2. kapitola

Vôbec mi nepripadalo čudné, že som sa ocitla v jeho spálni. V obývačke, ktorú rovnako ako ostatní mágovia, používal ako takzvanú čarodejnícku dielňu by sa pre mňa určite nenašlo miesto. Okrem toho mág len málokedy niekomu povolil vstup do týchto miestností.

Zo stien bolo cítiť nesmierne množstvo magickej energie. Takú silnú koncentráciu týchto vplyvov by ste mohli nájsť možno len na posvätných miestach. Prípadne v blízkosti predmetov s mimoriadnou magickou silou.

"Niet začo," odvetil posmešne. Pôsobil dosť podozrievavo a bolo mi jasné, že si želá, aby som čím skôr odišla. Mágovia málokedy prijímali návštevy, do svojho domova vlastne takmer nikoho nepúšťali. Len ak museli náhodou pomôcť našim ľuďom, boli ochotní urobiť pár ústupkov.

"Koľko je vlastne hodín?" márne som hľadala hodinky na mojej popálenej ruke. Črtala sa na nej ešte stále pomerne nepríjemne vyzerajúca popálenina. V jej okolí sa začínali objavovať drobné pľuzgiere. Svetlo vychádzajúce zo zaklínadla prejavilo svoju moc, práve takýmto spôsobom. Kerb sa vrátil ku mne a netrpezlivo oblizol moju topánku.

"Asi tak pol deviatej," odvetil stručne.

To bol pre mňa akurát ideálny čas, aby som sa mohla spamätať z toho nepríjemného zranenia. Tma vždy vyliečila všetky bolesti a trápenia. Bolo to naozaj nepríjemné prebudiť sa po takej dávke svetla. Ledva som dokázala stáť na nohách.

"Môžem ťa odprevadiť domov? Mám taký dojem, že nie si v stave dostať sa tam sama," opýtal sa po dlhšom mlčaní. Rozhodne som nemala chuť ho o niečo prosiť, bolo pre mňa ťažké pripustiť, že to nemôžem dokázať sama.

"Áno, tak to bude lepšie, ale ja domov vlastne ani nejdem. Na cintoríne sa mám s niekým stretnúť. Vlastne aj včera som kvôli tomu prišla, ale kvôli tomu útoku to nevyšlo," obliekla som si čierny kabát a rýchlo som si nasadila kapucňu. Cítila som sa tak oveľa bezpečnejšie.

"Tak dobre, pomôžem ti dostať sa tam, aby si cestou zbytočne nestrašila miestnych obyvateľov," obliekol si úplne obyčajnú vetrovku s tmavého materiálu a pomaly podišiel ku mne. Chytil ma za ruku a chvíľu si sústredene mrmlal akési slová.

Kerb sa tesnejšie primkol ku mne a rozčúlene si premeral mladého mága. Tento spôsob prepravy nikdy neobľuboval. Oveľa viac sa spoliehal na svoje labky.

Preskakovanie cez iné časové pásma bolo bez skúseného mága mimoriadne nebezpečné. Ja sama by som sa to neodvážila skúsiť aj keď by nebolo ťažké sa to naučiť podľa niektorých z tých čudných magických kníh, ktoré zvyčajne predávajú v obchodoch určených pre mágov.

Akási špirála nás vtiahla do kruhu, ktorý sa mierne zachvel a postupne sme sa posúvali do jeho stredu. Obraz izby sa menil, rozťahoval a štiepil, napokon sme unikli z tej hmotnej súčasti a mágia nás postupne vtláčala čoraz bližšie k pomyslenému stredu. Napokon sa všetko zas vrátilo do normálnej podoby. Kruh sa mierne rozkrútil a niečo nás z neho vyhodilo rovno do hustého trávnatého porastu. Cítila som ako mi mág pustil ruku a Kerb pri mojich nohách nespokojne zavrčal. Mág opäť použil tento spôsob, aby sa nemusel príliš dlho zdržiavať na jednom z našich miest.

Na cintoríne bolo viacero iných príslušníkov nášho druhu. Každý z nich stál pri hrobe, ktorý patril k jeho rodine. Bolo to miesto, kde dochádzalo k stretnutiam pokiaľ sa náhodou nedali uskutočniť v reštaurácii. Tentoraz tam bolo oveľa viac našich ľudí, keďže včera došlo k útokom, všetci nezranený prišli, aby sa ubezpečili, že aj tí ostatní sú v poriadku.

Zosunula som sa na zem. Nemohla som ísť k parcele, kde sa nachádzal hrob môjho dedka.

"Kerb, ak tam bude niekto, tak ho priveď. Ja ťa tu počkám, no tak choď už," v krátkosti som sa prihovorila svojmu spoločníkovi.

Ostala som sedieť na chladnej zemi. Bolo to príjemné vnímať nočnú teplotu a môcť vdychovať studený vzduch. Moje oči jasne zažiarili. Okamžite som videla oveľa jasnejšie a necítila som sa taká obmedzená tmou.

Tak veľmi som si priala, aby prišla, ale zároveň som mala veľký strach. Tento pocit možno spôsobil neodbytný pocit, ktorý ma začal prenasledovať. Potrebovala som sa napiť krvi. Za iných okolností by som to tak rýchlo nepotrebovala, ale po takom nepríjemnom ožiarení to bola prirodzená reakcia. Nechcela som, aby ma moja sesternica videla v takomto stave, ale zároveň som nechcela prepásť príležitosť stretnúť niekoho z rodiny. Odvrátila som zrak, keď som ju videla prichádzať. Nevidela som jej do tváre, lebo bola zahalená presne ako ja, ale vedela som s istotou, že je to ona. Môj pes si ku mne sadol. Zrejme vycítil, že ho potrebujem viac než kedykoľvek predtým. Váhavo som sa dotkla jeho krku, sklonila som sa až tesne k nemu.

"Tereza, si v poriadku?" opýtala sa podráždene. Lucia zrejme takisto nemala chuť byť svedkom môjho nasýtenia.

Kerb pokojne sedel pri mne, akoby sa nič nedialo. Nepripadalo mu to vôbec zvláštne. Už mi párkrát takto pomohol, keď som sa cítila zle. Dôveroval mi a vždy sa na mňa spoliehal.

"Áno, vydrž chvíľu," utrela som si ústa, aby na nich neostala ani kvapka krvi. Hlava ma prestala bolieť a ruka ma trochu svrbela. Zrejme dochádzalo k rýchlej obnove kože. Ona patrila k takzvaným budúcnosť vidiacim. Patrila do poslednej veľmi dôležitej skupiny.

"To nevadí, chápem ťa, ale nemám veľa času. Nechcem, aby môj manžel zistil, že som odišla. On sa s tým stále nechce zmieriť. Nechce, aby som sa stretávala s našimi ľuďmi," smutne sklonila hlavu.

"Viem, že to nie je ľahké sa s tým vyrovnať. Je mi jasné, že sa zrejme bojí toho, aby sa aj vaše dieťa nepribližovalo k našim ľuďom. Musím ťa však varovať, ešte stále sa môžu prejaviť rôzne komplikácie. Trojročné dieťa ešte stále môže v sebe niesť skryté črty nášho národa," musela som jej to pripomenúť. Vedela som, že Lucia si želá, aby jej dieťa patrilo len do ľudského sveta. Mne oveľa viac zaujímali nebezpečenstvo, ktoré môjmu príbuznému hrozilo. Ak by jeho telo začalo náhodou poskytovať varovné signály, nemali by to v žiadnom prípade prehliadať. Poznala som ľudí, ktorí to nechceli vidieť a ich dieťa napokon zhorelo na priamom slnku. Ona síce poznala odrazy budúcnosti iných ľudí, ale nikdy nevidela tú svoju, v tomto zmysle boli jej schopnosti dosť obmedzené.

"On taký nebude. Je úplne normálny, nie ako my. Prišla som za tebou, aby si mi pomohla zriecť sa môjho daru. Chcem zvolať ceremoniál," bolo mi jasné, že nie je presvedčená o tom, čo hovorí. Táto procedúra takisto niesla zo sebou mnohé riziká, ktoré zahŕňalo šialenstvo, zhoršenie potreby prijímania krvi, prípadne iných nežiaducich účinkov.

"V prvom rade mi netvrď, že sme niečím postihnutá. Čo ti to zas vtĺkajú do hlavy? Takí sme sa predsa narodili. Mágovia majú svoje kúzla a my máme schopnosti, na tom nie je nič zlé," jej postoj ma trochu vyviedol z miery. Mrzelo ma, že aj ona za mnou prišla len kvôli tomu, aby som ju predstavila mágom, ktorí sa týmito záležitosťami zaoberajú. Okrem toho chcela byť vylúčená spomedzi nás.

"Pozri sa na seba. Vo vlasoch máš ešte stále krv a práve si uhryzla svojho vlastného psa. Pritom stále tvrdíš, že odmietaš krv. Ja nechcem takýto život. Ty zvoláš ceremoniál, lebo si to tak želám. Nechcem počuť žiadne výhovorky," odvetila nahnevane.

"Nepovedala som, že to neurobím, len chcem, aby si o tom trochu viac popremýšľala. Ak to robíš, len kvôli nemu nebudú ochotní ti pomôcť. Láska k rodine nie je dôvodom, obzvlášť keď máš dieťa, u ktorého ešte nie je jasné, či patrí k nám alebo je úplne ľudské. Toto neprijmú ako patričnú výhovorku. Vieš veľmi dobre, že to budú považovať len za slabosť. Môžeš vyzerať ako oni, používať ich reč, ale to neznamená, že k nim budeš patriť. Možno ti to vyjde, to naozaj z určitosťou neviem potvrdiť, ale potrebuješ iný dôvod, nie ten, že to spôsobil tvoj manžel. Ak im to povieš takto, odstránia ho z cesty," v hĺbke duše som si želela, aby sa jej očakávania naplnili. Vedela som, že navždy stratím možnosť byť s ňou v kontakte, ale bola som ochotná sa s tým zmieriť.

"Dobre v poriadku, vymyslím niečo iné, ale sľúb mi, že o mesiac všetko pripravíš na moju rozlúčku. Už musím ísť, uvidíme sa snáď na tej akcii, maj sa dobre," pomaly vykročila po cestičke vedúcej z cintorína, akoby vôbec neuvažovala o tom, že brána je zamknutá. Uvažovala ako človek a ja som jej to naozaj chcela dopriať, len som sa bála možných rizík, ktoré neustále blúdili v mojej mysli. Možno keby som dokázala niekoho tak milovať, bola by som ochotná úplne schváliť jej konanie.

Vytiahla zo z vrecka trochu pokrčený zápisník. Trvalo mi trochu dlhšie, kým som našla aj pero. Musela som napísať na lístok meno osoby, ktorá chcela byť vyradená z nášho národa.

Lístok som potom poskladala a vhodila do odokrytého hrobu, ktorý nám slúžil na odovzdávanie odkazov. Celú noc som sa prechádzala s Kerbom, spoločne sme prešli takmer každé známe miesto.

Odpoveď na môj krátky list počas ďalšej noci. Rozhodla som sa ostať doma v miestnosti bez nábytku.

Dlho som držala v rukách ten oficiálny dokument.

Vašej žiadosti bude vyhovené za určitých podmienok. Ak je Lucia L. naozaj rozhodnutá prestať byť členom našej spoločnosti musí poskytnúť rukolapné dôkazy, ktoré presvedčia Najvyššiu komisiu o oprávnenosti jej konania:

1. osvedčenie o 100% ľudskosti jej syna Petra L. Po vykonaní našich krvných testov musí byť dokázané, že je to úplný človek. Ak sa to nepotvrdí nemôžeme ceremóniu povoliť z dôvodov ochrany dieťaťa, ktoré sa automaticky stáva jedným z nás už po prvých prejavoch alergie na svetlo.
2. musí pred nami odprisahať, že k tomu nebola donútená človekom mágom ani nijakou inou bytosťou. Ak by sa náhodou rozhodla klamať bude obvinená z pokusu o podvod.
3. je nutné, aby so sebou priviedla svedkov, ktorí budú s ňou počas obradu, jej dieťa a manžel sa tiež podľa platných pravidiel musia zúčastniť. Ak odmietnu žiadosť je automaticky považovaná za vybavenú a nebude možné ceremoniál uskutočniť...

Dátum ceremoniálu nie je možné zatiaľ stanoviť. Ak budete mať nejaké otázky obráťte sa na kontaktné osoby.

"Prečo som sa vlastne nechala do toho zatiahnuť?" nenápadne som urobila kópiu žiadosti, aby som ju mohla okamžite zaslať mojej skvelej sesternici. Vôbec som nerátala s tým, že táto procedúra má aj tretiu podmienku. Nevedela som si predstaviť, ako chce presvedčiť Mariána, aby šiel s ňou. Ten človek k nám vždy pociťoval taký veľký odpor, akoby sme boli nakazení morom. Nikdy nepochopím, prečo sa tí dvaja vlastne vzali. Zrejme to bude jedna zo záhad tunajšej spoločnosti.

Kerb mi strčil do rúk odkaz previazaný modrou stuhou. To vo mne vyvolalo oveľa väčšie podráždenie. Očividne ho poslal mág, bolo to nad slnko jasnejšie. Pre našich ľudí to bolo rovnako nepríjemné, ako dostať predvolanie na políciu.

Niečo sme našli, chcem, aby si za mnou okamžite prišla. V.

Nepáčila sa mi voľba jeho slov. Znelo to ako príkaz, ktorý som nemienila rešpektovať.

List v jej rukách však vyslal drobný elektrický impulz. Pri dotyku zo svetlom pokožka na prstoch mierne sčernela. To bol rozhodne dôvod ísť za Vladimírom a takisto mu podobným spôsobom prejaviť priazeň.

List bol samozrejme vybavený aj stopou mágie, ktorá ma spoľahlivo zaviedla na miesto, ktoré mi chcel ukázať. Dočkala som sa veľmi nepríjemného prekvapenia. Zjavila som sa na schodoch vedúcich do rodinného domu patriaceho mojej sesternici. Najprv som si tým nebola úplne istá, lebo som ju navštívila len raz v živote a dom vtedy vyzeral trochu inak. Nebol natoľko zanedbaný a nepokrývala ho taká hrubá vrstva špiny a blata. Napriek tomu som cítila, že sa nachádzam na správnom mieste. Vo vzduchu sa vznášala slabá aróma, ktorá bola pre ľudí nášho druhu veľmi príťažlivá. Bez váhania som siahla na kľučku. Dvere neboli zamknuté, skôr to vyzeralo akoby ich niekto vybral z pántov a potom nešikovne založil naspäť. Zvláštna vôňa prenikala do môjho nosa. Spomenula som si na muža, ktorého som považovala za svojho dobrého priateľa. Kedysi sme si dobre rozumeli a aj keď som sa snažila zabudnúť jeho meno, tentoraz veľmi rýchlo vyplávalo na povrch. Viktorián a charakteristická vôňa zločinov, ktoré páchal. Zároveň však aj dávna náklonnosť, akási napodobenina lásky, ktorú som vtedy považovala len za čistú zmes túžby a neurčitých pocitov hladu. Ostala som ochromená tým náhlim zistením, že človek, ktorého som kedysi poznala sa náhle vynoril z minulosti poznačenej krvou. Takmer som vrazila do tela, ktoré ležalo na chodbe v kaluži krvi. Kerb mi zabránil spadnúť na tie ľudské pozostatky.

"Tereza, poď musíš nám pomôcť. Obkľúčili sme vraha, ale má tam ľudské dieťa. Vyhráža sa, že ho zabije," jeden z mágov ma pevne chytil za ruku. Bol to Vladimír, človek, ktorý mi poslal ten úžasný odkaz.