nesmierne hlúpi. Stratili dušu jedného dieťaťa, aby získali druhé. To všetko úplne zbytočne.

"Nechcem vám spôsobovať starosti. Ak si neželáte, aby som tu ostala..." stále sa jej nepozdávala tá náhla zmena. Najprv otvorene protestoval proti jej prítomnosti a zrazu sa k nej správal priateľky. Bolo to až príliš podozrivé.

"Nie, nie... Dohoda všetko mení. Vy musíte ostať s ním. Ben však aj tak pôjde do školy. Jeho magickú silu by ste nezvládli. Je jedným z čarodejníkov, nedá sa nič robiť," mrzelo ho, že jej nemôže povedať niečo iné. Vedel, že chlapec by rád ďalej žil so svojou rodinou.

Zaviedol ich do svojej pracovne a prisunul im dve zelené kreslá. Celá miestnosť bola takisto obklopená tou záhadnou rastlinou. Od ostatných chodieb sa líšila len tým, že naľavo stál obrovský masívny stôl, akási presne zoradená kartotéka mien a pár rozbitých stoličiek. Napravo trónila hojdacia sieť, utkaná z tej istej rastliny. V jej vnútri sedel Ben a čítal akúsi objemnú knihu.

"Ahoj, Ariadna," zakýval jej, opäť sa začal sústrediť na knihu a viac im nevenoval pozornosť.

"Ahoj, Ben," tešila sa, že je v poriadku a očividne sa cíti veľmi dobre, na rozdiel od nej. Bol to jeho svet a začínala pomaly chápať, že také je jeho poslanie. Len nechcela, aby na ňu zabudol. Bála sa, že bude rovnako nedotklivý a chladný ako väčšina čarodejníkov, ktorých stretla.

"My dvaja sa predsa vôbec nepoznáme. Je trochu unáhlené myslieť si, že by sme mali ostať spolu?" chcela získať trochu času, aby mohla vymyslieť spôsob ako sa dostať z dosahu tých čarodejníkov.

"To vám musí objasniť, len Nepomenovaný. Ja sa nemôžem miešať do uzavretých dohôd," rád by jej všetko prezradil, ale nechcel znášať hnev toho chlapca. Vedel, že zrejme čaká na vhodný okamih, ktorý možno nikdy nepríde.

"Je to veľmi jednoduché. Vaši rodičia ma požiadali o pomoc... Nechceli, aby Ben odišiel do tej školy. Od istého času nemajú veľmi radi mágiu a nepovažujú toto štúdium za vhodné pre svojho syna. Neviem, prečo je to tak. Bližšie mi to nevysvetlili. Prezradili mi len to, že Orthak ich chce z nejakého dôvodu zabiť...Spomínali nejakú pomstu, týkajúcu sa rodinných záležitostí. Vedeli, že keď príde do ich domu. Zabije všetkých, čo sú v ňom a vezme len Bena..." pokojne dodalNepomenovaný. Ponorilsa do spomienok na uzavretie svojej prvej dohody... Zamrmlal pár jednoduchých slov...Z koberca sa zdvihla tenká vrstva prachu. Krútila sa a mihotala až kým nevytvorila krehký obraz. Ben prestal čítať a takisto venoval pozornosť živému obrazu svojich rodičov.

"Zabrániš im zabiť Ariadnu a odviesť nášho syna. Pristúpime na akúkoľvek dohodu. Môžeš to pre nás urobiť?" hlas ich matky bol taký skutočný, akoby stála pred nimi. Jej postava sa mohla vpred a prosebne hľadela na mladého čarodejníka.

"Áno, urobím to, ale ste si naozaj istý? Existujú aj iné spôsoby ako jej pomôcť. Mohli by ste ju poslať preč k nejakým príbuzným..." vtedy sa pokúsil navrhnúť aj inú alternatívu.

"Nie, vieš, že to dievča pre nás nie je také dôležité. Ona pôjde preč, ale Bena aj tak zoberá a už ho nikdy neuvidíme. Ariadna nie je naša, našli sme ju...ona nie je naša dcéra. U Bena sa tie schopnosti prejavili, až keď sme ju našli...predtým to bol náš chlapček...normálne dieťa..." z oblaku prachu sa vynorila podoba muža. Vravela tie slová, opakovala ich niekoľkokrát, akoby tým chcela zdôrazniť tú informáciu.

"Áno, viem, že máš pravdu. Možno je to naozaj jej vina. Tak to urobíme... Predmetom dohody je ona. Vy chcete mať pri sebe niekoho blízkeho a my potrebujeme ostať nažive a získať svojho syna..."žena mu podala ruku a tým spečatila dohodu. Už neexistovala cesta späť. Vzdala sa svojej adoptívnej dcéry.

"To nemohli povedať moji rodičia! Ako mohli byť taký krutý. Ja nie som ich dcéra, tak prečo mi to nepovedali?" vyjachtala zdesene.

"Neviem, možno... mali strach... obyčajní ľudia sa tých čarovných záležitostí zvyčajne veľmi obávajú. Hlavne kvôli odoberaniu detí," chladne odvetil Nepomenovaný. Využil ich trápenie vo svoj prospech. Chcel spoznať, čo je to priateľstvo. Čítal o tom v knihách, ale nikdy nemal možnosť niečo také vyskúšať. Vedel, že väčšinu svojho života bude tráviť osamote, v strachu, že ho niekto bude chcieť napadnúť a vždy sa smie len chvíľu zdržať v mestách obyčajných ľudí...

"Ako mohli niečo také urobiť? Ariadna je moja sestra. Nikdy ju nebudem považovať za cudzieho človeka. Mali ju poslať preč a ochrániť," na tvári malého chlapca sa rozhostil hnev. Už viac sa k nim nechcel vrátiť, aspoň nie natrvalo. Vedel, že stále žijú sú neviditeľní a čakajú naňho, ale zrazu už nemal záujem ani o odkliatie svojej vlastnej rodiny. Bol z nich hrozne sklamaný.

"Upokoj sa, braček. Ja viem, že ty by si z tým nikdy nesúhlasil. Nemusíš si o mňa robiť starosti. Pokojne študuj to, čo potrebuješ. Ja ich chcem zbaviť kliatby. Chcem sa ich spýtať na všetko týkajúce sa môjho pôvodu. Mohli by ste zrušiť kliatbu neviditeľnosti?" obrátila pozornosť na Knihovníka.

"Nie, to nebude možné. Málokedy sa používa na obyčajných ľudí... originál odvolávacieho zaklínadla sa už dávno stratil a kópiu majú len v škole, ale tam ísť nesmiete. Len by ste na seba upriamili pozornosť Zberateľov," vybral zo stola drobný odznak so symbolmi knižnice a jemne ho pripol na šaty dievčaťu. Teraz už mala legitimáciu a mohla sa slobodne pohybovať po knižnici.

"Môžeme ho nájsť, pokiaľ nám dáte pár dôležitých informácií. Bola by to výhoda aj pre vás. Už by ste nemuseli byť až natoľko závislý od školy," dodal Nepomenovaný.

"Porozmýšľam o tom, zatiaľ sa pokojne poobzerajte v časti určenej pre verejnosť. Zdá sa, že budeme mať návštevu, ktorá tu nie je veľmi vítaná," na stene sa zjavil zašifrovaný nápis. Bol to zhluk akýchsi poprehadzovaných písmen, ktoré sa krútili dookola, akoby tým chceli niečo naznačiť.

"Prichádza sem Eurydia, strážkyňa školy a jedna z najmocnejších čarodejníc...už vošla dovnútra... bude lepšie, keď sa na pár hodín stratíte medzi knihami. Nemusí predsa o všetkom vedieť. Len si odvedie Bena a o tebe nesmie mať radšej žiadne informácie," prísne sa zahľadel na Ariadnu. Vedel, že sa chystá niečo namietnuť, ale zjavne si neuvedomovala nebezpečenstvo, ktoré jej hrozilo, ak by naďalej protestovala. Čarodejníci si až príliš cenili svoje vedomosti a ich odpieranie považovali za zločin.

"Čo ťa privádza k bránam knižnice, Orthak?" zo steny sa vymrštili ľudské ústa. Mali krvavočervené farbu a na zem z nich opadali zlatočervené iskry. Tenká zlatistá žiara sa omotala okolo jeho zápästí, keď kládol naprístupové oko svoj preukaz.

"Hľadám utečencov a ty ma musíš vpustiť," čarodejník netrpezlivo mávol rukou.

"Majster sa na teba hnevá. Porozbíjal si nábytok starý niekoľko storočí. Tým si vážne porušil poriadok knižnice a nebudeš vpustený, kým škodu neuhradíš... Taká je vôľa majstra. Chlapca odvedú do školy...a na dievča nárok nemáš. Je predmetom dohody...Tvoja pláca akurát bude stačiť na pokrytie dlhov a ešte ti niečo aj ostane. Prajem pekný deň, Orthak,"ústa sa zasunuli späť do steny a jeho ruky niečo uvoľnilo. Preukaz mu padol k nohám.

Čarodejník nahnevane vzal svoju legitimáciu. Ľutoval, že si zo sebou nevzdal svojich spoločníkov. Väčšina z nich však mala veľmi zlé vzťahy z Knihovníkom. Bez ich moci však nedokázal násilím otvoriť bránu.

Nevpustíte ma dnu. Tak dobre. Vysporiadam sa s tým deckom hoci aj odtiaľto. Vytiahol z vrecka pár tmavých vlasov, ktoré našiel v dome. Pevne ich stisol dlani, privrel oči a pomaly odriekal zdanlivo nezmyselné slová.

"Zaplnená...o ohni...škatuľka...väzenská..." na tvári sa mu rozhostil spokojný úsmev. Cítil ako osoba, ktorej patria vlasy bolestne vykríkla. Zvíjala sa rovnako ako tajomstvá v jeho rukách. Vedel, že nemôže dýchať. Počul hlasy čarodejníkov, ktorý boli pri nej. Jej tvár sa priblížila. Neuvedomil si, že vlasy, ktoré vzal tam už ležali príliš dlho a vôbec nepatrili dievčaťu, ktorého sa chcel zbaviť. Videl bledú tvár Eurydie. Jednej z najnebezpečnejších čarodejníc z Avedaru. Vôbec nebola zranená, len ju to trochu ochromilo. Rýchlo vstávala a chystala sa zaútočiť na osobu, ktorá jej spôsobila bolesť.

Orthak sa pokúšal čo najrýchlejšie ustúpiť, ale obklopili ho akési tmavé tiene. Zhmotnili sa do podoby vysokej ženy s dlhšími sivými vlasmi. Mala pomerne mrzkú tvár. Vyzeralo to, akoby sa niečím poriadne popálila. Koža sa stále ešte lúpala a bola dosť citlivá. Bol to dôsledok dlhých a ťažkých bojov a takisto aj obetovania sa pri udržiavaní chodu ich sveta. Ona neváhala stratiť ani svoju vlastnú tvár, len aby si udržala povesť vynikajúcej štátnej čarodejnice. Rúcho mandľovej farby zahaľovalo rovnako postihnuté telo. Niekto musel prevziať zodpovednosť a zastaviť postupné rúcanie sa bariér medzi dimenziami. Bolo to dobre strážené tajomstvo, ktoré sa nesmelo dostať na verejnosť. Všetci sa obávali tejto hrozby, ktorá by mohla zničiť ich krehký svet.

"Máš tú drzosť útočiť na mňa. Uvidíme, ako si poradíš počas priamom boji," nahnevane ho pritlačila bližšie k bráne.

"Nie, to je len veľké nedorozumenie. Ja som neútočil na vás. Chcem vidieť to dievča. Ona mi bráni odovzdať učňa. Je to moja korisť a ten mladý čarodejník to jednoducho využil," vyhŕkol nahnevane.